Čo je to kultúrne privlastňovanie a prečo to niektorí ľudia vnímajú ako taký veľký problém? Príbeh dievčaťa, ktoré bolo skritizované za to, že si oblieklo šaty inšpirované čínskou kultúrou, navodzuje otázku, čo je prijateľné a čo už nie.

Strohá definícia kultúrneho privlastňovania zo slovníka by vyzerala asi takto:

„Neúctivé použitie symbolu, ktorý predstavuje jednu skupinu, niekým, kto nie je členom vyššie uvedenej skupiny.“

Kultúrne privlastňovanie je spôsob, ako opísať bezstarostnosť, keď členovia dominantnej kultúry buď:

• vyberajú veci, ktoré sa im páčia, z menšinovej, utláčanej kultúry, s pocitom arogantného nároku a bez náležitej platby alebo úctivého uvedenia zdroja;
• prinútia príslušníkov menšinovej, utláčanej kultúry, aby sa vzdali vlastnej kultúry a spôsobu života a namiesto toho prijali dominantnú kultúru;
• neúctivo a posmešne parodujú a dehonestujú hodnotné prvky utláčanej menšinovej kultúry, napríklad napodobňovanie indiánskych „vojnových výkrikov“ a „tomahawkových sekaní“ alebo nepresné „hula tance“.

Klasickým príkladom by bolo, keby predajca áut urobil reklamu, kde by mal na sebe „indiánsku čelenku“ a povedal veci ako: „Kúpte si autá priamo od náčelníka!“, pričom by behal a tancoval ako blázon.

Každý rozumný človek by to považoval za mimoriadne neúctivé.

Prečítajte si: Moja vlastná skúsenosť s rasizmom na Slovensku

Druhá vec je, keď prijímame cudziu kultúru za svoju

Jeden príklad je založený na skutočnom príbehu, ale je najznámejší z historickej fikcie podľa románu Jamesa Clavella s názvom Shogun. V roku 1600 anglický námorník stroskotal pri pobreží Japonska, ktoré bolo v tom čase uzavreté pre všetkých cudzincov, s výnimkou malej skupiny portugalských katolíckych duchovných so sídlom v Nagasaki. Angličan bol protestant a určite to nebol Japonec. Angličan vytrval v mučení a väzení až do bodu, keď sa tak dobre naučil zvyky japonskej kultúry a ukázal sa tak užitočný pre vládcu, že bol považovaný za čestného Japonca a stal sa samurajom (rytierom) šóguna. To je príklad „prijatia inej kultúry za vlastnú“.

Avšak, ako mnoho vecí v dnešnej spoločnosti, aj tento veľmi reálny sociálny fenomén sa niekedy preháňa a je použitý na „hejt“.

Príbeh „čínskych“ šiat

Hlavným príkladom hejtu bolo, keď sa stala virálnou fotografia osemnásťročného dievčaťa z Utahu za to, že si oblieklo na ples šaty, ktoré mali zjavne čínsky kultúrny pôvod. Nazývali ju rasistkou len preto, že mala na sebe tieto šaty.

Tínedžerka z Utahu, Daum, vyvolala na internete kontroverzné reakcie po tom, čo v roku 2018 zverejnila svoje fotografie, na ktorých mala na sebe tradičné čínske šaty známe ako qipao.

„Krásna červená róba ma okamžite upútala a bola som nadšená, že som našla šaty s jemným výstrihom,“ povedala.

Potom, čo Daum zdieľala svoje fotografie na Twitteri, citoval ju Jeremy Lam, 20-ročný študent Univerzity v Utahu, ktorý ju obvinil z privlastňovania si inej kultúry.
Jeremy Lam pre BuzzFeed News povedal, že sa rozhodol zverejniť Daumovej tweet, pretože „rasizmus voči ázijsko-Američanom je často odsúvaný nabok“ a že je presvedčený, že ide o formu kultúrneho privlastňovania.

Lamov tweet bol retweetnutý viac ako 42 000-krát a vyvolal obrovskú diskusiu online.

Toto nie je kultúrne privlastňovanie. Netvrdila, že kultúrny artefakt je jej, ani neprofitovala z používania týchto šiat. Ani ich nezosmiešňovala. Jednoducho to mala na sebe, a to dosť vkusným spôsobom.

Určite existujú časti rôznych kultúr, ktoré majú určitý význam a nemali by sa „požičiavať“ pre zábavu alebo módu – napríklad mnohé náboženské insígnie alebo symboly rešpektu alebo postavenia. Ale ak to nehanobí inú kultúru, ale preukazuje jej rešpekt, pomáha to podporovať komunikáciu, pretože skracuje vzdialenosť medzi oboma stranami.

Zdroj: quora.com, buzzfeednews.com