Inkvizícia je jednou z najkontroverznejších inštitúcií stredovekej Európy, často sprevádzaná legendami o brutálnych praktikách, mučení a nespravodlivých rozsudkoch. Napriek tomu, že časť týchto predstáv má historický základ, mnohé sú prehnané alebo dokonca nepravdivé. Poďme sa pozrieť na desať najbežnejších mýtov o inkvizícii a na to, ako sa tieto mýty líšia od reality.
Mýtus č. 1: Inkvizícia bola všadeprítomná a terorizovala celú Európu
Realita: Inkvizícia pôsobila hlavne v Španielsku, Taliansku a Francúzsku, a v skutočnosti sa zameriavala len na vybrané oblasti, kde boli činnosť heretikov alebo iné náboženské hnutia považované za hrozbu. V mnohých krajinách, napríklad v Škandinávii alebo v Británii, inkvizícia nikdy nebola aktívna.
Mýtus č. 2: Inkvizícia bola výlučne o prenasledovaní čarodejníc
Realita: Lov na čarodejnice bol skôr záležitosťou miestnych autorít a svetských súdov než inkvizície, ktorá sa viac sústredila na herézy a odklony od oficiálneho učenia cirkvi. Katolícka inkvizícia sa snažila kontrolovať náboženskú ortodoxiu a s čarodejníctvom mala dočinenia len okrajovo.
Mýtus č. 3: Inkvizícia používala rozsiahle mučenie na získanie priznania
Realita: Hoci inkvizícia naozaj využívala mučenie, jeho použitie bolo v skutočnosti regulované. Bolo možné ho použiť len vo vybraných prípadoch a iba na krátky čas, pričom existovali striktné obmedzenia. Významný rozdiel medzi štátnymi súdmi a inkvizičnými procesmi bol práve v tom, že inkvizícia podliehala kontrolovanému postupu.
Mýtus č. 4: Všetci odsúdení boli upálení na hranici
Realita: Popravy tvorili menšiu časť trestov a neboli bežné. Mnoho odsúdených dostalo len symbolické tresty ako pokánie, nosenie zvláštnych odevov alebo zákaz činnosti. Upálenie bolo extrémnym trestom, ktorý sa často vykonával iba pri zistení závažnej herézy a po viacerých opakovaniach zločinu.
Prečítajte si: Ako začal hon na čarodejnice?
Mýtus č. 5: Inkvizítori boli bezcitní a brutálni fanatickí kazatelia
Realita: Mnohí inkvizítori boli vzdelaní a školení teológovia, ktorých úlohou bolo viac predchádzať herézii než priamo trestať. Ich úlohou bolo často vysvetľovať učenie cirkvi a usilovali sa o to, aby sa obvinení vzdali heretických názorov. V skutočnosti mnohí inkvizítori považovali pokánie a nápravu za lepšiu cestu než odsúdenie.
Mýtus č. 6: Inkvizícia prenasledovala všetky nové myšlienky a vedecké objavy
Realita: Cirkev mala zmiešaný postoj k vedeckým objavom, pričom mnohé z nich podporovala. Významní vedci ako Kopernik a Galileo boli naozaj stíhaní, ale v rámci širšieho kontextu ich prípadov šlo skôr o nábožensko-politické napätie. Cirkev nezakazovala všetky vedecké práce, ale skôr tie, ktoré ohrozovali jej autoritu alebo učenícku ortodoxiu.
Mýtus č. 7: Každý, kto bol obvinený, bol automaticky uznaný za vinného
Realita: Procesy inkvizície boli prekvapivo prísne a dlhé, s vyšetrovaniami a presnými pravidlami. Existovala možnosť obhajoby a práva na odvolanie sa. Inkvizícia sa snažila získať dôkazy pred vynesením rozsudku, čo je rozdiel oproti iným dobovým súdom.
Mýtus č. 8: Inkvizícia bola najkrvavejšia inštitúcia v dejinách
Realita: Počet obetí inkvizície bol nižší, než sa často predpokladá, a pohyboval sa rádovo v tisíckach (30 až 50 tisíc), nie v miliónoch. Iné historické udalosti, ako náboženské vojny alebo občianske konflikty, si vyžiadali oveľa viac obetí. Väčšina rozsudkov inkvizície končila menej extrémnymi trestami než smrťou.
Mýtus č. 9: Inkvizícia funguje dodnes a jej dedičstvo je živé
Realita: Inkvizícia bola oficiálne zrušená v 19. storočí. Jej funkcie boli nahradené inými cirkevnými inštitúciami. Hoci katolícka cirkev pokračuje vo formálnych procesoch týkajúcich sa ortodoxie, ide o akademické a teologické hodnotenia, ktoré už dávno nemajú povahu trestných alebo kriminálnych procesov.
Mýtus č. 10: Inkvizícia bola zodpovedná za všetky formy náboženského prenasledovania
Realita: Cirkevná inkvizícia mala obmedzený rozsah a kompetencie. Veľká časť náboženského prenasledovania, najmä v rámci protestantských oblastí alebo medzi konkurenčnými náboženskými frakciami, sa odohrávala mimo jej dosahu. Napríklad mnohé prenasledovania protestantov či katolíkov v severnej Európe prebiehali na základe svetských zákonov a pod miestnou jurisdikciou.
Napriek tomu, že inkvizícia zohrala v dejinách Európy významnú úlohu, nie všetky príbehy o nej sú založené na faktoch. Rovnako ako pri iných historických obdobiach, dôležité je posudzovať jej činnosť v kontexte doby a vplyvov, ktoré na ňu pôsobili. Týmto pohľadom je možné odhaliť nielen mýty, ale aj pochopiť skutočné dôvody a postupy inkvizície, ktoré formovali vtedajšiu Európu.
