Moja vlastná „celkom drsná“ skúsenosť s rasizmom na Slovensku

2
Moja vlastná „celkom drsná“ skúsenosť s rasizmom na Slovensku

Pravdepodobne ste si všimli, čo sa stalo len nedávno v Amerike a ako to ovplyvnilo celý svet. Bol zavraždený muž – George Floyd a ľudia z celého sveta sa spojili a začali robiť pochody, podpisovať petície, či organizovať rôzne protesty proti rasizmu.

Tento víkend sa uskutoční aj jeden na Slovensku, konkrétne v Bratislave, a preto som si povedala, že možno už ani ja sama nemusím mlčať a tváriť sa, že sa ma to netýka. Nerozpráva sa o tom najľahšie, ale uvedomme si, že to nie je problém len niekde tam vonku vo svete, ale aj tu u nás na Slovensku.

Ja sama som mix, keďže mám maminu zo Slovenska a otca z Afriky. V minulosti, konkrétne na strednej škole, som si prešla jedným incidentom, o ktorom som zatiaľ nikdy verejne nehovorila. Bolo to a stále je mojou citlivou témou. Avšak dnes som sa rozhodla o tom napísať.

Mala som 18 rokov. Bol to obyčajný večer s kamarátmi na terase, ktorá bola plná ľudí. Ja som sedela v kruhu asi desiatich kamarátov. Rozprávali sme sa, smiali, jednoducho klasika. Zrazu som si všimla, že len o pár stolov ďalej sa usadila skupinka mužov a žien v čiernom, s vyholenými hlavami a celkom hlasným nenávistným prejavom. Jedného muža z nich som poznala, lebo býval kúsok od nás a verejne sa hlásil k nacistom. Hákové kríže, či rôzne pokriky na ľudí inej farby pleti boli u neho úplne „normálnou“ záležitosťou. Avšak nikdy predtým si nič voči mne, či mojim súrodencom, nedovolil. Práve preto som to neriešila. V ten večer ich tam prišlo veľa, a hlavne žien, ktoré som nikdy predtým nevidela. Keď si ma zrazu všimli, začali cez celú terasu plnú ľudí na mňa kričať rôzne vety typu:

„Hej ty, čierna! Čierna huba! Vráť sa tam, odkiaľ si prišla!“ Asi po pár minútach sa dve najvyššie ženy z nich zdvihli a išli ku nášmu stolu. Ja, naivná, som verila tomu, že nespravia nič, veď tam bolo plno ľudí, a tak som tam len sedela. Jedna z nich prešla za môj chrbát a strčila do mňa so slovami: „Čo, nepočula si? Povedali sme ti, že na Slovensku nemáš čo hľadať!“

Vtedy som sa naozaj zľakla, postavila sa a čakala na reakciu kamarátov okolo. Všetci okolo mňa boli, samozrejme, bieli, takže som mala zrazu problém iba ja sama. Nikto pri mojom stole ani okolo nič nepovedal. Zrazu sa po mne jedna z nich zahnala a ja som sa rozbehla pomedzi stoly. Naháňali ma obe, tak, aby som nemohla ujsť. Nakoniec ma chytili a začali kopať do chrbta, do nôh, všade s tými ich obrovskými topánkami. Kričala som, prosila aby prestali a hoci bolo okolo nás viac ako 60 ľudí, nikto mi nepomohol.

Nebili ma muži, iba ženy, a tí muži, čo boli s nimi sa len smiali a kričali rasistické slová. Po istej chvíli sa zrazu postavil JEDEN z mojich kamarátov a začal ich odo mňa ťahať preč a hovoriť im, nech prestanú. Ani neviem ako sa mu to podarilo, ale nakoniec som vďaka nemu ušla. JEDEN jediný človek, iba JEDEN z mojich kamarátov. Nikto iný nepovedal ani slovo a ani sa nepostavil na moju stranu, hoci okolo nás bolo aj veľa iných dospelých mužov, či žien. Bol to pravdepodobne najhorší a najbolestivejší zážitok môjho života, na ktorý nikdy nezabudnem. Úprimne by som to nepriala zažiť nikomu.

Prečítajte si o žene, ktorá bola zatknutá za to, že odmietla uvoľniť miesto v autobuse belochovi

Nebola to moja jediná skúsenosť s rasizmom, ale pravdepodobne najvýraznejšia. Ostatné boli „iba“ pokriky, odsudzovanie na škole, neprijatie, hlúpe komentáre na moju farbu pleti, či iný druh výsmechu, na ktorý som si akosi časom zvykla. Po tom, ako som začala študovať v Bratislave to konečne prestalo.

Pred dvomi rokmi, keď sa v reklame so slovami „Slovenské mamičky pekné dcéry máte…“ objavila moja sestra, sa téma rasizmu znova vo veľkom otvorila. A týmto nedávnym incidentom sa iba potvrdilo to, že rasizmus nikdy reálne vo svete, či na Slovensku úplne nevymizol. Práve preto je dôležité, aby sme o týchto veciach nemlčali, ale aby sme o nich hovorili a pomenovali ich pravým menom. Aby sme prestali mať strach postaviť sa za niekoho, kto trpí, nech je akejkoľvek farby. Aby sme sa ozvali, keď vidíme, že niekomu pred našimi očami ubližujú. Aby sme sa netvárili, že nevidíme zlo. Aby sme sa nebáli otvoriť ústa a povedať stop násiliu v akejkoľvek podobe.

Ale nerobme to tým, že začneme ničiť niekoho ďalšieho, či ubližovať ďalším ľuďom, či začneme kradnúť a rabovať a snažiť sa zlo vytrestať zlom. Lebo práve to je nekonečný príbeh, kedy dosiahneme len ešte viac zla vo svete. Naopak, snažme sa bojovať pomocou, láskou, našou odvahou, našimi rozhodnutiami, slovami a hlavne tým, že sa postavíme na stranu dobra. Vychovávajme naše deti správne už odmalička a neskôr “bojujme” tým, že ak budeme náhodou svedkami niečoho zlého, ozveme sa a spravíme všetko pre to, aby sme tomu človeku pomohli. Prestaňme sa tváriť, že nás sa to netýka. Týka sa to nás všetkých. Nás, našich detí, budúcich generácií. Každého. Pretože zlo sa neustále deje v akejkoľvek podobe a je len na nás, či ho zastavíme. Liekom na všetko je odvaha konať, láska a nakoniec aj odpustenie.

žiadne príspevky na zobrazenie

2 KOMENTÁRE

  1. Vow . That’s such a touching story, may I suggest we translate this into English on post it further , on Instagram for example? I am ex Slovak patriot living in England. Skin heads in. Slovakia are doing this often. I was attacked by a female skin head in a club for no reason. And I am white, Let’s share your story with the rest of the world and fight racism. Loves Katrina ( I am white but feel I am “ any race “ inside