Vyhorenie. Myslíme si, že nás sa netýka. Možno nie teraz, ale nevieme, ako ľahko k nemu môžeme prísť. A to nemusíme mať manažérsku pozíciu vo firme. Vôbec nie. Nedávno vydavateľstvo Forbes vydalo knihu Nevyhorení, ktorá cez jednotlivé rôzne konkrétne príbehy ľudí poukazuje na vyhorenie a jeho dôsledky. Jednou z autoriek knihy je aj Zuzana Matuščáková, ktorá pre akčné ženy prezradila:
- prečo je vyhorenie časté u mileniálov,
- príčíny vzniku vyhorenia,
- ktorí ľudia sú náchylnejší vyhorieť,
- na čo si dať pozor, aby sme nevyhoreli.
Stretla som sa s názorom, že vyhorieť si môže dovoliť len ten, čo na to má. Kto si môže dovoliť následne pár mesiacov nepracovať a podobne. Akoby vyhorenie bolo záležitosť ľudí, čo majú peniaze…Čo si o tom myslíte?
Tento názor ma neprekvapuje. Mýty, ktoré vládnu o tejto téme, sme sa však snažili zbúrať práve našou knihou, ktorá ukazuje skutočné príbehy ľudí o vyhorení. Chceli sme ukázať, že je to téma, ktorá sa týka nás všetkých, a preto sme si si dali záležať na pestrej palete ľudí a profesií, ktorým sa venovali. Nájdete tam riaditeľov firiem a manažérov, ale aj lekára, učiteľku, aktivistku, kňaza, športovcov, umelcov či študentku. Syndróm vyhorenia teda ani zďaleka nepostihuje len tých, ktorí si to „môžu dovoliť“, rovnako ako sa to nedeje v prípadoch iných fyzických či psychických problémov.
Tu by sme sa však mohli rozprávať aj o tom, čo znamená slovné spojenie „dovoliť si.“ Nemáte čas? Máte toho veľa? Nemôžete odísť z práce na dovolenku? Nemôžete si dovoliť „vypnúť“? Táto predstava, že si niečo „nemôžeme dovoliť“ je totiž často len v našich hlavách a ide skôr o náš pocit nepostrádateľnosti. Nie vždy to tak, ale často áno. No pre človeka vo vážnom vyhorení je najdôležitejšia záchrana a často nemá šancu zamýšľať sa nad tým, či si to môže alebo nemôže dovoliť, pretože inú možnosť nemá. Syndróm vyhorenia je totiž vážna diagnóza, ktorá prerastá do rôznych fyzických a psychických problémov, konečné štádiá sa dokonca zhodujú s depresiou. Nie je to o tom, že sa niekomu nechce pracovať, a tak ide na pár dní na dovolenku, kde sa to všetko spraví.
Vyhorenie je veľmi časté u mileniálov. Prečo je tomu tak?
Tejto téme sme sa venovali aj v našej knihe. Príznaky vyhorenia v práci dnes podľa jedného z výskumov pociťuje 28 percent mileniálov, čo je o sedem percent viac, než aký je priemer zamestnancov zo starších generácii. Tie síce pred rokmi nastavili trend tvrdej práce, no nová generácia dala vorkoholizmu aj vďaka nástupu technológií celkom nový rozmer. Dnes sa už akosi automaticky očakáva, že zamestnanci budú neustále k dispozícii a schopní reagovať na pracovné emaily od šéfov a telefonáty od klientov rovnako rýchlo, ako na správy od svojich priateľov.
Pracovná doba sa nekončí zabuchnutím dverí kancelárie a nároky, ktoré na mladých kladie okolie, ale aj oni sami, sú stále vyššie. A ako píšeme v našej knihe, tých, ktorí si neustrážia hranice, to v dobe zameranej na výkon pohltí rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým. Na túto tému odporúčam skvelý článok od novinárky Anne Helen Petersen z BuzzFeed News „Ako sa mileniáli stali vyhorenou generáciou.“
Čiže nejde len o nejakú barličku / výhovorku, ktorou si ospravedlňujú svoje správanie?
U niektorých možno áno. Niekedy slovné spojenie „vyhorel som“ počujeme ľudí používať v rôznych súvislostiach, napríklad keď ich prestane baviť práca a potrebujú zmenu. Aj ja sa stretávam s tým, že ľudia povedia, že sú vyhorení, keď majú „iba“ zlý deň alebo týždeň v práci. No je to podobné, ako by ste boli jeden deň smutný a hovorili o depresii.
Aj preto možno časť spoločnosti zľahčuje vyhorenie a nepovažuje ho za vážnu diagnózu. No v žiadnom prípade by sme to nemali podceňovať. My sme sa iba pri písaní našej knihy sprostredkovane dozvedeli hneď niekoľko príbehov ľudí, ktorí sa z vyhorenia nikdy nepozviechali. Niektorí z nich sa pod náporom duševného vyčerpania dokonca rozhodli, že ich život už nemá zmysel.
Sú podľa vás ľudia, ktorí sú náchylnejší na vyhorenie?
Určite. Na odpoveď k tejto otázke používam rada slová psychológa Matúša Bakytu, s ktorým máme v závere knihy veľký rozhovor o vyhorení. On hovorí, že najľahšie vyhorí vorkoholik – perfekcionista, teda človek, ktorý nikdy nemá dosť a zamotá sa do každého detailu. Najhoršia kombinácia je, ak je to ešte aj nenapraviteľný optimista, ktorý verí, že všetko zvládne a stihne. Sú ľudia, ktorí by vyhoreli aj v tom najideálnejšom zamestnaní, no aj takí, ktorí si dokážu balans medzi prácou a osobným životom ustriehnuť. Mne sa však páči vysvetlenie, že je to niečo, čo drieme azda v každom z nás, a čo sa môže v nesprávnej chvíli, pod náporom tlaku a zlých rozhodnutí, vyplaviť na povrch. Stotožňujem sa s tým.
Prečo vlastne vyhorenie vzniká?
Často sa preťažujeme v práci a dlhodobo popierame varové signály tela. Namiesto toho, aby sme si oddýchli vypijeme kávu, keď nás boli hlava, dáme si ružovú tabletku a ideme ďalej. Ľudia často nie sú v kontakte sami so sebou, a často tak nemajú ani šancu predísť niečomu, čo sa na nich rúti.
Čo všetko môže byť spúšťačom syndrómu vyhorenia?
Čo sa týka tých spúšťačov syndrómu vyhorenia, delia sa na tzv. vnútorné, ktoré vyplývajú z toho, aký je ten človek. Či je to napríklad perfekcionista zameraný na výkon, neschopný povedať nie, detailista a podobne. Potom sú tu vonkajšie príčiny, teda ako na nás vplýva prostredie a organizácie, v ktorých pôsobíme. Ide o šesť organizačných faktorov- dlhodobá neprimeraná pracovná záťaž, spôsob, akým zamestnanec prácu vykonáva a či má nad ňou dostatočnú kontrolu, spravodlivosť, teda pocit, že rozhodnutia na pracovisku nie sú fér, dostatočné osobné ohodnotenie, vzťahy na pracovisku a konflikt medzi hodnotami firmy a hodnotami samotného zamestnanca. Platí pritom, že čím viac a častejšie zažíva človek nerovnováhu v týchto oblastiach, tým je vyššia pravdepodobnosť, že skôr či neskôr sa uňho prejavia známky vyhorenia.
Prečítajte si aj: Zmena v kariére im zachránila život: Ľudia, ktorí majú po vyhorení lepší život
V knihe Nevyhorení uvádzate skutočné príbehy ľudí, ktorí si prešli vyhorením. Prezradíte, koľko príbehov sa vám podarilo dokopy vyzbierať, z ktorých ste potom robili finálny výber?
Projekt Nevyhorení vznikol ešte predtým, ako sme napísali knihu. Prechádzal jej online projekt, v ktorom sme zozbierali 12 príbehov ľudí, ktorí si prešli vyhorením, no postavili sa znova na nohy. V samotnej knihe nájdu čitatelia ďalších 21 príbehov, no počuli sme ich nespočetne viac, ako bolo možné obsiahnuť.
Človek, ktorý si sám vyhorením prešiel, vie pochopiť ostatných a rešpektovať ich. Sú však aj ľudia, ktorí majú akoby hrošiu kožu, znesú toho naozaj veľa, možno neprežívajú príliš veci a situácie. Vyhorenie ako také nechápu. Pokladajú ho za zlyhanie, neúspech. Možno sa pohoršujú ako môže vyhorieť niekto s jedným dieťaťom a firmou. Dá sa s tým niečo robiť?
Myslím, že cieľom je budovať v ľuďoch viac empatie a šíriť väčšiu osvetu o týchto témach. Pretože čím viac toho o danej problematike vieme, čím častejšie počujeme ľudí v našom okolí rozprávať o týchto témach, tým máme menšiu tendenciu súdiť. Duševné zdravie je však stále veľké spoločenské tabu, čo potom odrádza mnohých ľudí od vyhľadania odbornej pomoci či len „obyčajného“ otvorenia sa so svojimi ťažkosťami pred blízkymi.
Viem o čom hovorím, ja sama som sa na psychológa obrátila po niekoľkých rokoch problémov v oblasti mentálneho zdravia. Dlho som to v sebe popierala a nechcela som si to priznať sama pred sebou, nie to ešte pred ostatnými, pretože som sa hanbila. No práve počas písania našej knihy som konečne nabrala odvahu a vyhľadala pomoc. Verím, že sme ju dodali aj mnohým ďalším ľuďom.
Vy ste okrem knihy rozbehli podcast Nevyhorení. Veľmi zaujímavou témou bola toxická pozitivita so psychoterapeutkou Lenkou Rušarovou. Kde sú hranice pozitívneho myslenia a kedy už takéto správanie prerastá do toxickej pozitivity?
Toxická pozivita môže byť často veľmi zraňujúca. Nie som odborníčka na túto tému, takže budem len interpretovať to, o čom hovorila psychologička v podcaste. Toxická pozitivita je presvedčenie, že si cez svoje myšlienky môžeme meniť cítenie a cez to zmeníme to, čo sa reálne vo svete deje. No je to nezmyselné, príliš skratkovité, zjednodušujúce a nekorešponduje to s tým, čo sa deje.
Napríklad keď sa cítite zle, ste sklamaný a smutný, prišli ste v živote o niečo veľmi cenné, nepomôže vám, keď si poviete: „Chcem sa cítiť dobre.“ Nebudete sa tak cítiť iba preto, lebo ste si to povedali. Vaše myšlienky nezmenia realitu. Ľudia si myslia, že vďaka pozitívnemu mysleniu vyriešia všetky svoje problémy, no často to končí tak, že ich v sebe iba potláčajú a tie neskôr naberú na ešte väčších obrátkach.
Čo si myslíte o toxickej pozitivite?
Práve v spomínanom diele rozoberáme skutočný príbeh psychologičky Susan David, ktorý ilustruje toxickú pozitivitu a to, kam môže dospieť. Keď bola Susan ešte dieťa, jej otcovi bola diagnostikovaná rakovina a do nemocnice ho okrem rodiny chodili navštevovať aj priatelia z kostola.
Raz keď prišla za svojím otcom po škole, našla ho v slzách. Povedal jej, že mu práve jeho priatelia povedali, že by mal viac veriť v to, že všetko s ním dopadne dobre. A že podľa nich zomrie práve preto, lebo nemá dostatok viery. „Keby si ju mal, tak by si bol v poriadku a neumieral by v nemocnici,“ povedali mu. Jej otec tento naratív prijal a neskôr si dokonca zrušil životné poistenie, ktoré mal pre prípad smrti, pretože sa mu zdalo, že pozitívne myslenie a životná poistka nejdú dokopy.
Čo môžeme očakávať od podcastov?
Vonku máme zatiaľ tri epizódy podcastovej série Nevyhorení, pričom vychádzame každý druhý utorok. Okrem spomínanej toxickej pozitivity sme sa rozprávali aj s vrcholovým horolezcom a koučom Zoltánom Demjánom o rovnováhe v živote a s psychologičkou Martinou Bačovou o fenoméne s názvom leasurephobia. Je to stav úzkosti, ktorú človek prežíva vo chvíľach, kedy neprichádza rozptýlenie zvonka a je konfrontovaný s prázdnotou. Únikom je pre mnohých zahlcovanie sa rôznymi aktivitami. Ľudia, ktorí s tým majú problém pociťujú paniku, keď majú množstvo voľného času, no nemajú naplánovanú nejakú udalosť alebo aktivitu. A keď im po splnení všetkých vecí z kalendára náhodou ostane voľný priestor a oddychujú, cítia vinu za to, že sú neproduktívni. Tento voľný čas si tak nevedia vôbec vychutnať.
Na aké ďalšie zaujímavé témy podcastov sa môžeme tešiť?
V podcaste sa zameriavame na štyri hlavné témy, a to duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj a zdravé pracovné prostredie. Ďalšie témy teda budú tiež vychádzať práve z týchto oblastí. Najbližšie sa plánujeme venovať honbe za šťastím, vplyvu technológií na naše duševné zdravie, či stanovaniu hraníc a tomu, ako sa naučiť hovoriť nie. Ak vás teda podobné témy zaujímajú, budeme radi, ak si nastavíte odber podcastu Nevyhorení. Sme na Spotify, v Apple podcastoch a Google podcastoch. ?
Prečítajte si aj: Syndróm vyhorenia v práci – 21 šikovných spôsobov ako sa mu vyhnúť
Čo by ste povedali vášmu o 10 rokov mladšiemu ja?
Neboj sa niekomu zveriť so svojím problémom a vyhľadať odbornú pomoc. Bude to jednoduchšie.
Na čo by si mala dať pozor akčná žena / akčný muž, aby z akčnosti nevyhorela/nevyhorel?
Myslím, že by sme si mali počúvať naše telo a registrovať signály, ktoré nám dáva. Vyhorenie totiž nepríde len tak znenazdajky, predchádza mu množstvo výstražných prstov, ktorých ignorovanie, sa nám v konečnom dôsledku vypomstí. Riešme prevenciu a starostlivosť o svoje duševné zdravie ešte predtým, ako sa vyskytnú problémy. Dávajme svoju telu a duši to, čo práve potrebuje. A nezabudnime byť láskaví nielen k druhým, ale aj sami k sebe.
Ďakujem pekne za rozhovor.
Zdroj foto: archív Z. M.
