Deti skúšajú prvé triky skôr, ako začnú rozprávať. S vekom pribúdajú výhovorky aj vymyslené príbehy

Poznáte to. Schová hračku, tvári sa, že rodiča nepočuje, alebo si potajomky vezme zakázanú maškrtu. Podľa výskumu skúšajú deti prvé podobné triky ešte pred svojimi prvými narodeninami. Nie je to prejav zlého charakteru, ale ďalší krok vo vývine ich myslenia.

Dospelí sa nad detskou vynaliezavosťou pousmejú, niekedy ich zaskočí. Klamstvo si totiž spájame s úmyselným zavádzaním a porušovaním pravidiel. U najmenších detí má oveľa jednoduchšiu podobu. Najskôr ide o snahu niečo získať, vyhnúť sa nepríjemnej povinnosti alebo si uchrániť zaujímavý predmet.

Prvé pokusy prichádzajú bez slov

Výskumníci sa zamerali na deti od narodenia do 47 mesiacov. Rodičia zo Spojeného kráľovstva, Spojených štátov, Austrálie a Kanady opisovali, kedy si u svojich detí všimli prvé prejavy klamania a akú podobu mali.

Najskorší zaznamenaný prípad sa objavil vo veku ôsmich mesiacov. Výskum ukázal, že približne štvrtina detí vyskúšala aspoň jeden spôsob klamania do desiateho mesiaca. Vo veku 16 mesiacov išlo o polovicu detí a do dvoch rokov už o tri štvrtiny.

Bábätko si ešte nevymyslí presvedčivú výhovorku ani vedome neschová predmet tak ako staršie dieťa. Prvé prejavy sú oveľa jednoduchšie. Odvráti pohľad, prestane s činnosťou, keď sa objaví rodič, alebo sa tvári, že oslovenie nepočulo. Ide len o prvé náznaky správania, z ktorého sa neskôr vyvinie premyslenejšie zavádzanie. Nemožno ho porovnávať s vedomou lžou staršieho dieťaťa.

Z jednoduchého schovávania vznikajú celé príbehy

S pribúdajúcim vekom rastie aj detská vynaliezavosť. Dvojročné dieťa už využije jednoduché gesto alebo krátku odpoveď. Po tajnom zjedení sladkosti pokrúti hlavou a tvrdí, že nič nemalo. Počas upratovania sa tvári, že pokyn nepočulo, prípadne schová predmet, o ktorý sa nechce deliť.

Okolo tretieho roku pribúdajú zložitejšie príbehy. Dieťa preháňa, zľahčuje vlastný podiel na udalosti alebo si vymyslí vinníka. Čokoládu zjedol duch, hračku pokazil súrodenec a hrášok z taniera záhadne zmizol, hoci ho dieťa v skutočnosti nezjedlo. A objavuje sa aj zamlčanie časti príbehu. Dieťa pravdivo povie, že ho súrodenec udrel, vynechá však chvíľu, keď konflikt samo začalo. Na zostavenie takejto verzie už potrebuje lepšie rozumieť jazyku aj tomu, čo druhý človek vie.

Klamstvo ukazuje, že dieťa premýšľa o druhých

Aby dieťa niečo ukrylo, musí si aspoň v jednoduchej podobe uvedomiť, že rodič nevidí všetko, čo vidí ono. Neskôr zisťuje, že ľudia môžu mať rozdielne informácie, no a tu, práve v tejto chvíli sa otvára priestor na zavádzanie. Dieťa si postupne skladá pekne-krásne obraz o fungovaní ľudskej mysle. Sleduje reakcie, skúša hranice a zisťuje, čo sa stane, keď časť skutočnosti zatají.

Rovnaké poznanie potrebuje aj pri hre, spolupráci či chápaní pocitov druhých. To však z klamstva nerobí správanie, ktoré treba prehliadať. Výsledky výskumu skôr pripomínajú, že prvé detské triky patria k dozrievaniu myslenia. Morálne pravidlá, svedomie a porozumenie následkom sa ešte len budujú.

Nahnevaná reakcia dieťa pravde nepriblíži

Rodiča prirodzene nahnevá, keď nájde prázdny obal od sladkosti a dieťa všetko poprie. Krik alebo zosmiešňovanie ho môžu naučiť hlavne to, že pravda prináša nepríjemnú reakciu. Nabudúce sa bude snažiť svoju stopu ukryť dôkladnejšie.

Lepšie je pokojne opísať, čo vidíte: „Na stole sú omrvinky a obal je prázdny. Vidím, že si čokoládu zjedol.” Dieťaťu potom stručne pripomeňte dohodnuté pravidlo a vysvetlite, čo bude nasledovať. Dlhé karhanie v tej chvíli veľký zmysel nemá.

Dospelý by mal dieťa zapojiť aj do nápravy. Rozsypané jedlo spolu upracú, schovanú hračku vrátia a súrodencovi povedia, čo sa naozaj stalo. Dieťa sa tým učí prevziať zodpovednosť a napraviť svoju chybu.

Rodičia často klamú deti s dobrým úmyslom – chcú ich upokojiť pred vyšetrením. No podľa detskej lekárky Moniky Michňovej je to to najhoršie, čo môžeme urobiť. 

Odpoveď rodiča ovplyvní ďalšie priznanie

Záleží aj na tom, ako otázku položíme. Keď sa dieťaťa spýtame: „Ty si zjedol tú čokoládu,” ľahko odpovie, že nie, aj keď pravdu už poznáme. Prirodzenejšie je povedať: „Čokoláda je preč. Povedz mi, čo sa stalo.”

Úprimnosť sa buduje v množstve obyčajných chvíľ. Dieťa potrebuje zažiť, že priznanie chyby vedie k riešeniu a vzťah s rodičom zostáva bezpečný. Zároveň má vedieť, že pravidlá platia a jeho rozhodnutia prinášajú následky.

Výsledky stoja na pozorovaniach rodičov

Štúdia priniesla rozsiahly pohľad na správanie malých detí, údaje však pochádzali najmä z rodičovských dotazníkov. Vedci teda deti pri jednotlivých situáciách priamo nepozorovali. Rodičia navyše nemusia rovnaké gesto vyhodnotiť totožne.

Výsledky neurčujú presný vek, v ktorom začne dieťa klamať. Každé sa vyvíja vlastným tempom. Prvé nenápadné pokusy časom vystriedajú jednoduché výhovorky a neskôr aj celé vymyslené príbehy.

Keď si teda batoľa schová hračku za chrbát a nasadí nevinný výraz, rodič sa nemusí zľaknúť, že mu doma rastie malý klamár. Dieťa práve objavuje, že jeho myseľ a myseľ druhého človeka nie sú úplne rovnaké. Úlohou dospelého je ukázať mu, že pravda zostáva najbezpečnejšou cestou späť k dôvere.

Zdroj