Emmeline Pankhurst je známa predovšetkým ako prvá sufražetka a odvážna bojovníčka za práva žien. Presadila napríklad volebné právo. Často sa však diskutuje aj o prostriedkoch, akými za tento svoj cieľ bojovala.
Emmeline Pankhurstová (rod. Gouldenová) sa narodila 14. júla 1858 v anglickom meste Manchester. Pochádzala zo zámožnej rodiny, s ktorou sa neskôr rozišla. Hoci jej rodičia mali liberálne názory (otec bol odporca otroctva, matka odoberala feministický časopis), vychovávali ju tak, aby sa neskôr vstúpila do manželstva a mala rodinu. A tak sa jej nedostávalo rovnako kvalitného vzdelania ako jej bratom. Emmeline však bola mimoriadne nadaná, podľa jedného zdroja sa vraj naučila čítať už ako trojročná.
S jej budúcim manželom ju spájali rovnaké názory
Na jej smerovanie mal neskôr vplyv prominentný radikálny advokát Richard Pankhurst, ktorého stretla na jednom z mítingov. Bol takmer rovnako starý ako jej otec. Podporovala jeho politické ambície a neskôr sa aj zosobášili. V tom istom roku odznel aj jeho návrh zákona podporujúci volebné právo žien.
O tomto práve začal parlament diskutovať už dvadsať rokov predtým, nikdy sa však nedostal do programu žiadnej vlády ani strany. Ako členka Liberálnej strany a zakladateľka Ženskej občianskej ligy s ním Emmeline bránila záujmy žien. Mali spolu päť detí – tri dcéry a dvoch synov, jeden z nich zomrel ako 4-ročný.
V roku 1898 jej manžel zomrel a Emmeline s deťmi sa dostali do finančných problémov. Bola nútená predať dom, knihy a obrazy a prenajať si malý domček v Manchestri.
Armáda žien
Svoje nadšenie pre reformy však nestrácala. Roku 1903 založila organizáciu Ženskú sociálnu a politickú úniu – WSPU (Women’s Social and Political Union). Do aktivity hnutia angažovala aj svoje dcéry Christabel, Sylviu a Adelu. Vďaka Emmeliinej osobnosti a jej dcér tak vzniklo masové hnutie žien, ktoré pochádzali prevažne zo strednej triedy. Emmeline ho nazývala „armáda“.
Na prvej masovej demonštrácii v roku 1908, ktorá sa uskutočnila v Hyde parku, sa zúčastnilo takmer pol milióna ľudí. Pre jasné rozlíšenie týchto žien sa vžil pojem sufražetky zo slova suffrage – právo voliť.
Prečítajte si aj článok o žene, ktorá ako prvá presadzovala ženské práva
Radikalizácia boja za práva žien
Táto ich organizácia sa, žiaľ, postupne začala radikalizovať. Po dvadsiatich rokoch mítingov, demonštrácií a petícií dospeli sufražetky k militantnej forme protestu. Ignorácia ich požiadaviek zmenila taktiku ich boja. „Vláda vyhlásila vojnu ženám,“ povedala Emmeline. Jej najstaršia dcéra Christabel v ničom nezaostávala pred matkou – na mítingu budúceho ministra zahraničných vecí kričala, či im dajú právo voliť. Keď ju chcel policajt vykázať, začala ho kopať a opľúvať.
Vtedy ženy prvýkrát v Británii použili v boji za volebné právo násilie. Emmeline si uvedomila, že vláda nič pre práva žien nespraví, a pridala sa k militantnej ceste, ktorú nastolili jej dcéry. V marci roku 1912 členky organizáce vytĺkli výklady v celom centre Londýna. Objektom útokov sa stali aj zbierky v National Gallery, vlaky, telegrafné káble a poštové zásielky.
Emmeline Pankhurstová bola za svoju činnosť niekoľkokrát uväznená a podstúpila viacero hladoviek. Čoskoro inšpirovala mnoho žien na podobné akty občianskej neposlušnosti.
Zmena Emmelininej politiky
Po vypuknutí vojny v roku 1914 ich “dámska” strana WSPU vyhlásila prímerie a Emmeline s najstaršou dcérou Christabel začali podporovať vládu. Rozhodli sa upustiť od praktík, ktoré by ešte viac poškodzovali krajinu, ktorá bola už dosť zničená vojnou a navyše prichádzala o svojich mužov.
S vládou si nakoniec po rokoch nepokojov dokázali sadnúť za jeden rokovací stôl. Táto taktika konečne priniesla ovocie – dámy vyjednali prepustenie všetkých bojovníčok za práva žien z väzenia.
Volebné právo iba po tridsiatke
Po vojne, v roku 1918, britská vláda uznala plné volebné právo ženám, hoci iba starším ako tridsať rokov. Muži mohli vtedy voliť už ako 21-roční.
Emmeline sa počas vojny prejavila ako veľká patriotka a jej noviny vyhlásili vojnu všetkým kolaborantom Nemecka a zradcom. V roku 1917 založila Stranu žien, ktorá mala vo svojom politickom programe napríklad aj rozdelenie habsburskej monarchie. Britské sufražetky v tomto období podporovali pád Rakúsko-Uhorska a emancipáciu nástupníckych štátov vrátane Československa.
Na druhej strane, špekulovalo sa o jej názoroch, či nie sú čiastočne rasistické, pretože fandila kolonizácii. V jej okolí v hnutí žien nebola ani jedná dáma s tmavou pokožkou a taktiež vznikli rôzne názory na jej slávny výrok: “Radšej budem rebelom ako otrokom!” Niektorí považujú za neadekvátne, aby sa otroctvo porovnávalo s postavením žien.
Tiež je faktom to, že britské ženy v tej dobe tak trochu závideli maorským ženám z Nového Zélandu, pretože oni už mali volebné právo zakotvené od roku 1983.
Po vojne ako rečníčka v Kanade
Po vojne sa Emmeline načas dostala do Spojených štátov a Kanady, kde sa jej národné cítenie posilnilo. Zarábala si tam ako profesionálna rečníčka. Po návrate zo zámoria prehodnotila svoju niekdajšiu politickú orientáciu a vstúpila do Konzervatívnej strany. Tento obrat ju do smrti odlúčil od dcéry Sylvie, ktorá si udržala svoje ľavicové názory.
V marci 1928 prijal britský parlament nový zákon, ktorým priznal ženám všeobecné volebné právo. Toho, za čo celý život bojovala, sa teda Emmeline Pankhurstová predsa len dočkala, a to tesne pred smrťou. Zomrela o tri mesiace neskôr.
Foto: en.wikipedia.org,
