Dnes som bola zase celý deň zavretá v kancelárii. Obed? Čo to je? Káva? Aspoň tú som stihla. Teda… niekoľko káv. To sa predsa ráta, nie? A potom som v aute objavila poklad, zabudnutú orieškovú tyčinku! Dokonca ešte v záruke. Bol to taký malý zázrak zabalený v plastovej fólii.
Už som sa nevedela dočkať večera. Kríže ma boleli akoby som celý deň prekladala betónové panely, nie e-maily. Ledva som vyliezla z auta. Ale na obzore sa črtala záchrana – joga.
Moje každoročné predsavzatie: cvičiť aspoň dvakrát týždenne. Keď nie v telocvični, tak aspoň doma. Hoci aj v pyžame. Pred telkou. V ideálnom prípade.
Realita? Vydrží mi to presne do februára. Potom nič. A o rok ten istý scenár. Ale dnes nie! Dnes cvičím. Aj keby som musela dobehnúť s jazykom na zemi. Nestíham? Nevadí. Nebudem jediná – my ženy sme majsterky meškania. Mám to tam rada. Len čo sa otvoria dvere, stres ostane pekne pred nimi. Zatvoriť oči, nadýchnuť, vydýchnuť… Starosti sa rozplývajú ako naše predsavzatia.
A zrazu… ešte niekto vbieha! Nie som posledná! Je to Františka, alias Fany. Stretávame sa tu tak… pravidelne, nepravidelne. Pozdravili sme sa pohľadom a zdieľali nielen priestor, ale aj tichú vieru, že z nás bude nový človek. Vďaka joge. Ale hlavne vďaka tej záverečnej relaxácii, keď si vždy poviem, že tento pocit si musím odniesť domov. A nikdy si ho nezoberiem.
Po cvičení sme sa ocitli v šatni a ja som si povzdychla:
„Dnes to bol deň… ale stálo to za to.“
Fany sa usmiala:
„Čaj? Tu za rohom je kaviareň, kde sa kreslá objímajú s tebou, nie ty s nimi.“
Nemusela dvakrát hovoriť. Usadili sme sa do mäkkých farebných kresiel, objednali si bylinkový čaj s medom a začali sa rozprávať.
„Fany, čo nové? Ako sa má tvoja vnučka?“
„Frederika bola u mňa cez víkend. Moje zlatíčko.“
„Ukážeš mi fotku?“
Fany vytiahla mobil a tam princezná. Dva copíky s motýlikmi, oči ako čokoládky a úsmev, ktorý by roztopil aj ľad v mrazničke. Proste láska.
„Bože, tá je rozkošná! Kvôli nej sa fakt oplatí byť babkou.“
„To teda áno. A vďaka nej mám jeden ihriskový zážitok. Frederika objavila šmýkačky a točila sa tam ako pokazené CD. Vedľa nej ďalšie dievčatko – a pri ňom stál… ON. Bradatý, jemne prešedivelý, s charizmou, štýlom a mierne ošúchanou bundou. Proste dedko snov. Ak by existovala reklama na „Zachovalých fešákov 50+“, on by bol jej tvárou.“
Fany sa začervenala, ale pokračovala (vďaka Bohu, ja som chcela vedieť všetko!).
„A predstav si – prihovoril sa mi! Rozprávali sme sa o deťoch, o živote… Bol ako dedko do voza aj do kočíka – univerzálny typ. Ale potom dobehla Frederika a zvolala:
„Babi, poďme na zmrzlinku!“
„A on sa na mňa tak čudne pozrel. Asi nečakal, že ma niekto nazve babkou. Vieš, ja som taká staromódna babka, čo sa nehrá na „tetu“. No a potom to prišlo.“
„Čo?“ – takmer som sa obliala čajom.
„To druhé dievčatko pribehlo k nemu a zakričalo:
„Oci, poďme s nimi na tú zmrzlinuuuu!“
V tej chvíli som skoro pustila šálku. Ten „dedko snov“ bol v skutočnosti ocko. Moderný tatko s vintage štýlom.
„Škoda, že to nebol dedko,“ povedala som. „Ale vieš čo? Ber to pozitívne. Vyzeráš tak mlado, že si ťa pomýlil s maminou!“
Zasmiali sme sa, dopili čaj a dohodli ďalšiu jogu. Tentoraz možno nie pre chrbticu, ale pre dušu. A možno aj pre ďalšiu šancu na stretnutie s nejakým tým štýlovým „dedkom“. Nielen na ihrisku, ale rovno na cvičení.
Prečítajte si aj: Zo života žien: Daniela
