Bohorúhačstvo, domáce násilie, týranie zvierat a posadnutosť až za hrob. Búrlivé výšiny nie sú čítaním pre slabé povahy. Román Emily Brontëovej nám v slovenskom preklade priniesla prekladateľka a pedagogička Barbora Vinczeová.
V rozhovore nám prezradila, prečo vníma Heathcliffa ako obeť aj zloducha zároveň, prečo je Catherine vo svojom sebectve vlastne tragicky realistická a v čom nová filmová adaptácia nepochopila morálnu nejednoznačnosť predlohy.
Kto je Barbora Vinczeová
Barbora Vinczeová je prekladateľka a pedagogička. Na konte má niekoľko knižných prekladov vrátane klasickej literatúry od sestier Brontëových, modernú prózu i detskú literatúru. Ku knihám má vrúcny vzťah už odmalička a najviac sa teší, keď môže spojiť záľubu v čítaní s prácou, čo sa jej darí najmä pri prekladoch alebo knižných recenziách.
Ako si sa dostala k prekladu Búrlivých výšin?
Oslovilo ma vydavateľstvo Ikar, že hľadajú prekladateľku. Spolupracovala som s nimi už na iných projektoch, ale toto bol prvý preklad klasickej literatúry.
Preložiť klasiku takého kalibru je obrovská zodpovednosť. Mala si pred prekladom rešpekt? A bol štýl autorky náročný na preklad?
Veľký rešpekt, až strach. Bála som sa, že to nebude „dosť dobré” alebo že nejakým spôsobom zlyhám, ale zároveň išlo o veľkú výzvu. Autorkin štýl je náročný, človek si musí zvyknúť na dlhšie vety, nezvyčajný slovosled, nárečia, ale nakoniec sa naň zvyknúť dá.
Búrlivé výšiny už v slovenčine vyšli. Inšpirovala si sa staršími prekladmi alebo si sa riadila iba podľa seba?
Riadila som sa podľa seba, ale pri nejednoznačných pasážach som si interpretáciu textu overovala. Nie vždy sme sa na nej s predchádzajúcimi prekladateľkami zhodli, ale to je normálne.
Búrlivé výšiny sa často označujú za milostný román, hoci láska je v nich deštruktívna. Čím sú pre teba? Je to skôr príbeh o pomste, o posadnutosti, alebo o generačnej traume?
O všetkom, a zároveň aj príbeh o láske. Román je jedinečný práve vďaka kombinácii tém, ktoré vymenúvaš. Bez pomsty, generačnej traumy a posadnutosti by možno išlo „iba” o „obyčajný” milostný príbeh, ale bez milostného príbehu naopak „len” o príbeh zla. Takto je to kombinácia, ktorá sa vyskytuje aj v bežnom živote – svetlé stránky ľudskej povahy neexistujú bez tých temných, a zároveň nič nie je čierno-biele. Ťažko ho zaškatuľkovať, lebo má aj prvky gotického románu.
Aká je láska Heathcliffa a Catherine?
Po novom filme sa často skloňuje slovo toxický, ale ja si myslím, že láska Heathcliffa a Catherine je v prvom rade skutočná. Rozumejú jeden druhému na akejsi bytostnej úrovni, akoby sa dokázali preniesť do mysle svojho náprotivka. Aj Catherine predsa hovorí: „Som Heathcliff.” Nikdy by jeden druhému neublížili, ale napriek tomu sa vzájomne zraňujú sebapoškodzovaním – Catherine manželstvom s Edgarom a Heathcliff manželstvom s Isabellou. Záleží im iba jednému na druhom, na nikom a ničom inom, sú nesmierne sebeckí a áno, aj toxickí, ale najmä k svojmu okoliu.
Postavy v tejto knihe nie sú práve najsympatickejšie. Ktorá postava ti pri preklade najviac pila krv svojím správaním a ku komu si si vyvinula sympatie?
Neskutočne ma hneval Joseph, lebo nemám rada farizejov, ale aj on bol vykreslený dokonale, takže mi nemohol piť krv. Niekedy som sa na jeho scénach smiala, lebo verne zosobnil náboženské pokrytectvo, ktoré tu vždy bolo a asi aj bude. Sympatizovala som s Haretonom a jeho túžbou po vzdelaní a povznesení ducha, lebo ho uväznili manuálnou prácou a nevedomosťou, ale v podstate so všetkými postavami, lebo ani jedna nebola iba zlá alebo iba dobrá. Nemôžete si prečítať Búrlivé výšiny a nesúcitiť s Heathcliffom, Catherine, i starým pánom Earnshawom, alebo aj mladým Lintonom a naivnou Isabellou, lebo dokonale rozumiete ich pocitom aj konaniu. Každá postava má svoje ľudské klady aj zápory, a práve preto je román realistický a vierohodný.
Kto je v skutočnosti najtragickejšou postavou?
Ťažko povedať – možno je ľahšie opýtať sa, kto tragický nie je, a to bude asi najmladšia dvojica Hareton a Cathy, no i tí si prešli neľahkou cestou.
Catherine Earnshawová vie byť aj poriadne krutá a sebecká. Ako si vnímala jej vnútorný rozpor medzi túžbou po postavení a láskou k Heathcliffovi?
Hovorí sa, že Catherine bola krutá, ale na svoje postavenie myslieť musela. Nemohla pracovať, ani iným spôsobom zarobiť peniaze. Jej jedinou vyhliadkou do budúcna bolo manželstvo. Ako sa mala zachovať, keď Heathcliff bez slova zmizol? Urobila to najlepšie a nepochybujem, že nejedna žena sa ocitla v jej situácii. Catherine by po otcovi nezdedila ani ten rozpadnutý dom – Búrlivé výšiny – podobne ako mladá Cathy nemohla zdediť Drozdovo. Ak totiž závet neustanovoval inak, dedilo sa po meči.
Je Heathcliff zloduch alebo obeť? Dá sa jeho neskoršia krutosť ospravedlniť tým, ako s ním zaobchádzali v detstve, alebo v určitom bode jednoducho prekročil hranicu ľudskosti?
Heathcliff nás desí preto, lebo celý čas zostáva človekom. Nie je ani zloduch, ani obeť a zároveň je oboje. Nezmení sa na netvora, nezošalie, chladnokrvne kalkuluje a pohybuje sa v medziach zákona. Je krutý, ale nie preto, že je taký od narodenia, práve naopak – je inteligentný, učenlivý a vášnivý. Jeho krutosť vyplýva z túžby po pomste, je naplánovaná a vypočítavá. Nikdy sa nedá ospravedlniť, lebo ňou, samozrejme, ubližuje druhým, ale dá sa s ním ako postavou a jeho trápením súcitiť.
Veľkú časť príbehu nám rozpráva slúžka Nelly Deanová. Je obetavá, ale zároveň robí osudové chyby – či už ide o jej mlčanlivosť zo strachu o prácu, alebo jej pasivitu, keď sa pred jej očami dejú krutosti. Ako si ju vnímala pri preklade ty?
Nelly Deanová je slúžka a také aj bolo jej postavenie. Neprekvapuje ma jej mlčanie ani pasivita, lebo musela myslieť na vernosť svojim zamestnávateľom i svoje pracovné miesto. Mala ťažkú úlohu – na jednej strane vychovávala deti, starala sa o domácnosť, a zároveň chcela, aby všetko prebehlo tak, ako má – s kostolným poriadkom. Tomu podriaďovala svoje konanie.
Sluha Jozef hovorí ťažkým yorkshirským dialektom. Ako si sa s tým popasovala pri preklade?
Na internete sú prepisy jeho prehovorov do bežnej angličtiny. Zároveň som postup konzultovala s Máriou Galádovou, prekladateľkou knižky Tajná záhrada od Frances Hodgson Burnett. Je tam totiž podobný prekladateľský oriešok, takže mi ochotne poradila, za čo jej ďakujem. Nakoniec som sa rozhodla zakončovať slovesá koncovkou „-ti” namiesto neurčitku a nahrádzať dlhé samohlásky krátkymi, aby sa vytvoril „sekaný” prehovor, ktorý pripomína Josephov „štekot”.
Kniha je plná fyzického aj psychického násilia. Na čo by sa podľa teba mali čitatelia pripraviť?
Na všetko od vykopávania mŕtvol až po bohorúhačstvo, alkoholizmus, domáce násilie, bitky, nadávky, manipuláciu, zanedbávanie a týranie zvierat.
Ktorá scéna je podľa teba z knihy najšokujúcejšia?
Pre mňa to bolo obesenie psíka, hoci prežije. Heathcliff to neurobí z nenávisti k zvieraťu, ale na dôkaz toho, že jeho nová manželka sa ľahko vzdá verného spoločníka, dokonca ho nechá v bolestiach umierať len preto, lebo túži veriť akejsi pretvárke. Šokovala ma reakcia Isabelly, ktorá to dopustila. Na druhej strane išlo o veľmi vierohodné zobrazenie sebaklamu a zaslepenia prvou láskou, takže aj v tomto prípade bol súcit na mieste. Tých scén je tam však viac než dosť.
Často sa zabúda na druhú generáciu. Prečo je podľa teba dôležité, že príbeh nekončí smrťou Catherine?
Pretože Heathcliff prežije. Keby zomrel spolu s Catherine, ich príbeh by sa zavŕšil spoločne, ale ich tragédia tkvie v klasickej zápletke v podobe nenaplnenej lásky. Heathcliff má niekoľko možností, ale vyberá si tú najmenej a najviac ľudskú – tak, ako si doteraz užíval lásku, užíva si krutosť. Keď príde o jeden extrém, prikloní sa k druhému a intenzita jeho citov a konania zostáva rovnaká ako v prvej časti knihy. Zároveň je zaujímavé sledovať vývoj jeho postavy – nevzdáva sa pomsty preto, lebo ju nedokáže dosiahnuť, ale preto, že ju dosiahnuť dokáže. Získal všetko, čo chcel, ale zároveň si uvedomí, že nikdy nechcel nič iné okrem Catherine, preto mu pomsta prestáva dávať zmysel.
Nová filmová adaptácia od Emerald Fennell vyvolala pomerne búrlivú diskusiu kvôli hereckému obsadeniu. Ako si si predstavovala postavy pri preklade ty? A čo si myslíš o hereckom obsadení v novej adaptácii?
Herecké obsadenie je v poriadku, možno ani nie je namieste, aby som ho kritizovala. Ide o skúsených a úspešných hercov a herečky, ale očakávala som hlbšie vykreslenie postáv. Film je samozrejme časovo obmedzený, takže rozumiem vystrihnutiu niekoľkých dejových línií, vizuálne je prekrásny, o tom niet pochýb, ale opäť sme sa nedočkali celého príbehu.
Vystihla podľa teba Emerald Fennell podstatu toho, čím sú Búrlivé výšiny?
Do istej miery áno, ale zostal tam priestor na zlepšenie. Myslím si, že príbeh zjednodušila, ale opäť je to pochopiteľné, no postavy vtláča do bielej alebo čiernej sféry, kde sú buď pozitívne alebo negatívne. Ich morálnu nejasnosť nezachytila tak ako kniha, a hoci je film explicitnejší, kniha je omnoho dramatickejšia, surovejšia, no zároveň vášnivejšia.
Keby si mala napísať krátky „varovný štítok“ na obálku knihy pre fanúšikov filmu, čo by na ňom stálo?
Bude to horšie a lepšie zároveň.