Daniela Kováčiková je psychologička, ktorá sa pri svojej práci stretáva s emocionálnymi problémami detí a ťažkostiami v učení. Okrem toho je mama dvoch dievčatiek. V rozhovore nám opísala najčastejšie poruchy učenia u detí, ale aj jej názor na fyzické tresty a potrebu autority u detí.
Pracuješ ako psychologička, na akú oblasť sa špecializuješ?
Pracujem ako poradenský psychológ v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP). Pracujem s deťmi a ich rodičmi, spolupracujem aj s učiteľmi.
Kedy ťa rodičia detí obyčajne navštívia?
Keď má dieťa ťažkosti v učení, problémy v správaní alebo emocionálne problémy.
Myslíš si, že dnešné deti majú viac problémov ako v minulosti? V čom to podľa teba je?
Neviem posúdiť, či dnešné deti majú viac problémov ako v minulosti, skôr si myslím, že sa objavujú problémy súvisiace s novodobými javmi súčasnosti (virtuálny svet, počítače, internet, mobily) napríklad závislosť na mobile, kyberšikana. To, že čoraz viac detí sa dostane do našej starostlivosti, je aj v dôsledku lepšej osvety v laickej a odbornej verejnosti (napr. učitelia). Vyhľadať psychológa nie je taká stigma ako v minulosti, zlepšuje sa diagnostika. V zásade sa ale základné psychické potreby detí v súčasnosti nemenia. Každé dieťa potrebuje mať pocit bezpečia, istoty, byť prijímané rodičmi a rovesníckou skupinou, mať priateľov, poznávať svet okolo seba, rozvíjať svoje schopnosti a dosiahnuť uznanie, úspech.
Pribúdajú aj problémy s poruchami učenia a pozornosti. V akom veku sa dá takáto vec spozorovať a kedy je možné s dieťaťom začať na tom pracovať?
Najprv by som popísala, čo sú špecifické vývinové poruchy učenia. Ide o také poruchy, ktoré sa prejavia až vtedy, keď dieťa nastúpi do školy, lebo vtedy sa dieťa začne učiť čítať, písať a počítať, sú na neho kladené väčšie nároky ako doteraz, musí v týchto oblastiach podávať výkony. Ide o poruchu čítania (dyslexia), písania (dysgrafia), pravopisu (dysortografia), počítania (dyskalkúlia). Tieto poruchy sú špecifické v tom, že sa nedajú vysvetliť slabými rozumovými schopnosťami a nedostatočnou domácou prípravou. To znamená, že dieťa má priemernú alebo lepšiu ako priemernú inteligenciu, domáca príprava je dostatočne intenzívna, a napriek tomu v niektorej oblasti nepochopiteľne zlyháva. Napríklad pri dyslexii má veľké ťažkosti prečítať slabiky a neskôr slová, písmená sa mu zlievajú, “preskakujú mu”, domýšľa si ich, často robí chyby. Pri dyslexii je často prítomná aj dysortografia, t.j. dieťa má veľké ťažkosti pri diktátoch, vynecháva písmená, dĺžne, mäkčene, spája slová a pod. Dysgrafia sa prejaví v ťažkostiach pri písaní; písmo je veľmi kostrbaté, neúhľadné, tempo písania je pomalé. Dyskalkúlia sa prejaví tak, že dieťa si nevie predstaviť číselný rad, nerozumie slovným matematickým príkladom, príklady sa len mechanicky naučí, ale nevie logicky prísť na riešenie.
Pri poruche pozornosti je dieťa roztekané, nesústredené alebo sústredené len chvíľku, môže byť aj veľmi aktívne, neobsedí.
Náznaky všetkých týchto porúch môžeme spozorovať už v predškolskom veku, ale diagnostikovať ich môžeme až v školskom veku, kedy sa naplno prejavia. Poruchám učenia – dyslexia či dysortografia – často predchádzajú v ranom veku problémy reči, napr. dieťa má veľmi dlho skomolenú reč, ešte v 5.-6. roku nesprávne skloňuje, zamieňa zvukovo podobné hlásky. Poruchy pozornosti sa v ranom veku prejavia zvýšenou aktivitou dieťaťa, dieťa neobsedí dlhšie ani pri hre, ktorá ho zaujme alebo napríklad nevydrží počúvať rozprávku.
Keď sa objavia ťažkosti pri učení v škole, vždy je dobré po konzultácii s učiteľkou vyhľadať centrum pedagogicko-psychologických služieb, kde odborníci dieťa komplexne vyšetria a zistia, či ide o poruchu učenia, a podľa výsledkov poskytnú vhodné odporúčania ako pracovať s dieťaťom v škole a doma.
Dnes sa presadzuje trend tzv. nevýchovy. Čo si o tom myslíš?
Pojem “nevýchova” v názve akoby naznačoval, že dieťa sa nemá nijako usmerňovať, “vychovávať”. Ale myslím si, že to nie je tak myslené, len to vyjadruje alternatívny výchovný trend k autoritatívnemu výchovnému štýlu. V zásade však platí, že sa nedá “nevychovávať” dieťa, ak s ním žijeme v jednej domácnosti, lebo dieťa vychovávame už len tým, ako sa správame, čo robíme. Sme pre dieťa vzor. Ono nás pozoruje, napodobňuje, vidí aj rozpory medzi tým, čo hovoríme a ako sa správame, ak je tam nesúlad.
Tvoja otázka však skôr smeruje k tomu, aký mám názor na tzv. voľný štýl výchovy – teda dieťa netrestať, nebyť k nemu direktívny, neprikazovať a pod. Môj názor je taký, že čím je dieťa menšie, tým je potrebné viac ho usmerňovať; to znamená, že my rodičia mu určujeme režim, stanovujeme hranice, lebo sme plne zodpovední za neho, a dieťa ešte nevie rozumovo zhodnotiť dôsledky činov. Dieťaťu v ranom detstve by sme mali vysvetľovať naše rozhodnutia a očakávania, ale v konečnom dôsledku sme to my, ktorí rozhodujeme a určujeme. Čím je dieťa staršie a rozumovo vyspelejšie, tým by sme mali viac s dieťaťom diskutovať o možných riešeniach, mali by sme mu nechať viac priestoru na jeho rozhodovanie, ale aj viac zodpovednosti za dôsledky týchto rozhodnutí. U dospievajúceho dieťaťa by sme mali menej prikazovať a zakazovať, skôr sa viac snažiť dohodnúť sa, vysvetľovať svoj pohľad, snažiť sa o kompromisy.
Potrebujú deti autoritu?
Áno, my rodičia by sme mali byť autoritou pre dieťa. Prirodzenou autoritou, ktorú si dieťa môže vážiť, ktorá je pre neho vzorom. Znamená to pre nás veľkú zodpovednosť. Mali by sme byť čestní a spravodliví, naše skutky by mali byť v súlade s tým, čo hovoríme. Sami by sme mali dodržiavať to, čo žiadame a čo očakávame od dieťaťa. Mali by sme byť aj láskaví, chápajúci a odpúšťajúci. Dieťa musí vedieť, aké pravidlá sa v rodine dodržujú, ale za tým všetkým musí byť láska.
Existujú rozdiely medzi deťmi vzhľadom na poradie, v akom sa narodili? Sú prvorodené deti iné ako ich mladší súrodenci?
Áno, každé dieťa sa rodí do špecifickej konštalácie rodiny. Prvorodené dieťa má plnú pozornosť rodičov, nemusí sa o ňu s nikým deliť. Zároveň MAJÚ rodičia väčšinou vyššie očakávania od prvorodeného, sú dôslednejší, úzkostlivejší ako potom neskôr pri viacerých deťoch. Preto prvorodení bývajú častejšie vodcami, dosiahnu vyššie vzdelanie, sú perfekcionisti a pod. Po narodení druhého dieťaťa sa musí prvorodené dieťa vyrovnávať s rozdelením pozornosti, prirodzenou reakciou je žiarlivosť. Mladší súrodenec sa zase musí vyrovnávať s tým, že je porovnávaný so starším. Často sa stretávame s tým, že sa chce odlišovať od neho (je “pravým opakom”) alebo sa mu chce vyrovnať. Najmladšie dieťa v rodine býva často najviac rozmaznávané, najviac sa mu toleruje. Tieto deti sú najmenej úzkostlivé. Ale aj tu platia výnimky, napr. iná situácia je v rodinách, kde sa narodí dieťa so zdravotným postihnutím. A, samozrejme, stále platí, že každé dieťa je individuálne, jedinečné a na jeho vývin vplýva množstvo faktorov.
Dnes je veľkým trendom pracovať už pár mesiacov po narodení dieťaťa. Dá sa určiť hranica, dokedy potrebuje mať dieťa matku stále pri sebe?
Ja sama som presvedčená na základe svojich poznatkov a skúseností, že pre dieťa je ideálne, keď je s ním matka alebo iná blízka osoba, napr. otec, do troch rokov doma na rodičovskej dovolenke. V prvých rokoch sa totiž vytvára dôležitá emocionálna väzba medzi dieťaťom a matkou, a potom aj s inými blízkymi ľuďmi. Je to základ aj neskorších vzťahov. Pri dobrej väzbe dieťa zažíva pocit bezpečia, istoty a dôvery, ktoré potom prenáša do neskorších vzťahov. Ak matka z vážnych dôvodov nemusí nastúpiť do práce, odporúčala by som jej, aby zostala s dieťaťom prvé tri roky doma. Nič lepšie dieťaťu nemôže poskytnúť. Od troch rokov už deti potrebujú aj vrstovníkov, začínajú sa s nimi hrať, učia sa spolupracovať pri hre, takže potrebujú aj kolektív detí.
Ako na deti vplýva rozvod rodičov? Ako by mali rodičia po rozchode postupovať?
Rozvod je pre každé dieťa veľmi náročná situácia, dieťaťu sa rozpadne jeho doterajší sociálny svet. Aj keď sa mu to rodičia budú snažiť vysvetliť, každé dieťa potrebuje čas, aby to spracovalo a aby sa na novú situáciu adaptovalo. Každé dieťa chce mať oboch rodičov. Pri rozchode by rodičia nemali dieťa zaťahovať do svojich konfliktov, mali by sa snažiť o rešpektujúcu komunikáciu. To je však veľmi ťažké, preto odporúčame vyhľadať aj psychológa, ktorý im poradí, ako na to alebo ako túto situáciu zvládnuť najmenej bolestne pre nich aj pre dieťa.
Ak si chcete prečítať o tom, ako pomôcť dieťaťu k sebavedomiu, pozrite si tento článok.
Sama si maminou dvoch dievčatiek. Využívala si pri ich výchove svoje znalosti?
Snažím sa, ale nie vždy sa mi to podarí. Aj ja niekedy vybuchnem, reagujem tak, že ma to potom mrzí. Preto si uvedomujem, aké je to niekedy vo výchove náročné.
Ako napríklad postupuješ pri hádkach detí?
Do ich hádky sa nezapájam, kým to nepresiahne určitú hranicu mojej tolerancie, napr. ich hádka trvá na môj vkus už dlho, alebo sa stupňuje, alebo hrozí, že sa fyzicky ohrozia. Vtedy to ukončím, s deťmi ale veľmi nerozvíjam príčiny hádky, lebo, samozrejme, každá má svoju pravdu a tú objektívnu nezistím.
Je vhodné použiť občas aj fyzické tresty? Dať napríklad dieťaťu po zadku?
Fyzické tresty väčšinou nič neriešia, v dlhodobej perspektíve sú neúčinné a kontraproduktívne. Fyzické tresty neodporúčame z viacerých dôvodov – dieťa sa väčšinou po nich zatne, lebo sa cíti ponížené, čo môže vyústiť do provokatívneho správania alebo pri si pri častom používaní dieťa na trest “zvykne” a trest bude neúčinný – to sú tie klasické reakcie detí “aj tak to nebolelo”. Taktiež fyzickým trestaním dávame dieťaťu jednoznačný odkaz, že násilie je vo vzťahoch v poriadku, že ho môže páchať ten, kto je v sociálnej hierarchii vyššie. Takže sa potom nemôžeme čudovať, že naše dieťa potom inokedy buchne mladšieho súrodenca, alebo takýmto spôsobom potrestá iné dieťa v škôlke. Veď sa to naučilo od nás! Nezabúdajme, že dieťa nás kopíruje. Čo nechceme, aby dieťa robilo iným, nemali by sme robiť ani my. Asi každému rodičovi sa však niekedy stalo, že v emočnom rozrušení dal dieťaťu po zadku. Vo výchove občas každý urobí chybu. Treba si to priznať, ale ak to bolo ojedinelé, príliš sa tým netrápiť a ísť ďalej, v budúcnosti sa však snažiť týmto chybám vyhnúť. Sú totiž iné, účinnejšie spôsoby, ako vychovávať aj bez fyzických trestov, napríklad prostredníctvom prirodzených a logických dôsledkov.
Čo považuješ za najdôležitejšie pri výchove detí?
Lásku a čas. Neexistuje dobrá výchova bez lásky k dieťaťu, aj keby bola presne podľa príručiek. Buďme k deťom láskaví, odpúšťajúci, snažme sa vcítiť do nich. Výchova je nielen o pravidlách, ale hlavne o vzťahu. Budovanie vzťahu s dieťaťom si tiež vyžaduje veľa času. V tejto hektickej dobe to platí obzvlášť. Nemôžeme dieťaťu poskytnúť nič cennejšie ako spolu strávený čas, kedy dieťa cíti náš záujem.
