Starnutie je prirodzenou súčasťou života, no v rôznych historických obdobiach a kultúrach sa staroba vnímala veľmi odlišne. Zatiaľ čo v niektorých spoločnostiach starí ľudia nachádzali úctu a obdiv, v iných ich prítomnosť pripomínala skôr pominuteľnosť a nevyhnutný úpadok.
Čo viedlo ľudí k túžbe po dlhovekosti? Ako kultúry v minulosti bojovali so starnutím? Ktoré významne ženské osobnosti nechceli prijať prirodzený proces starnutia a snažili sa nájsť „elixír mladosti“.
Úcta k šedinám
V starovekom Grécku a Ríme bola staroba prijímaná s úctou, najmä ak bola sprevádzaná múdrosťou. Mnohé kúzla a potraviny však boli považované za „božské“ nástroje na udržanie vitality. V stredoveku sa už starnutie viac spájalo so spiritualitou a starí ľudia boli predovšetkým nositeľmi skúseností. Ľudia však verili v pozitívny vplyv stravy, byliniek, cvičenia a zdravého životného štýlu a v tomto období sa vytvorili aj rôzne spôsoby ošetrenia starších osôb, aby sa zmiernili dôsledky ich starnutia.
Prirodzený proces starnutia
V období renesancie sa objavili prví vedci a filozofi, ktorí sa zaoberali otázkami dlhovekosti. Niektoré filozofické prúdy, ako napríklad stoicizmus, sa zameriavali na prispôsobenie sa procesom starnutia a na hľadanie pokoja a vyrovnanosti s nevyhnutným koncom života. Osvietenstvo prinieslo ešte racionálnejší pohľad na starnutie, ktorý sa viac zameriaval na vedecké skúmanie zdravia a telesného stavu starších ľudí. A v období 18. a 19. storočia, keď sa spustila modernizácia medicíny, začali ľudia oveľa intenzívne premýšľať o spôsobe ako predĺžiť život prostredníctvom pokročilejšieho lekárskeho výskumu.
Zastaviť starnutie, objaviť dlhovekosť
V histórii žilo niekoľko známych žien, ktoré sa starnutia báli a za každú cenu hľadali recept na dlhovekosť. Večnou mladosťou a zachovaním krásy sa zaoberali s každodennou pravidelnosťou.
Prečítajte si: 7 historických filmov o silných ženách, ktoré menili svet
Kleopatra, posledná kráľovná Ptolemaiovského Egypta, bola známa svojou krásou a fascináciou okolo jej schopnosti udržať si mladistvý vzhľad. Historici tvrdia, že sa zaoberala rôznymi formami kozmetických procedúr, ktoré zahŕňali mliečne kúpele a bylinné elixíry.
Hoci neexistujú priame dôkazy, povráva sa, že anglická kráľovná Elizabeth I. svoju neochotu starnúť zakrývala silným make-upom. Používaním bielej farby maskovala vrásky a iné prejavy starnutia, len aby si udržala mladistvý vzhľad.
Francúzska kráľovná Catherine de Médicis, matka troch francúzskych kráľov, sa zaujímala o alchýmiu aj elixíry. Verila v rôzne spôsoby ako spomaliť starnutie a pokusmi o vytvorenie esencie mladosti bola doslova fascinovaná.
Lucrezia Borgia, talianska šľachtičná a členka jednej z najkontroverznejších rodín renesančnej Európy, podľahla mystickým praktikám. Madame de Pompadour, milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. a jedna z najvplyvnejších žien 18. storočia, mala pasiu v kozmetike a nepohrdla ani luxusnými prírodnými zmesami. Empress Dowager Cixi, bola čínskou vládkyňou a matkou vládcu, ktorý vládol Číne v poslednej fáze dynastie Qing. V niektorých legendách sa tvrdí, že kvôli večnej mladosti podľahla okultizmu.
Legendárna Čachtická pani
Maďarská grófka Alžbeta Báthoryová pochádzala z jedného z najbohatších šľachtických rodov tej doby. Slávne neslávnou sa stala vďaka povesti o jej krutosti a hľadaní mladosti. Legendy hovoria o jej údajnej viere v to, že má krv panien magické vlastnosti, ktoré by jej pomohli zostať večne mladou.
Jej pomocníci unášali mladé dievčatá, ktoré Alžbeta mučila a zabíjala, aby získala ich krv. Tú mala používať ako zázračný prostriedok na spomalenie starnutia. Tieto obvinenia boli počas jej života súčasťou veľkého verejného škandálu a nakoniec viedli k zatknutiu a obvineniu z mnohých vrážd. Avšak, nie je úplne jasné, do akej miery boli tieto obvinenia pravdivé. Historici sa domnievajú, že príbehy o krvavých rituáloch boli výrazne preháňané a slúžili na očiernenie jej mena. Napriek tomu zostala Alžbeta Báthoryová symbolom tajomnej Čachtickej pani, túžiacej po dlhovekosti.
Prečítajte si: Tri slávne vládkyne: Keď je žena sama sebe pánom
Prírodný boj za dlhovekosť žien
Prírodu zatiaľ oklamať nevieme, ale starnutie môžeme skúsiť aspoň pribrzdiť. Kedysi boli ľudia viac v súlade s prírodou a z toho vychádzali aj výnimočné a často úplne obyčajné „recepty“. Mnohé z nich majú svoje opodstatnenie aj dnes.
- Med a mlieko: V starovekom Egypte sa kráľovná Kleopatra preslávila kúpeľmi v mlieku s medom, ktoré jej hydratovali a zjemňovali pokožku.
Zdroj foto: Pexels_cottonbro studio - Olej z olív a mandlí: Zmes olejov bola používaná v Stredomorí na hydratáciu pokožky a prevenciu vrások.
- Ružová voda: „Zázračná“ voda bola obľúbená v Perzii a Indii. Používala sa na tonizáciu a osvieženie pleti.
- Rastlinné masky: Byliny ako aloe vera, kurkuma alebo harmanček sa využívali na upokojenie a oživenie pleti.
- Bylinné čaje: V tradičnej čínskej a indickej medicíne, v ajurvéde, sa používali na omladenie bylinné čaje. Napríklad ženšen a gotu kola sa považovali za „anti-aging“ bylinky.
- Vínové elixíry: V niektorých európskych kultúrach sa miešalo víno s bylinami a slúžiť malo na „omladenie tela“.
- Strava bohatá na antioxidanty: Aj keď termín „antioxidant“ nebol známy, niektoré kultúry, napríklad tá japonská, intuitívne kládli dôraz na potraviny, ktoré podporovali dlhý a zdravý život. Najvýznamnejšími boli zelený čaj a morské riasy.
- Masáže a kúpele: Rímske ženy sa spoliehali na pravidelné návštevy kúpeľov, kde využívali parné kúpele, peelingy a olejové masáže na jemnú a zdravú pokožky.
- Meditácia a joga: V Indii a Číne sa cvičenia spojené s dýchaním a pohybom považovali za kľúč k dlhému a zdravému životu.
Desivé a trochu uletené praktiky
V mnohých zemiach bola v minulosti svetlá pleť spojená s mladosťou a prestížou. Ženy v Ázii a Európe nosili klobúky, závoje alebo používali dáždniky, aby sa vyhli opáleniu, ktoré bolo znakom manuálnej práce. Dávať si pozor na slnko je múdre, ale manuálna práca je práve pre správny životný balans veľmi vhodná. Predovšetkým vtedy, ak celé dni pracujeme výlučne hlavou.
V minulosti sa verilo, že omladenie možno dosiahnuť prostredníctvom rituálov, amuletov alebo kúziel a od žien sa očakávalo, že budú prejavovať svoju „mladosť“ cez jemné správanie, zdravý pohyb a reč, aby pôsobili stále vitálne. „Čarujme“ radšej so správnou životosprávou, ale jemné správanie je v poriadku. Len či svedčí o vitalite, to je otázne.
V renesančnej Európe sa ženy, najmä šľachtičné, pokúšali vyzerať mladšie tým, že si tvár pokrývali práškom z oxidu olovnatého, ktorý bielil pleť. Bohužiaľ, tento zvyk mal často toxické následky. A v Ázii, najmä v Číne, bol zase perlový prášok považovaný za elixír mladosti a používal sa na zosvetlenie a regeneráciu pokožky. Ženy odjakživa bojovali so starnutím a skúšali možné aj nemožné. Niekedy je však menej viac.
Egyptské ženy používali bahno z Nílu na spevnenie a čistenie pokožky a farbenie šedín bolo aj v minulosti úplne bežné. Už staroveké Rimanky používali rastlinné farby ako henna a niekedy dokonca aj toxické zmesi, napríklad oxid olovnatý. Staršie ženy volili oblečenie a šperky, ktoré odvádzali pozornosť od prejavov starnutia. V niektorých obdobiach, napríklad vo viktoriánskej ére, sa používali korzety na zachovanie mladistvej postavy. O tom, či je bahno z Nílu ozdravné, by sa dalo polemizovať. A farbenie vlasov skúsme nechať na odborníčky. No a korzety? Ženám deformovali telo, spôsobovali pomliaždeniny a problémy s dýchaním. Rozumne a s mierou ide všetko ľahšie.
„Skutočná dlhovekosť spočíva v umení žiť každý deň naplno.“
Zdroj titulná foto: Pexels_Mitchell Luo
