Michaela Mäsiarová je herečka, moderátorka a speváčka, ktorá pôsobí v niekoľkých divadlách. V rozhovore nám prezradila:

• aké boli jej začiatky v najpočúvanejšom rádiu
• v ktorých divadlách hosťuje a aké postavy ju najviac bavia
• aké sú kostýmy v Red Cat Cabaret
• aké je to vystupovať s burlesque tanečnicami
• v akom filme sa najbližšie objaví

Vyštudovali ste herectvo a pôsobili ste ako moderátorka v rádiu Expres. Bola to vaša prvá moderátorská skúsenosť?

Začínala som ako moderátorka v rannej show vtedy ešte v podstate začínajúcom rádiu Europa2. V tom čase som bola tesne pred maturitou na konzervatóriu. Vyhrala som konkurz formou voice testu a prišlo mi to ako fajn brigáda popri štúdiu herectva, kde ma čakali ešte dva nadstavbové ročníky a pedagogické minimum. Netušila som, že ma tá práca napokon začne baviť a o pár rokov na to budem vysielať v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku, v rádiu Expres, kde som strávila úžasných päť rokov a tento dream job by som dopriala zažiť každému!

Dnes sa venujete však už prioritne herectvu. Vnímali ste to ako veľkú zmenu, keď ste vymenili stálu prácu za viacero projektov?

Ešte pred výškou som zakotvila v rádiovom biznise a naplno sa mu venovala, učila sa novým veciam a získala fantastické skúsenosti. Sem tam sa nejaký ten divadelný alebo televízny projekt popri tom síce našiel, stále viac som však cítila, že divadlo mi chýba a chcela som ho robiť viac. Zároveň som sama v sebe nikdy nechcela pripustiť možnosť, že by malo v mojom hodnotovom rebríčku figurovať v kolonke „záujmová činnosť“.

Vždy som umenie chcela robiť naplno a dostať sa do levelu, kedy bude schopné ma aj slušne uživiť. Postupne som si tak našla stabilné zázemie vo viacerých divadlách, kde môžem rásť a rozvíjať sa ďalej. Za posledné roky sa to, myslím, naozaj pekne rozbehlo a jedna spolupráca vytvorila ďalšiu a tá zasa inú. Nebola to teda z môjho pohľadu radikálna zmena v zmysle „zo dňa na deň iný život“. Skôr čas a nejaký ten vnútorný motor, ktoré v jeden moment určili môj ďalší smer.

Uprednostnila som do istej miery neistotu, avšak tá so sebou vie občas priniesť veci, ktoré v istote len ťažko nájdete.

Všetko je skrátka o vedomom rozhodnutí, kam chcete investovať svoju energiu, kde vidíte zmysel a v neposlednom rade, kde cítite, že to čo sa vám vracia, vás robí živým. A ostatné už potom vesmír zariadi.

Pôsobíte v troch divadlách. Skúste ich porovnať. S čím napríklad vystupujete v bratislavskom divadle La Komika a čo hráte v Mestskom divadle Trenčín?

Mestské divadlo Trenčín je divadlo, ktorému už dnes vďačím za veľa. Ešte pred pár rokmi som ani ja netušila, že má Trenčín vôbec nejaké divadlo. Dostať do povedomia v podstate nové profi divadlo, najmä ak vychádza z ochotníckej histórie, vie byť náročné. Čo je však úžasné, sú ľudia, ktorí ho tvoria. Od riaditeľky, cez režisérov, hercov, hosťujúcich hercov, scénografky, hudobnú skladateľku, až po dramaturgičku, ktorí odvádzajú úžasnú prácu.

Výsledkom sú diváci, ktorí sa k nám radi vracajú stále vo väčšom a väčšom množstve. Myslím, že to je jeden z dôvodov, prečo MDT pre mňa zaručene má zmysel. Tvoria ho ľudia, ktorí robia divadlo so srdcom. Nič iné by ich nemohlo takto šialene motivovať. Navyše mi ako herečke trenčianske divadlo ponúka širokú paletu nádherných činoherných postáv a charakterov, ktoré by som si možno len ťažko zahrala inde. Od trochu prihlúplej Zemplínčanky Haňky v dobovom kroji, až po Soňou Valentovou preslávenú úlohu Macochy, v divadelnej adaptácii kultovej Perinbaby, prepracovanej do rozprávkovej formy.

V divadle La Komika hrám aktuálne v predstavení Kam chodí Oscar Wilde na večeru. V porovnaní s trenčianskym divadlom, ide o zabehnuté profi divadlo s overenou dramaturgiou autorských predstavení z pera režiséra Karola Vosátka. Stalí diváci, ostrý humor, súčasná reč, jemná štylizácia, tragi-komediálny chrakter. Pre mňa úplne iná šálka kávy, verzus dramatické postavy z hier minulého storočia. Autorské divadlo odrážajúce súčasný stav spoločnosti, doby, vzťahov a to všetko v súčasnom jazyku, sa môže zdať ako niečo jednoduchšie, opak je však pravdou.

Byť mnohokrát civilný, a predsa byť v postave, je mimoriadna výzva. Avšak som vždy mala slabosť pre komorne riešené divadlá, v zmysle že sú vám diváci fyzicky bližšie a tzv. „štvrtá stena“ je naozaj tenká. Preto prichádza mnohokrát k nečakaným, no o to zábavnejším momentom nenútenej interakcie s publikom a neplánovancých reakcii, ktoré vo finále vytvárajú medzi hercami a divákmi nejaké zvláštne puto, ktoré pretrváva až do konca predstavenia. Milujem to.

V akej postave sa cítite najlepšie? Máte nejakú vysnenú úlohu, ktorú by ste rada niekedy stvárnili?

Najlepšie sa cítim, keď prídem večer domov a vraciam sa do svojej postavy, sama k sebe. Ten tenký balans je pre mňa mimoriadne dôležité strážiť. Vedieť vypustiť a byť len ja. Akákoľvek. Ale divadelný herecký sen veru mám. Už roky ňou je Anna Karenina. Je silná, je krehká, schopná milovať až dokonca. A filmová postava? Akákoľvek z pera Woodyho Allena! Niečo netipické, trochu freaky, záhadné, nahé, človečie a reálne. Desivo reálne.

Z času na čas vystupujete aj s Bratislava Burlesque, kde spievate. Ako ste sa k tomu dostali a čím vás oslovil štýl burlesque?

S našimi burlesquami som sa zoznámila v Red Cat Cabaret. Nezabudnem, keď som dievčatá videla vystupovať prvý krát. Všetko, čo moje „tajné ja“, obsahuje, zrazu chcelo ísť na svetlo sveta! Ženskosť, zvodnosť, sexeapel, odvaha, precítenie samej seba, sebadôvera, sexualita, pre mňa maximálne príťažlivé témy. Sú neoddeliteľné od istej, veľmi dôležitej časti mojej osobnosti, mojej identity. S dievčatami sme sa sa dali dokopy, pri príležitosti prvého burlesque tour po Slovensku, kde som s tanečnicami vystupovala ako speváčka.

Už dlho som hľadala miesto, projekt, v rámci ktorého by som sa mohla venovať spevu, ktorý pri všetkom ostatnom šiel na posledné priečky. V Bratislava Burlesque som našla napokon omnoho viac. Môžem spievať a môžem byť pri tom bez výčitiek sexy, ženská a sama sebou. Najviac ma ale baví, že som spomedzi burlesque tanečníc, teda prakticky jediná žena, ktorá sa pri vystúpení zvodne nevyzlieka a zostáva oblečená. A niekedy má práve tento fakt na divákov ten správny účinok (úsmev). A ja si to samozrejme užívam (úsmev).

Vystupujete aj v Red Cat Cabarete, kde prevládajú odvážne kostýmy. Nemali ste strach ísť „s kožou na trh“, alebo je to pre vás podobné, ako keď stvárňujete nejakú úlohu v divadle?

Ale kdeže! „Odvážne“ kostýmy sú pre mňa osobne niečo, v čom sa cítim naozaj veľmi dobre. I keď, nemyslím, že v Red Cat prevládajú nejako výrazne odvážne kostýmy, v zmysle „sporoodetosť“, ale je možné, že mám túto hranicu už posunutú. Ale ak pod tým myslíme sieťované pančušky a sem tam nejaký ten korzet tak asi áno, inak však záleží na akú konkrétnu show/predstavenie, sa idete pozrieť. Ja účinkujem v show Studio34, uletená boogie wogie párty so živým jukeboxom v štýle 70tych rokov. Uletené kostýmy, živá interakcia s publikom, drinky a skvelé songy. Pri tom prívale energie je vo finále všetkým úplne jedno, či máte na sebe rozopnutú havajskú košeľu, alebo roh jednorožca. Myslím, že to mám na Red Cat baví najviac.

Sloboda prejavu a tak trochu iný svet, v ktorom nič nie je príliš, nič nie je „cez“. Ale odhliadnuc od toho, myslím že kostým bol a bude vždy súčasťou úlohy, charakteru a postavy ktorú stvárňujete – Vás, Vášho civilného ja, by sa nemal nijako výrazne dotýkať. Prakticky je však pre mňa dôležité, cítiť sa v ňom slobodne a hlavne mobilne.

Aké boli reakcie vášho okolia? Nemysleli si, že ide o zbytočnú nahotu/vyzývavosť/koketériu?

Reakcie od blízkeho okolia boli a sú našťastie vždy prajné. Ale myslím, že by som prežila, aj keby také neboli (úsmev). A ak sa niekto nevie rozhodnúť, väčšinou ten moment príde, keď nás navštívi a zistí, že si to náramne užil a že neriešiť somariny, je veľmi ale veľmi oslobodzujúce.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Hm. Myslím, že tak úplne neuvažujem v živote v tomto koncepte. Nevediem si denník, v rámci ktorého by som si zapisovala, čo skvelé, alebo menej skvelé, sa mi podarilo a vyhodnocovala to. „Úspech“ pre mňa nie je hodnota, na ktorej by som chcela stavať svoje reálne životné šťastie.

Omnoho dôležitejšie sú pre mňa satiskfakcia, relevantný feedback, priestor na zlepšovanie sa, energia a ľudia, vďaka ktorým moja práca dostáva vo finále možno širší a hlbší zmysel. V širšom kontexte však pre mňa bude úspech, keď si na sklonku života budem môcť povedať, že je viac toho, čo som skúsila, ako toho, čo som neskúsila. Avšak keď uvažujem v tomto smere, mám ešte celý zvyšok života…:)

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Minulý rok som dostala vedľajšiu úlohu v pripravovanom slovenskom filme Na prach, ktorý príde do kín tento rok. Bola to úžasná skúsenosť a tak trochu hodená rukavica. Nebudem klamať – srdce párkrát vynechalo údery a úprimne sa teším na výsledok. Zvedavá som, čo má pre mňa vesmír pripravené a nebudem mu to kaziť očakávaniami. Ale ambície rozhodne sú. Byť šťastná, naplnená, milovať a mať šťastie na výzvy! Prípadne mať chuť, si ich vytvárať (úsmev).

Foto na titulke: foto z vystúpenia s Bratislava Burlesque, foto: Dorota Holubová