Foto: Noel Rojo FREELANCE / INŠPIRÁCIE / ROZHOVORY / ŽURNÁL

Magdaléna Vaculčiaková je novinárka a cestovateľka, ktorá prešla Mexikom, Etiópiou či Indonéziou, a jej srdcovou záležitosťouj je aj Barma. O tom, ako sa k takejto nezvyčajnej vášni dostala, a o jej zaujímavom projekte Ženy, ktoré zostali, nám porozprávala v rozhovore.

Akú školu ste vyštudovali a čomu sa v súčasnosti venujete?

Vyštudovala som žurnalistiku v Bratislave a mediálne štúdiá v Brne. Aktuálne sa venujem najmä dlhodobému novinárskemu projektu Ženy, ktoré zostali, ktorý sme si vymysleli a na ktorom pracujeme spolu s mojím snúbencom Noelom Rojom. V rámci projektu zbierame príbehy žien z celého sveta, ktorých životy ovplyvňuje migrácia členov ich rodín.

Povedzte nám niečo viac o projekte Ženy, ktoré zostali.

Projekt chce dať hlas ženám, dať im možnosť rozpovedať ich príbehy. Chceme cez texty a fotografie upozorniť na to, že migrácia nie sú len čísla, ale aj pocity, každodenné životy členov rodín, ktorí zostávajú.

Máme radi pomalú žurnalistiku, ktorú si časovo môžeme dovoliť – na rozdiel od novinárov v médiách – pretože sme na voľnej nohe. Ak je to možné, žijeme so ženami a v ich komunitách aj niekoľko dní, či týždňov. Pozorujeme situácie ich bežných dní, dávame im priestor, aby nám začali dôverovať.

Začali sme v Mexiku. Tento rok sme pokračovali v Senegale a Etiópii. V Bratislave budeme mať 19. 4. 2018 v Open Gallery na Baštovej 5 otvorenie prvej fotografickej výstavy k projektu Ženy, ktoré zostali. Potom pokračujeme v zbieraní príbehov ďalej v Ázii a napokon aj na Slovensku.

Kedy a prečo ste sa rozhodli, že sa začnete venovať novinárčine a cestovaniu ako freelancerka?

Odkedy si pamätám, chcela som cestovať a písať. Bol to taký tínedžerský sen. Po vysokej škole som sa rozhodovala, či odídem, alebo si nájdem prácu. Mala som vtedy v Brne priateľa, a tak som zvolila prvú možnosť. V tom období som už cestovala do Ázie aspoň raz – dva razy v roku. Pomaly som o nej začala písať, najprv cestopisy a postupne aj ľudskoprávne reportáže. Potrebovala som aj sama pre seba nájsť odpovede na to množstvo otázok o živote tam ďaleko. Keď sme sa s priateľom rozišli, vypýtala som si v škole, kde som pracovala na komunikačnom oddelení, dovolenku na šesť týždňov. Mala som rozčítanú knihu Tomáša Hajzlera Peníze, nebo život. Išla som si do Indonézie vyskúšať, či by to fungovalo, keby som cestovala a písala. Po návrate som dala výpoveď a vydala sa na freelancerskú dráhu.

magdalena, spisovatelka, cestovatelka

Foto: Noel Rojo

Prečo ste sa rozhodli cestovať práve do menej rozvinutých krajín?

Ešte počas strednej školy som sa okrem angličtiny a francúzštiny v škole, učila aj španielčinu na kurze mimo školy. Lákala ma Južná Amerika. Moja prvá cesta mimo Európu mala pôvodne viesť do Peru, avšak počas zimného skúškového, kedy som mala voľno, tam bolo obdobie dažďov. Kamarát vybral Kambodžu. Bolo to pre mňa absolútne vykročenie z komfortnej zóny, ale aj láska na prvý pohľad. Rozvojové krajiny sú divoké, skutočné, príliš voňavé (a niekedy i smradľavé), niekedy sa nám zdajú príliš vzdialené, ale predsa sú nám v mnohom bližšie, než si myslíme. Milujem inakosť, ktorá ma učí prijímať ľudí, veci, život také, aké sú. Baví ma pozorovať zmenu, ktorá sa v rozvojových krajinách často odohráva viditeľnejšie ako u nás, a v každej jednej chvíli. A potom – či si to pripustíme, alebo nie, v dnešnom globálnom svete sme s týmito krajinami prepojení, a ja chcem vedieť, ako.

Nie je to fyzicky (ale aj psychicky) náročné?

Môže byť. Najmä, keď sa človek v tak trochu zapadnutých koncoch sveta pohybuje veľmi intenzívne (cca 9 mesiacov v roku) štyri roky vkuse a snaží sa o nízkonákladové cestovanie. Náročný je prechod z jedného prostredia do úplne odlišného. Náročná je často logistika, ale aj množstvo podnetov, i podmienky, v ktorých človek žije či pracuje. Nevyhnete sa zdravotným ťažkostiam spojeným najmä s únavou či slabšou hygienou. Počúvať niekedy príbehy neférového života tiež nie je jednoduché. Na druhej strane, keby som nechcela, tak to už nerobím:).

Ďalší článok o cestovaní ako o životnom štýle si môžete prečítať tu.

cestovanie, mesacna krajina, novinarka

Mesačná krajina v Ladakhu

Stretli ste sa aj s tým, že by vám hrozilo v niektorej krajine nebezpečenstvo?

V Etiópii sme teraz boli v čase stavu núdze. Mali sme len turistické víza, lebo získať povolenie na novinársku prácu by nebolo jednoduché. Čítali sme, že krajina vyhostila korešpondentov, ktorí tam žili roky a keď sme pracovali s miestnymi, bolo z nich cítiť obavy, aj o nich otovrene hovorili. Zatiaľ som však mala pocit, že nebezpečenstvo hrozí hlavne pri presune miestnymi dopravnými prostriedkami v niektorých krajinách:).

Okrem globálnych a ľudskoprávnych tém sa venujete aj zodpovednému cestovaniu.  Čo vás priviedlo k tejto téme?

Snaha neškodiť svojmu okoliu, do ktorého ako novinárka a cestovateľka prichádzam. Rozvojové krajiny sa nám pri cestách často otvárajú so všetkými svojimi výzvami a inakosťami – od znečistenia životného prostredia po odlišné náboženstvo, napríklad. Čím viac cestovateľov sa do týchto krajín vydáva, tým viac sa môže meniť podoba miest – nie vždy však pozitívnym smerom. Často som na cestách mala pocit, že súčasný konzumný spôsob turizmu, ktorí zatiaľ nasleduje väčšina cestovateľov, je neudržateľný.

Nedávno som aj preto vydala svoj prvý e-book Indonéziou pomaly. Je to sprievodca a cestopis v jednom. Čitatelia v ňom nájdu praktické tipy na cesty po Indonézii, ale aj reportáže zo zákulisia krajiny a najmä – tipy, ako cestovať citlivo k miestnym a životnému prostrediu, ktoré využijú na cestách kdekoľvek vo svete.

Cestovanie sprostredkúvate aj iným. V čom je Dovolenka inak odlišná od ponuky iných cestovných kancelárií?

Cesty, ktoré ponúkam, sú pomalšie, ako tie od cestoviek. Verím, že keď človek cestuje pomaly, naozaj si môže všimnúť, čo sa deje v životoch ľudí, ktorých stretáva. Pre mňa cestovanie nie je o tom preletieť na 10 dní na opačný koniec sveta a vyfotiť sa rýchlo, kde sa dá. Je pre mňa o tom posedieť s miestnymi pri káve, spýtať sa ich, ako sa v ich krajine žije a nechať ich, nech mi ukážu zaujímavé miesta mimo turistické chodníky.

A také sú cesty, ktoré ponúkam. Máme plán, na ktorom sa zhodne malá skupinka cestujúcich, ale ak sa nám niekde páči, zostaneme tam dlhšie. Ak nie, odchádzame ďalej. Cestujeme tak, aby sme nemenili prostredie, kam sa vydávame, na náš obraz.

Tento rok v novembri sa chystáme do Mexika. Môžete sa pridať.

Ktorú krajinu máte najradšej a prečo?

Mám niekoľko “srdcových záležitostí”. Aktuálne je čerstvá Etiópia, lebo je to špeciálna krajina na africkom kontinente, ktorá nikdy nebola kolonizovaná, tu sa zrodila káva a tu ju do dnešného dňa pripravujú tradične. Milujem prírodu v Indonézii, najmä na Sumatre. Rada sa vraciam do Barmy pozorovať zmeny v nej v posledných rokoch, hoci posledné správy o dianí tam nie sú vôbec pozitívne. Ale zo všetkých najradšej mám štát Oaxaca v Mexiku – pre jeho jedlo, umenie, ktoré je na každom kroku, komunity pôvodných obyvateľov!

Ako si zadeľujete svoj čas? Ako vyzerá váš bežný deň?

Tuším v tomto období môjho života nemám bežné dni. V Afrike bol každý deň iný, a dni sa veľmi odvíjali od toho, kam sa nám podarilo dostať. Snažili sme sa naladiť na plynutie času tam, hoci je veľmi odlišné a často to pre mňa bola výzva. Najbližší mesiac v Európe sa zase budem snažiť písať, ale hlavne urobím niekoľko prezentácií o projekte Ženy, ktoré zostali, aj o cestovaní, a budeme chystať výstavu. Nuž a potom sa na mesiac presunieme do Thajska, kde budem najmä písať, plávať a zdravo jesť. Až tam dôjde na nejaký režim.

Články sa nezaobídu bez kvalitných fotografií. Naučili ste sa fotografovať vy sama alebo fotí prevažne váš snúbenec?

Teraz už fotí iba môj snúbenec, ktorý sa vlastne stal fotografom, aby sme spolu mohli takto fungovať. Ja som šťastná, že môžeme spolu pracovať a že kým on fotí – robí, čo miluje, ja môžem pozorne počúvať a pozorovať. Môžete ich vidieť aj na našom facebooku.

Magdalena, Noel Rojo, cestovanie, fotografovanie

Magdaléna Vaculčiaková a Noel Rojo

Čo by nemalo chýbať vo výbave cestovateľa?

Otvorenosť spoznávať a meniť svoj zažitý pohľad na veci.

Ak sa pýtate na materiálne veci, ja mám vždy so sebou šatku:). Je skvelá, keď je mi zima na krk, ako podložka na pláži, prikrývka, prípadne uterák.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

To, že sa mi darí cestovať a písať zo zahraničia už štyri roky, a fakt, že som sa s mojím partnerom pustila do veľkého medzinárodného dlhodobého projektu, a zatiaľ sa to s ním dobre vyvíja:).

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti? Čo je váš najväčší sen?

Aktuálne si želám všetok materiál o ženách, ktoré zostali, spísať do reportážnej knihy.

Ako zvyknete oddychovať?

Ťažká otázka pre workoholičku:). Najradšej oddychujem v prírode. Dlhými prechádzkami v lesoch alebo plávaním v jazere (nepohrdnem ani bazénom:)). Keď som na Slovensku, oddychujem tak, že trávim čas s rodinou – vtedy je mi jedno pri akej činnosti. V zahraničí oddychujem pri dobrej knihe, či spoznávaním okolia.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Buďte k sebe úprimné od samého začiatku – a teda od položenia si otázky: Je toto naozaj môj sen alebo som len videla niekoho iného, kto je vďaka nemu úspešný – šťastný – spokojný?

Z času na čas robte veci inak – ideálne tak, že tým prekvapíte samú seba.

Nájdite si za každých okolností čas na oddych, aj keby snaha splniť si sen bola tým, čo vás napĺňa najviac zo všetkého!


Alexandra Vrábelová

Môžete ma sledovať na stránke stylist.sk alebo nahliadnuť do môjho e-shopu sperkyalexandra.sk - budem sa tešiť :-)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *