Električka! Moja milovaná električka! Bežať, či nebežať? Koľko je to metrov? Stihnem ju, alebo skončím ako parná lokomotíva, ktorá sa vzdala svojich snov?
Dilema na život a na smrť. A pritom som si dnes chcela dopriať pocit ženskosti. Sukňa, lodičky – skrátka outfit, ktorý oznamuje celému svetu: „Pozrite, ide dáma!“
Nie, dnes sa nebudem hnať ako splašená gazela. Som za elegantnú. Veď niekde som počula, že za autobusom a mužom sa nikdy nebeží. Príde ďalšia. Rozhodnuté. S nenúteným úsmevom som zakývala odchádzajúcej električke a s pohľadom plným nádeje skontrolovala tabuľku. Kedy ide ďalšia? 15 minút! Ach, karma, ty potvorka! Zase si sa bavila na môj účet?
Nevadí. Aj na zastávke môžem hrať dámu, ale komu? Na lavičke sedeli len dve ženy. Jedna rozprávala tak, že by ju prehlušil len vlak a druhá ju počúvala s takým zaujatím, že nevnímala ani svet okolo seba. Ani mňa, „dámu“, čo som si k nim prisadla a snažila sa nepočúvať cudzí rozhovor. Bez šance! Ešte som sa musela krotiť, aby som aj ja nepoložila zvedavú doplňujúcu otázku.
Prečítajte si ďalší z príbehov žien
Rozhovor na zastávke
Jedna z nich sa volala Daniela. Bola čerstvo rozvedená. A jej život bol kombináciou drámy v tureckej telenovele a amerického hororu. A o ich deťoch ani nehovorím. Rozvod je skúškou trpezlivosti, nervov a zdravého rozumu. Kto to prežije s noblesou, tomu patrí metál.
„Minulý víkend to bola hrôza,“ začala Daniela svoj príbeh. „V piatok som musela skôr zdrhnúť z práce, aby som stihla odovzdať deti. Ako káže rozsudok. Šéf na mňa pozeral ako na zradcu a kolegyňa ma prebodla pohľadom, lebo tam musela zostať dlhšie. Vraj nabudúce si to vymeníme.“
„No, to je na zbláznenie, Dani. Stihla si to?“ priateľka sa jej napäto opýtala.
„Dopachtila som sa domov, pobalila deti a ako jastrab pri okne striehla na Dalibora. Po hodine už boli nervózni všetci – najmä ja. Čo mám robiť? Večeru, či predstierať, že škvŕkanie v žalúdku je nový módny trend? Keď začali protestovať aj deti, kapitulačne som vytiahla tajný tromf. Babkin domáci lekvár. Tentokrát marhuľový. Ešte sme nedojedli a už pípla správa od Dalibora: Ešte som v práci a budem trochu meškať. Daj im večeru nech nie sú hladní. Prídem neskôr.“
„To nemyslíš vážne?! Ja by som mu už….!“ rozhorčene reagovala kamarátka.
„Rada by som povedala, že už som si zvykla. Ale nie. S deťmi sme improvizovali filmový večer. Po veľkom vyjednávaní zvíťazili Piráti z Karibiku. Na Johnnyho Deppa sa vydržím pozerať a ja. Dokonca rada. Aspoň som si užila niečo milé okrem lekváru.“
„Jack Sparrow je super! Ten by sa nestratil ani v takomto chaose.“
„Presne. Film skončil a Dalibora nikde. Tak som mu zavolala: „Deti spia doma alebo ani nie?“ Jeho odpoveď stála za to: Dnes to už nestihnem, zajtra sa pre ne zastavím. Je to moje právo byť s nimi, ale nie povinnosť.“
„To je hláška hodná titulu „Otec roka“, či skôr „Právnik storočia”,“ skonštatovala kamarátka.
Večer pri kapitánovi Jackovi
Medzitým mi prišla ďalšia električka. Ani sa mi nechcelo nastúpiť, príbeh bol príliš pútavý. Cestou som rozmýšľala o Daniele a jej „milovanom Daliborovi“ – a áno, aj o Johnnym, nepopieram. Dokonca som sa rozhodla, že si večer pustím tento film. Deti boli doma a pozerať Jacka Sparr… pardon, kapitána Jacka, chceli so mnou. Urobili sme si pukance, roztiahli gauč a zrazu to bola úžasná dámska jazda.
Každá mala oči na Jackovi, niektoré aj na Willovi Turnerovi. Každá máme predsa právo na svoj vlastný vkus a nie je nikoho povinnosťou ho meniť. Hádam to platí aj v tomto prípade. A Dalibor ma aj na diaľku niečo nové z oblasti práva naučil. A ako hovorí sám pán kapitán: „Ak by všetko šlo podľa plánu, nebola by to zábava.“
