„Umelá inteligencia pomáha človeku robiť veci jednoduchšie a efektívnejšie,“ hovorí profesorka Mária Bieliková. To, ako dokážeme využívať či zneužívať umelú inteligenciu, nám prezradila v predchádzajúcom rozhovore, ktorý si môžete prečítať tu. V nasledujúcich riadkoch nám profesorka Bieliková prezradí:
- ako sa zmení štruktúra povolaní vplyvom umelej inteligencie,
- čo môžu ženy priniesť do tejto oblasti,
- ako správne deťom regulovať technológie,
- v čom vidí potenciál umelej inteligencie.
Myslíte si, že umelá inteligencia v blízkej budúcnosti nahradí ľudí a niektoré povolania úplne prestanú existovať?
Áno, niektoré povolania postupne prestanú existovať alebo sa zmenia. To sa však deje už veľmi dlho. Napríklad dnes už bežne nenájdeme liftboja, teda človeka, ktorého povolanie je obsluhovať výťah. Takéto zmeny sa dejú stále, každá priemyselná revolúcia priniesla významnú zmenu v práci. Dnes sa to odohráva oveľa rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Umelá inteligencia pomáha človeku robiť veci jednoduchšie a efektívnejšie. Automatizuje činnosti, ktoré sú pravidelné a opakujúce sa, aj keď často veľmi komplexné. Umožňuje nám venovať sa viac oblastiam, v ktorých je človek jedinečný – či už sú to tvorivé činnosti alebo činnosti, ktoré vyžadujú súcit, lásku alebo jednoducho to, čo stroje nemajú a nedokážu.
A v mnohých prípadoch umelá inteligencia rozširuje naše schopnosti, napríklad keď pomáha lekárovi analyzovať snímky. AI systém nájde aj vzory, ktoré človek prehliadne. Ale na druhej strane aj človek nachádza situácie, ktoré stroj neodhalí, lebo sa doteraz nevyskytli tak, že by bolo možno odhaliť nejaký vzor. A tak najlepšie to funguje, keď sa nájde vhodná spolupráca človeka a stroja.
Nemyslíte si, že nám bude chýbať ľudský kontakt tam, kde sme naňho zvyknutí? (napr. pracovník v knižnici?)
Verím, že tam, kde má pridanú hodnotu človek, človek ešte dlho ostane. Je pre mňa ok, ak moje auto vyrobil stroj, pokiaľ viem, že prešlo všetkými testami a je bezpečné. Ak knihovníčka bude naozaj knihám rozumieť a napríklad aj s pomocou AI systému poradí lepšie, či nadchne malého čitateľa pre čítanie kníh, tak neverím, že to povolanie zanikne. Ľudia budú radšej chodiť do knižnice k milým a múdrym knihovníčkam a knihovníkom podporeným umelou inteligenciou, než do automatickej knižnice. A tak predovšetkým používatelia a samotný trh rozhodnú o tom, ako to bude vyzerať.
Prečítajte si aj rozhovor s Máriou Rehákovou: Moja kreativita má základ v biznis pláne
Ktoré povolanie podľa vás už o 10 rokov nebudú?
Možno až toľko povolaní nezanikne, ale sa zmenia. A zmenia sa aj počty ľudí v jednotlivých profesiách. Napríklad právnici už nebudú musieť ovládať naspamäť zákony, nebudú musieť tráviť čas písaním zrejmých zdôvodnení. Aj takí asi budú, ale tí, ktorí budú používať AI systémy sa budú môcť venovať práve tým veciam, v ktorých je zatiaľ človek nenahraditeľný – hľadaniu súvislostí a motívov, ktoré sú špecifické a ťažko automaticky identifikovateľné. Aj práca novinárov sa zrejme zmení. Mnohé správy pomôže na základe overených faktov vygenerovať AI systém, ale ten nedokáže vo svojej komplexnosti zachytiť dianie v spoločnosti.
„Verím, že tam, kde má pridanú hodnotu človek, človek ešte dlho ostane.“
Predstavte si svet o 20-30 rokov. Čo môže dokázať umelá inteligencia, čo si v súčasnosti bežný nezasvätený smrteľník ešte nevie ani predstaviť?
Umelá inteligencia má obrovský potenciál v medicíne i v biotechnológiách. Môže pomôcť liečiť a vyliečiť, či skôr diagnostikovať choroby, ktoré zatiaľ liečiť nevieme. Môže pomôcť nájsť nové zdroje výživy. A tak šetriť našu planétu. Umelá inteligencia už teraz pomáha v komunikácii. Aj ľudia, ktorí hovoria rôznymi jazykmi, sa pomocou AI systémov celkom dobre dohovoria. Komunikácia je jednou z najväčších bariér v mnohých oblastiach, a nejde len o preklad medzi jazykmi, ale aj o efektívnu komunikáciu a porozumenie.
Tu je človek nenahraditeľný, ale umelá inteligencia môže výrazne pomôcť. Ale umelá inteligencia v rukách ľudí môže rozvrátiť spoločnosť, rozdeliť ľudí ešte viac ako to je v súčasnosti. Chcem pritom ale zdôrazniť, že to nie je záležitosť technológií, ale ľudí, ktorí ich priamo alebo nepriamo používajú a akceptujú.
Ak by ste mali neobmedzené zdroje, do ktorej oblasti by ste orientovali váš výskum? Čo sú vaše najväčšie výzvy?
Vidím veľký potenciál v troch oblastiach – zlepšovanie komunikácie so všetkými aspektmi ako som už trochu naznačila a aj so silným prepojením na humanitné a spoločenské vedy, hľadanie spôsobov ako zmierniť klimatickú krízu pomocou technológií a porozumenie ľudskému telu v prepojení na podporu liečenia chorôb. Každé z nich je veľká téma. Aj malý posun môže priniesť veľké pozitívne zmeny. A špeciálne, ak hovoríme o takej malej krajine ako je Slovensko.
A ešte je jedna téma, ktorá je moja srdcovka – vzdelávanie. Viac ako 30 rokov som pôsobila na univerzite a s veľkou radosťou a láskou som pomáhala mladým ľuďom rásť. To síce nie je priamo výskum, ale prepojenie výskumu a vzdelávania je veľmi dôležité. Pre mňa bolo úžasné, keď sme skúmali možnosti umelej inteligencii v personalizovaných vzdelávacích systémoch. Popri tom sme aj sme viaceré vzdelávacie systémy vyvinuli a používali mnoho rokov priamo na zlepšenie výučby a experimentovanie.
V tejto oblasti pracuje výrazne viac mužov ako žien. Zrejme naše štandardné schopnosti sú odlišné. Čo môžu ženy priniesť do umelej inteligencie, čo bežným mužom chýba?
Treba najskôr povedať, že informatika je veľmi široká. Nie je to len programovanie, ako sa to mnohokrát zužuje. Na to, aby vznikol nejaký systém, treba analyzovať prostredie, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí potenciálne budú so systémom pracovat, vymyslieť interakcie, testovať… Už dávnejšie psychológovia prišli na to, že zmiešané tímy v mnohých situáciách fungujú lepšie. Ženy často vnesú do tímu viac empatie, lepšiu komunikáciu a často aj iné pohľady.
Deti intuitívne lákajú technológie. Ako v detstve tráviť čas s technológiami zmysluplne?
Ako vo všetkom, najdôležitejšia je rovnováha a miera. Technológie sú skvelé, ale fungujú na základe toho, čo už tu máme. A deti by mali objavovať nové veci. Vrátane tých úplne nových. Preto tak ako pri všetkom, technológie nám pomôžu byť šikovnejšími a možno aj lepšími, len ich musíme používať s mierou. Síce sa dnes už doba zmenila, ale ja som vcelku rada, že sme našim deťom, keď boli menší, pomerne obmedzovali prístup k televízii a inej viac pasívnej zábave (vtedy ešte neboli mobily :). Neviem čo nakoniec prispelo najviac k tomu, že máme skvelých dospelých synov, asi z každého trošku. Mali sme aj obdobie, keď sme riešili dilemu, koľko sa hrať na počítači. Nejaký čas to bolo trochu nepohodlné pre obe strany, ale zvládli sme to.
Umelá inteligencia umožňuje venovať sa viac oblastiam, v ktorých je človek jedinečný – či už sú to tvorivé činnosti alebo činnosti, ktoré vyžadujú súcit, lásku alebo jednoducho to, čo stroje nemajú a nedokážu.
Existujú nejaké stupne/úrovne autonómie robotov? A akým spôsobom sa dá zabezpečiť to, aby raz „nezblbli“ a neotočili sa proti nám?
Áno, existujú viaceré stupne autonómnosti robotov – od plnej ľudskej kontroly nad riadením robota, cez asistenciu, dohľad až po plne autonómne systémy. Myslím si však, že sme ďaleko od toho, aby sa mohli roboty “otočiť proti nám”. Dnes vykonávajú činnosti vo veľmi úzkej oblasti, vedia veľmi dobre riešiť aj zložité úlohy, ale veľmi špecifické. Aj to môže znamenať ohrozenie – napr. keď ide o autonómne zbrane, ktoré sú konkrétne pre mňa červenou čiarou a som za to, aby sa vôbec nevyvíjali. Ale vo všeobecnosti v tom, že by sa roboty otočili v dohľadnej dobe proti nám, problém nevidím.
Známa je dilema pri autonómnych autách. Kto určuje morálnosť rozhodnutia. Má autonómne auto chrániť primárne vodiča, alebo chodca?
Autonómne autá, tak ako sa vytvárajú v súčasnosti, nikoho nechránia. Súčasné technológie a ich tvorcovia takéto dilemy neriešia. Je to navyše nereálna situácia. Koľkokrát ste riešili alebo počuli o tom, že niekto riešil to, koho ochraňuje, keď riadi auto? AI systémy optimalizujú svoje správanie vzhľadom na cieľ, ktorý majú a ten je v prípade autonómneho auta dostať sa bezpečne z jedného bodu do druhého. Vždy sa vytvárajú tak, že nemôžu nikomu ublížiť ani jednému ani druhému. A o tom, čo sa nakoniec stane, rozhodnú aktuálne podmienky, ktoré nemá auto pod kontrolou, napríklad počasie alebo kvalita obrazu z kamery.
Kto je zodpovedný za to, ak umelá inteligencia spraví chybu?
To je zložitá otázka a nemá jednoduchú odpoveď, keďže do vývoja AI systémov je zapojených často veľa subjektov a aj samotné používanie môže mať vplyv na to, čo sa stane. Určite však zodpovednosť neleží na AI systéme ako takom.
Založili ste na Slovensku Kempelenov inštitút inteligentných technológií. Zaoberá výskumom inteligentných technológií – umelej inteligencie a viacerých oblastí informatiky aj v prepojení na ďalšie disciplíny. V čom vidíte možnosti a riziká v tejto oblasti na Slovensku?
Možnosti sú úžasné – najmä v transformácii Slovenska od viac menej manufaktúrnej výroby k inovatívnej krajine s vysokou pridanou hodnotou. Inteligentné technológie nie sú všeliek, ale už len tým, že sa výskum dostane bližšie k priemyslu a k biznisu, je šanca, že podobne ako iné krajiny aj Slovensko začne viac inovovať a vytvárať globálne úspešné firmy. A ďalším efektom je vznik väčšieho apetítu firiem na výskum a prepojenie aj s ďalšími výskumnými inštitúciami a univerzitami. A s tým sa posilní aj to, aby Slovensko bolo zaujímavé pre talent. Riziká sú najmä v ľuďoch a v spoločnosti. Ľudia nemajú radi zmeny. Náš inštitút je niečo úplne nové v našom prostredí. Hoci v zahraničí existujú podobné inštitúty financované ako súkromno-verejné partnerstvá desiatky rokov, na Slovensku nemáme skúsenosti.
Vy ste pôsobili relatívne dlho aj na FIIT. Ako to hodnotíte – vzrastá záujem žien o tejto sektor?
Áno, dievčat je určite v IT viac, ako bolo napríklad pred 10 rokmi. Je to najmä vďaka neúnavnému ukazovaniu, aká dôležitá je v informatike diverzita a aká široká je informatika. Nie je to len programovanie. V tomto smere úžasnú prácu robí už skoro desať rokov občianske združenie Aj ty v IT.
Výskumný inštitút sídli v inovatívnom prostredí HubHub. Prečo práve táto voľba?
Pilotujeme, experimentujeme s rôznymi spôsobmi, ako prepojiť akadémiu s biznisom, ako cez výskum pomôcť firmám inovovať a univerzitám skúšať nové veci. Vznikli sme počas pandémie, a tak sme vedeli od začiatku, že čas, ktorý každý výskumník potrebuje na plné sústredenie vieme zabezpečiť pre väčšinu z nás doma, a preto potrebujeme priestor, v ktorom sa dá stretávať a diskutovať. Priestor, kde môžu vznikať kreatívne nápady.
V čom vidíte hlavné výhody práce v HubHub v porovnaní s bežným officom?
Síce v co-worku je menej súkromia ako v kancelárii, ale ak sa to vhodne skombinuje s prácou doma, je to výborné. Problémom môže byť, ak niekto nemôže pracovať doma, lebo výskumník potrebuje aj priestor na maximálne sústredenie. Ale keďže to sa nedeje veľmi často, riešenie sa vždy nájde.
Na záver mi nedá neopýtať sa. Nebojíte sa, že čím viac bude rásť umelá inteligencia a vývoj technológií, tým viac bude ľuďom chýbať empatia, súcit? Tá spomínaná emocionálna inteligencia…?
Nemyslím si, že niečo také nastane. Technológie by mali podporovať človeka, nahradiť ho v manuálnych a rutinných činnostiach a rozširovať jeho schopnosti spôsobom, ktorý je v súlade s našimi hodnotami, férovo, spravodlivo. Empatia a súcit sú vlastnosti, ktorými sa človek odlišuje od stroja.
Vždy tu budú ľudia s rôznymi poruchami osobnosti, pre ktorých to celkom neplatí. Ale verím, že to bude vždy menšina. Empatia a súcit sú dôležité najmä dnes, keď pandémia otáča naruby naše zažité skúsenosti a mnohí majú problém sa s tým vysporiadať. Aj tu technológie pomáhajú, prepájajú nás aj na diaľku, podporujú komunikáciu.
Ak by ste mali vymenovať tri veci, ktoré môžete ovplyvniť prostredníctvom AI, čo by to bolo?
Aby ľudia lepšie komunikovali, vedeli vyjadrovať svoje myšlienky a zdieľať pocity, skúsenosti a znalosti. Aby lekári mali čo najlepšie nástroje pre liečenie. Aby sa ľudia dokázali lepšie správať k svojmu prostrediu a ho chrániť.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: archív M.B.