„Pamätám si, ako som raz hodinu sedela nad jednou stranou učebnice dejepisu a mama si myslela, že sa flákam, hoci som sa len snažila pochopiť text. Čítanie bolo pre mňa náročné. Často som si zabúdala úlohy a robila som veľa chýb. Rodičia tvrdili, že sa mi ich nechce robiť, že sa poriadne nesústredím a najradšej by som vzala do rúk mobil. Mala som problém svoje nápady a myšlienky usporiadať do súvislého textu. Dlhé roky som si myslela, že som hlúpa. Bola som z toho nešťastná. Až v dospelosti mi napadlo, či som náhodou nemala poruchu učenia a či by mi vtedy nepomohli audioknihy, viac času na skúškach a individuálne doučovanie.”
Máte pocit, že ste v týchto slovách spoznali svoje dieťa? Alebo má vaša ratolesť podobné problémy, ktoré skôr pripisujete lenivosti?
Mnohí rodičia majú občas pocit, že ich tínedžerovi sa jednoducho nič nechce – a učiť sa už dupľom nie. Povinnosti odkladá, nemá záujem robiť si domáce úlohy a radšej sa venuje zábave. Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako nechuť k práci, no často je pravda zložitejšia. Takéto správanie môže byť dôsledkom porúch učenia alebo oslabených exekutívnych funkcií – teda schopností plánovať, organizovať si čas a dokončovať úlohy. Tieto ťažkosti sú časté najmä u mladých ľudí s ADHD alebo inými formami neurodiverzity.
Čo vlastne znamená „lenivosť“ u tínedžerov
Lenivosť sa chápe ako neochota pustiť sa do práce, aj keď má človek schopnosti úlohu zvládnuť. U dospievajúcich do toho vstupuje aj biológia. Mozog tínedžera produkuje menej dopamínu, čo ovplyvňuje motiváciu, a keďže sa melatonín uvoľňuje neskôr, majú tendenciu chodiť spať neskoro a ráno sa ťažšie prebúdzajú. Nie vždy však ide o úmyselné vyhýbanie sa práci – niekedy je to len dôsledok toho, ako funguje ich telo a myseľ. Zároveň však môže ísť aj o vedomé rozhodnutie venovať sa radšej zábave než povinnostiam.
Prokrastinácia nie je to isté ako lenivosť
Prokrastinácia znamená odkladanie úloh, aj keď ich človek chce dokončiť. Problém býva v tom, že nevie, ako začať, alebo si nevie vytvoriť plán. Často sa pustí do jednoduchších či príjemnejších činností, lebo hlavná úloha pôsobí príliš zložito alebo únavne. Tento stav vedie k stresu – tínedžer vie, že úlohu musí urobiť, no má pocit, že sa k nej nevie dostať. Rozdiel oproti lenivosti je v tom, že pri prokrastinácii motivácia existuje, ale chýba efektívny spôsob, ako ju premeniť na činnosť.
Prečítajte si: Námety pre rodičov budúcich prvákov: Ako rozvíjať reč, slovnú zásobu či myslenie
Keď exekutívne funkcie nepracujú tak, ako by mali
Keď exekutívne funkcie nepracujú správne, aj bežné úlohy sa môžu stať neprimerane náročnými. Tínedžer môže mať problém urobiť prvý krok, napríklad začať s domácou úlohou alebo pripraviť si veci do školy, pretože nevie, kde začať a ako si úlohu rozdeliť na menšie časti. Aj keď sa snaží, rýchlo sa nechá vyrušiť, myšlienky mu odbiehajú a po chvíli už ani nevie, na čom pracoval. Často začne robiť viac vecí naraz, no žiadnu z nich nedokončí. Podceňuje, koľko času mu úloha zaberie, a preto ju nestihne dokončiť včas.
Môže to pôsobiť ako nezáujem alebo neochota pracovať, no v skutočnosti ide o problém s riadením pozornosti, plánovaním a organizáciou postupu, čo vedie k pocitom frustrácie, viny a zlyhania. Takéto skúsenosti podkopávajú sebavedomie a môžu spôsobiť, že tínedžer začne veriť, že nie je dosť dobrý, hoci skutočnou príčinou je spôsob, akým jeho mozog spracúva a riadi úlohy.
Ako rozlíšiť lenivosť od skutočných ťažkostí
Pre rodiča či učiteľa nie je jednoduché odhadnúť, či ide o pohodlnosť alebo o problém s fungovaním mozgu. Ak však tínedžer prejavuje snahu, no aj tak sa mu nedarí dosahovať výsledky, ak je frustrovaný a má pocit viny, pravdepodobne nejde o lenivosť. V takých prípadoch môže pomôcť podpora – či už vo forme lepšej organizácie času, pomôcok na plánovanie alebo odborného koučingu.
Prečítajte si: Neurológia odpustenia: Neuveríte, ako mozog lieči emocionálne rany
Prečo nálepka „lenivý“ môže škodiť
Ak tínedžera nazývame lenivým, môže tomu začať veriť. To zníži jeho motiváciu a vytvorí začarovaný kruh – čím menej verí vo svoje schopnosti, tým menej sa snaží, a tým viac sa správa tak, ako sme si mysleli od začiatku. Pochopenie skutočnej príčiny správania je preto kľúčom k tomu, aby sme mu vedeli účinne pomôcť.
Čo môžete urobiť
Ak máte pocit, že vaše dieťa odkladá povinnosti, zabúda na dôležité veci a má problém s organizáciou, stojí za to zvážiť, či nejde o oslabené exekutívne funkcie. Existujú rôzne stratégie, ktoré môžu pomôcť – od jednoduchých domácich plánov až po odborný tréning. Najdôležitejšie je uvedomiť si, že nejde o neochotu či pohodlnosť, ale často o odlišný spôsob fungovania mozgu, ktorý si vyžaduje iný prístup.