V mysliach sa nám vybaví temný stredovek a smrť množstva žien. Koľko ich vlastne bolo? Boli vinné či nevinné?
Slovensko, rovnako ako Európa, si prešlo „honom na čarodejnice”. Obdobím, kedy boli na hraniciach upaľované ženy za často zvláštnych okolností a krivých udaní susedov. Smutné však je, že tieto údajne „čarodejnice” boli nielen neškodné, ale niektoré aj pomocníčkami ľudí. Často vykonávali funkciu pôrodných babíc, liečiteliek… Jestvovali rodiny, v ktorých sa umenie liečiť, či pomáhať pri pôrodoch, zmierňovať bolesti, odrábať, učilo z generácie na generáciu. Každé mesto či dedina mali svojich „podivínov”, ktorých sa ľudia báli, ale zároveň ich aj vyhľadávali pre ich „magické” schopnosti. Keďže veda vtedy nebola taká vyspelá ako dnes, a práve ony poznali silu prírody, ich vedomosti nie raz zachránili životy. Odhaduje sa, že takto – honom na čarodejnice – zomrelo okolo 30 000 až 50 000 ľudí, zväčša žien.
Čarodejnícke procesy
Teda procesy, ktoré vznikali po obvinení ženy, ale niekedy aj muža (bosoráka). Tí však boli menej často obvinení, pretože boli mužmi a odvolávali sa na to, že ich na zlé naviedli práve ženy. Bývali manželmi, alebo milenkami bosoriek. Žena bola vystavená procesu dokazovania svojej viny, alebo neviny častejšie. Využívalo sa takzvané útrpné právo, teda človeka vystavili často neľudskému mučeniu.
Inkvizícia nepatrila len cirkvi
Používali sa napríklad škripce mučiace panny, bitie po bruchu, liatie vody do žalúdka. To bolo tak náročné na telesnú bolesť, až nakoniec priznali aj nemožné. Hon na čarodejnice bol vykonávaný cirkvou, ale aj svetskými súdmi od 15. do 18. storočia. Pápež Ján XXII vytvoril roku 1326 zákon, takzvanú bulu Super illius specula, v ktorej je čarodejníctvo priamo spájané s kacírskym (teda od cirkvi odpadlíckym správaním). V tejto bule sa pápež vyjadruje, aby boli ľudia mučení, pokiaľ sa nepriznajú k svojim činom. Vydal nariadenie, aby boli prenasledovaní tí, ktorí by sa pokúšali vyvolávať démonov, alebo by vykonávali podozrivé magické úkony ako je vyrábanie voskových figúrok.
Španielska inkvizícia
Na žiadosť španielskych panovníkov kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho a kráľovnej Izabely I. Kastílskej vydal pápež Sixtus IV. 1. novembra 1478 pápežskú bulu, ktorá splnomocnila španielsku inkvizíciu. V skutočnosti bol dotlačený, aby ju vydal. Kráľ Ferdinand pohrozil stiahnutím vojenskej podpory, ktorú pápež potreboval na boj proti osmanským Turkom.
O štyri roky bol pápež Sixtus IV natoľko rozčúlený excesmi španielskej inkvizície, že vydal ďalšiu pápežskú bulu. Napísal, že inkvizícia v Španielsku bola „pohnutá nie horlivosťou za vieru a spásu duší, ale túžbou po bohatstve“. Uviedol tiež, že mnohí praví a verní kresťania boli zbavení spravodlivosti v dôsledku inkvizície, čo „u mnohým vyvolávalo odpor“.
Pápež Inocenc VIII. novou bulou ešte viac podporil prenasledovanie čarodejníc, kedy aktívni dominikáni Henrich Kramer a Jacob Spranger prenasledovali čarodejnice najmä v Nemecku. Tí boli autormi diela z roku 1486 – Kladiva na čarodejnice. V tejto knihe sa spomínalo množstvo zvláštností, ako napríklad to, že ide o ženy, ktoré paktujú so zlom a smilnia s démonmi. Stredovek je obdobie, kedy ľudia pripisovali všetok neúspech zlým silám a „bosorkám”.
Problémom však bolo aj to, ak bola žena príliš krásna, alebo nejako vyčnievala správaním, či vnímaním oproti priemernému mysleniu obyvateľstva. Podobným osudom skončila dnes svätá Johanka z Arcu. Najviac zainteresovanými krajinami do spaľovacích vĺn boli Taliansko Francúzsko, Nemecko. V spisoch, ako dôkazoch z bosoráctva, sa uvádzajú mnohé absurdné príklady, kedy sa podľa svedkov premenili ženy na čierne mačky, či iné bytosti.
Novoveké moderné procesy
Ak by ste si mysleli, že ľudia v 17. storočí, kedy vznikal rozvoj vedy, umenia a kultúry, a nastúpila renesancia (obdobie označované ako obdobie znovuzrodenia človeka), sa táto doba skončila, ste vedľa. Honom na čarodejnice sa prikláňal aj reformátor Martin Luther, ktorý podporoval prenasledovanie čarodejníc a ich upaľovanie, takže aj cirkevní reformátori sa tomuto názoru nevyhli.
Avšak, aby sme cirkvi nekrivdili, hony na čarodejnice boli súčasťou svetských zákonov a samotná inkvizícia a upaľovanie boli v réžií ľudu. Obvinenia, a teda aj rozsudky, vykonávala nakoniec svetská moc. Napríklad bavorský trestný zákonník z roku 1751 čarodejníctvo označuje za zmluvu s diablom. Postupne však zákony z toho upustili. Napríklad Pruské zákony z podobných rokov už hovoria o ilúzii.
Je to temné obdobie cirkvi, za ktoré sa ospravedlnil Ján Pavol II, no nie je to len o svedomí cirkevných hodnostárov, ale celkovo aj o spoločnosti a jej poverčivého myslenia. Táto tematika je príliš špecifická a vytvára množstvo diskusií v kruhoch laikov, ale aj odborníkov, či už na cirkev, ľudskú poverčivosť, psychológiu, alebo históriu.
Divožienky, ktoré utekajú pred realitou
Bosorky alebo ženy bylinkárky?
Bosorky alebo ženy bylinkárky?Upaľovanie čarodejníc, ale aj myšlienka čiernej mágie, je aj v dnešných časoch sporná a množstvo ľudí vyhľadáva liečiteľky, veštkyne, kartárky, či po starom „bosorky”. Aj napriek tomu, že by sme si mysleli, že poverčivosť máme dávno za sebou, nie je tomu tak. Dokonca v niektorých krajinách je téma bosoráctva stále aktuálna. Napríklad v primitívnejších kultúrach sa stále verí na čiernych mágov, avšak žiadne hony na takýchto ľudí nevznikajú.
Tematika dobra a zla mágie je živá aj v dnešnej spoločnosti. Momentálne najznámejšou bosorkou na Slovensku je veštkyňa Zana, ktorá o svojej „histórii” vydala aj knihu Z jej krvi, 2015, kde opisuje, že dar, ktorý dostala má po svojej praprababičke Olívii, ktorá pomáhala ľudom. K vydaniu knihy uvádza: „Dlho som váhala, či knihu vôbec písať a jej zrod trval takmer tri roky, kým bola dokončená. Mnohé spomienky boli veľmi ťaživé a bolo ťažké dať ich na papier, otvoriť pre iných ľudí. A možno som ju písala aj preto, aby ľudia selektovali ku komu idú, pretože zlá voľba liečiteľa, veštca ich môže zničiť.” Mnohé totiž nie je o peniazoch. Zana Saluber.
Bosorky z etnologického hľadiska a informácie o nich
Bosorky sa teda aj podľa našej elitnej etnologičky Kataríny Nádaskej delili na biele a čierne. Teda tie, ktoré odrábali, ale aj tie, čo čarovali a porábali choroby dobytku či ľudom. Tematike sa venuje podrobne vo svojich knihách, kde zaznamenala zozbierané príbehy, ale aj poznatky svojich štúdií. Kniha Čerti, bosorky a iné strašidlá 2015 je u nás dostupná aj v kníhkupectvách.
U nás, aj v celom Rakúsku, zrušila hon na čarodejnice Mária Terézia. Skôr sa však globálne jednalo o hlboké sociálne konflikty a netoleranciu, ale aj o rozšírenie strachu. Ide o obdobie chaosu. S nástupom osvietenstva mizne aj tematika bosoriek ako nebezpečných a škodlivých žien pre spoločnosť, či domáce zvieratá. Posledná bosorka v Európe bola upálená v roku 1782 vo Švajčiarsku v meste Glar volala sa Anna Göldinová. Jej proces bol rehabilitovaný a označený neskôr za justičnú vraždu.
Posledná upálená bosorka na Slovensku
A to nie je len názov slovenského historického filmu z roku 1957. Jestvuje však aj pravdivý a menej romantický príbeh poslednej upálenej bosorky. V okrese Trnava sa nachádza obec Ružindol, ktorá je považovaná za dedinu slovenských bosoriek. Okrem tohto územia je na mnoho iných vychýrených oblastí v okolí Bratislavy. Často je Slovákmi navštevovaná oblasť na hraniciach – Hrozenkov, patriaci už do Zlínskeho kraja v Česku alebo oblasť Krupiny. Bol aktívne navštevovaný Slovákmi ešte v minulom storočí.
Vráťme sa však k príbehu poslednej bosorky z Ružindola. Poslednými ženami obvinenými z bosoráctva boli Ružindolčanky Anna Chlebová a Magda Görögová. Obvinenia boli opreté o dôkazy dedinčanov, ktorým sa pri komunikácií alebo konflikte s takýmito ženami údajne zhoršil zdravotný stav. Taktiež sa opierali o svedectvo richtára Jana Biskupiča.
Popravisko bolo v Trnave a tiahlo sa od trnavskej radnice k dolnej bráne v lokalite Zelenečskej ulice. Posledná bosorka Anna Chlebová bola magistrátom Trnavy označená za „mrcha ženu” a mala byť sťatá a spálená. Obe ženy zomreli na pranieri na námestí rukou kata. A richtár pred nimi symbolicky zlomil palicu a hodil im ju k nohám. Rozsudok znel: Brali úžitok od kráv, polí, záhrad a vinohradov. Posledná poprava sa tak konala v roku 1744. Ružindolčanky sú však podľa doložených správ stále hrdé na to, že sú z rodu bosoriek, a aj v okolí Trnavy bolo mnoho iných obcí, kde bolo rozšírené mastičkárstvo. Možno by ste tam našli potomkov takých žien aj teraz.
Film Posledná bosorka
Filmové spracovanie Poslednej bosorky je situované do Trnavy a rozpráva príbeh o maliarovi Petrovi. Za úlohu má vytvoriť oltárny obraz, na ktorom má pózovať richtárova žena Aranka, tá však nepôsobí príliš sväto, preto umelec obraz zničí a za modelku si vyberie jednoduchú dcéru rybára. Neskôr je rybárova dcéra obvinená z kacírstva. Ide o film, drámu Vladimíra Bahna z roku 1957. Ako to dopadne s rybárovou dcérou, a či Peter dokončí oltárny obraz, si možno pozrieť aj dnes. V tej dobe film reprezentoval slovenskú tvorbu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových varoch a je súčasťou Zlatého fondu Slovenskej kinematografie.
Či už na mágiu veríte alebo nie, je občas dobré zaspomínať si a trochu sa báť a zamyslieť nad životom, ktorý žili naši predkovia. Zvlášť v období sychravom ako stvorenom na strašidelné príbehy o bosorkách. Čo myslíte?
Zdroj: https://www.thecollector.com/facts-about-spanish-inquisition/
Posledné bosorky odsúdili v Trnave: Svedectvá krutosti…
Malleus maleficarum – Wikipédia