Sú dospeláci, ktorí majú deti v škole aj rodičov v nemocnici. Pracujú na plný úväzok a zároveň plnia úlohu neformálnych opatrovateľov. Nikto ich o to neprosil, to sa tak jednoducho stalo, tak plynie život. Ale viete čo? O takýchto ľuďoch prakticky nikto nevedie žiadne štatistiky.
Volajú sa sendvičová generácia. Ľudia vo veku 40 až 55 rokov, ktorí sú, obrazne aj doslova, stlačení medzi dvoma generáciami závislými od ich pomoci. Medzi vlastnými deťmi, ktoré ešte potrebujú rodičov, a starnúcimi rodičmi, ktorí čoraz viac potrebujú opateru. A uprostred toho všetkého sa snažia žiť vlastný život.
V Spojených štátoch vraj takto žije každý ôsmy Američan. Na Slovensku? Nevieme. Presné číslo jednoducho neexistuje. Nikto ho nezisťuje. A práve v tom je problém.
Slovenský paradox
Sendvičová generácia nemá na Slovensku ani vlastný riadok v štatistikách. Vieme, koľko ľudí poberá opatrovateľský príspevok, je ich okolo 70-tisíc, ale nevieme, koľkí z nich zároveň vychovávajú deti. Nevieme, koľko hodín týždenne venujú starostlivosti o rodičov popri zamestnaní. Netušíme, koľkí kvôli tomu obmedzili prácu. Fenomén, ktorý možno zasiahol státisíce ľudí, existuje v štatistikách ako prázdne miesto.
A pritom nepriame čísla hovoria jasne: podiel seniorov nad 65 rokov narástol za dvadsať rokov z 11,4 na viac ako 17 percent a Slovensko patrí ku krajinám EÚ s najdynamickejšie rastúcim zastúpením seniorskej zložky. Predpokladá sa, že do roku 2060 sa zaradí k najstarším populáciám Európske únie. Viac starých rodičov nevyhnutne znamená viac dospelých detí, ktoré sa o nich starajú.
K tomu pridajte niečo, čo Slovensko odlišuje od západnej Európy: trojgeneračné rodiny tu majú najvyššie zastúpenie spomedzi všetkých typov domácností, a to na úrovni až 60 percent. Na jednej strane je to krásna tradícia súdržnosti. Na druhej strane je to neviditeľný tlak, ktorý sa nikde neodráža, ani v pracovnom práve, ani v sociálnej politike, a už vôbec nie v dátach.
„Mám pocit, že som tu pre všetkých, len pre seba nie.”
Čo sendvičovú generáciu vlastne vyčerpáva?
Nie je to len únava z práce. Je to chronický stav rozptýlenia. Každý deň totiž skladajú puzzle zo záujmov, potrieb a požiadaviek iných. Zavolajú do nemocnice, potom do školy, neskôr na pohovor, popritom zistia, že zabudli obedovať. A to sa stále opakuje. Týždeň čo týždeň.
Psychológovia tomuto stavu hovoria caregiving fatigue, čiže vyčerpanie z opatrovania. Prejavuje sa podráždenosťou, pocitom bezmocnosti, stratou identity a, paradoxne, pocitom viny za to, že sa cítia vyčerpaní. Veď predsa len pomáhajú tým, ktorých milujú.
Vina je možno najzákernejší vedľajší efekt. Zakazuje mi odpočívať, lebo odpočinok je ako zrada.
Čo sa v tej medzere stráca?
Sny. Kariéra. Zdravie. Priateľstvá. Párové vzťahy. Ľudia z tejto generácie si odkladajú vlastné potreby tak dlho, až na ne skoro zabudnú. Niektorí zistia, že keď deti vyrastú a rodičia ich navždy opustia, nevedia, čo robiť. Stratili kontakt sami so sebou.
A systém? Ten im v tom veľmi nepomáha. Na Slovensku neexistuje dovolenka na opatrovateľstvo, psychologická podpora nie je bežne dostupná a zamestnávatelia väčšinou nerozumejú, prečo zamestnanec odrazu nestíha. Pritom títo ľudia denne zastávajú prácu, za ktorú by inak platil štát.
Prečo práve mlčanie škodí?
Keď niečo nemá štatistiku, nemá to ani politické riešenie. Keď sa nevie, koľko ľudí nesie dvojitú záťaž starostlivosti, nevie sa ani to, koľko ich vyhorí, opustí trh práce alebo skončí s vlastnými zdravotnými problémami. Prázdne miesto v databáze sa premieňa na prázdne miesto v zákonoch, v podporných programoch, v povedomí spoločnosti.
No sendvičová generácia je vlastne tichá aj preto, lebo nemá čas byť hlučná. A čiastočne aj preto, lebo sme ju naučili nesťažovať sa. Veď robí iba to, čo treba. Ale mlčanie má cenu. A platia ju tí, ktorí mlčia.