Tradície našich predkov sa pomaly vytrácajú a len málo domácností dodržiava zvyky, ktoré boli v minulosti súčasťou najväčších kresťanských sviatkov.

Keďže sa blíži Veľká noc, o sviatkoch jari sme sa pozhovárali s etnologičkou Katarínou Nádaskou.

V rozhovore pre Akčné ženy Katarína Nádaská prezradila:

• ako starí Slovania vyháňali zimu,
• prečo slobodní mládenci šibali slobodné dievčence koženými bičíkmi,
• aké tradície sa dodržiavali počas najdôležitejších troch dní Veľkej noci,
• ktoré jedlá boli typické pre Veľkonočný pondelok,
• aký zvyk pochádzajúci z Nemecka si obľúbili aj Slováci.

Veľká noc, zvyky a tradície

Je Veľká noc kresťanským sviatkom, ktorý má korene ešte v predkresťanskom období?

Veľká noc je kresťanským sviatkom, ktorý sa slávi zhruba od 2. storočia nášho letopočtu a patrí k najväčším kresťanským sviatkom ako pre východnú, tak aj pre západnú cirkev a samozrejme aj pre gréckokatolícku cirkev a cirkvi protestantské. Veľkonočný pondelok však cirkevným sviatkom nie je a obdobie Veľkej noci, ako oslava leta, plodnosti a hojnosti, má svoje korene u Slovanov, čiže v predkresťanskom období.

Takže Slovania nič také ako Veľkú noc nepoznali?

Nie, určite nie. A ani nevieme, kedy presne oslavu príchodu leta slávili. Ale tradície šibania a polievania sa zachovali dodnes. No a mali by sme zrejme vysvetliť aj to, že slávili príchod leta a nie jari. Dôvod je jednoduchý. Starí Slovania poznali len dve ročné obdobia. Zimu a leto.

Ako sa snažili Slovania odohnať zimu, obdobie hladu a privolať leto, čas hojnosti a radosti?

V prvom rade vynášaním Moreny, Smrti, Smrtky, či Marmurieny, čo sa robievalo zvyčajne dva týždne pred Veľkou nocou. Na nedeľu, na Smrtnicu. Táto tradícia bola spojená s ukončením obdobia, kedy bolo málo jedla, veľa hladu a stále bola tma. Týmto obradom Slovania odháňali zimu, a preto pri soche Perúna alebo inej soche, nakoľko bohov mali Slovania viacero, obetovali niekoho mimo svojho kmeňa. Zvyčajne zajatca.

Pri božišti, kde stála socha, bolo aj obetište. Bývalo von, v prírode, v posvätnom háji, kde sa nachádzal kameň alebo skala, ktorú prispôsobili tak, aby sa na vrchnej strane dal vyryť jarček. Keď zajatca rituálnym nožom podrezali, práve týmto jarčekom na skale stekala krv k pätke sochy. Krv bola znakom obety bohom na znak úcty a prosbou, aby už zima skončila.

Boli spomínané zvyky príchodom kresťanstva stále povolené?

Samozrejme, že nie. Museli sa zmeniť. Neobetovali sa viac živí ľudia, ale len figuríny zo slamy oblečené do ženských šiat. Figurínu, čiže Morenu niesli iba slobodné dievčatá. Kráčali v sprievode celou dedinou od horného konca po dolný, kde väčšinou bývala nejaká rieka alebo potok. Súčasťou sprievodu bolo spievanie piesní, prostredníctvom ktorých dievčatá komunikovali s Morenou a prikazovali jej, prosili ju, aby už zima končene odišla preč, a tým, že Morenu hodili do vody, zima akoby odplávala. V novšej obmene pri potoku stávali aj slobodní mládenci, ktorí Morenu ešte podpálili, aby bolo na 100 % isté, že už zima definitívne skončí.

Prečítajte si: Muži chystajú korbáče, ženy namiesto odychu upratujú a nakupujú

Poznáme aj ďalšiu tradíciu, ktorá sa vykonávala pred Veľkou nocou?

Týždeň pred Veľkou nocou sa prinášalo letečko – leto a pôvodný zvyk bol taký, že na telách slobodných dievčat, ktoré boli nahé, sa poukladali iba rozkvitnuté konáriky. Taktiež sa spievali piesne, ako pri vynášaní Moreny, ale týmito piesňami sa neodháňala zima. Skôr sa nimi privolávalo leto. Po prijatí kresťanstva tento zvyk zostal, no dievčatá už nahé neboli. Boli normálne oblečené a v rukách mali zakvitnutý konár, na ktorom boli navešané pestrofarebné stužky. Popri spevoch sa ešte tancoval špeciálny tanec, ktorý sa nazýval chorovod. Prostredníctvom tohto tanca dievčatá vyzývali leto, aby už prišlo. Aby bolo dostatok slnka a jedla, teplo a neboli choroby.

Poďme sa teraz porozprávať o šibačke a polievačke. Je tento zvyk čisto slovanský?

Šibanie a polievanie slobodných dievčat slobodnými mládencami je archaickým zvykom, ktorého korene siahajú, tak ako sme už spomínali, do predkresťanského obdobia. Ale podobný zvyk by sme našli aj v antickom Ríme, kde sa nazýval luprekálie. Slávil sa časovo približne niekedy v našom mesiaci február, čo je dané tým, že jar na apeninský polostrov prichádza o čosi skôr.

Prečítajte si: Prvá detská kniha o zriedkavých chorobách putuje detským pacientom

Ako tento obrad pôvodne prebiehal?

Slobodní muži si nasadili na seba masku vlka, teda lupus, alebo masku divého psa, kožu zo psa a do ruky si zobrali kožené bičíky. Naháňali všetky slobodné dievčatá a ženy, ktoré stretli a bičíkmi ich vyšibali. Tento obrad, a konkrétne funkcia bičíkov bola na našom území u Slovanov neskôr nahradená prútikmi. Zrejme vŕbovými, pretože vŕba je jeden zo skoro kvitnúcich stromov.

Ale tento obrad mal aj iný význam. Na jar prebúdzajúce sa stromy a konáriky sú naliate miazgou a symbolizujú aj prebúdzanie sa zo zimy do jari, a tak práve šibaním prútikom mládenec dievčine naznačoval aj svoju prebúdzajúcu sa sexuálnu vášeň. Tým prútikom odovzdával mladý muž dievčaťu kus svojho libida a túžby. Dotýkal sa jej rúk, aby boli zdravé a dobre pracovali veľa rokov. Vyšibal ju po bokoch, aby keď príde čas, porodila veľa zdravých detí a nezabudol ani na nohy, aby ju mohli nosiť do tanca aj do práce.

Ale na východe Slovenska šibačka nie je zvykom. Skôr sa dievčatá polievajú.

Áno, ale princíp je podobný. Oblievalo sa živou vodou z potokov a riek. A dievčatá boli polievaním rovnako po zime preberané k životu do jarno-letného obdobia. No a ešte taká drobnosť. Či už šlo o šibanie alebo polievanie, nechodilo sa úplne za tmy, ale nesmelo byť ešte ani svetlo, čiže tak za šera, veľmi skoro ráno. Neskôr prísť, sa nepatrilo.

Bičíky sa zmenili na prútiky, no dnes máme skôr korbáče.

Zmenilo sa toho viac. Okrem korbáčov máme aj šibáky a šibať sa chodia aj vydaté a staré ženy. No a šibači už nie sú len slobodní mládenci, ale aj ženatí muži a maličkí chlapci. A s výslužkou to už nie je ako kedysi. Peniaze sa nikdy v minulosti nedávali, a ani čokoláda.

Ako teda vyzerala výslužka?

Výslužkou za šibačku a polievačku boli kraslice. Ručne maľované zdobené vajíčka alebo ešte aj tzv. písanky. Ak sa dievčine nejaký mládenec páčil, napísala mu vyznanie lásky na vajíčko, a to bola tá písanka, ktorá bola darovaná len jedinému mladému mužovi. Dievčatá však okrem náklonnosti mohli výzdobou kraslíc ukázať aj svoju šikovnosť.

Z čoho sa kraslice vyrábali?

Na výrobu kraslíc sa používali predovšetkým prírodné materiály. Na vajíčka sa maľovalo šupkami z orechov alebo cibuľovými šupkami, či trávovými odvarmi. Vajíčka sa tiež oblepovali trávou a trstinou alebo nitkami. Starou technikou výzdoby je aj voskovanie alebo vyškrabávanie do vosku. Vlastne sa využívalo všetko, čo bolo doma. A čím krajšia bola kraslica, tým väčšia bola prestíž slobodnej dievčiny.

Veľkonočné trojdnie

Aké najznámejšie zvyky sú spojené s predveľkonočným časom?

Najdôležitejšími boli tri veľkonočné dni začínajúce Zeleným štvrtkom. Ľudovou tradíciou bolo v tento deň jesť niečo zelené. Naši predkovia preto pol lúkach zbierali žihľavu, šťaveľ, medvedí cesnak a pridávali ich do jedla. Varili sa z nich chutné a ľahké polievky alebo prívarky. A v tento deň sa vykonávala aj jedna zo zaujímavých zvyklostí. Večer sa zviazali zvony, ktoré potom odleteli do Ríma a nahradili ich rapkáče alebo klopačky, s ktorými chodievali chlapci po dedine a oznamovali začiatok posvätného ticha. Zvony sa opäť rozviazali a rozozneli až na Bielu sobotu. Na vzkriesenie.

Ako vyzeral Veľký piatok?

Pred najdôležitejším trojdňovým sviatkom sa dodržiaval 40 dňový pôst. Najmä na Veľký piatok to bolo veľmi prísne. Jesť sa mohlo len raz denne a dokonca staršie generácie nejedli vôbec. Maximálne krajec chleba, ktorý zapili pohárom čistej vody. Počas tohto dlhého pôstu sa vypustil na dochucovanie živočíšny omastok, čiže bravčová, husacia alebo kačacia masť. Náhradou bol konopný a ľanový olej, ktorý si ľudia sami doma čerstvo lisovali alebo mala obec svoju lisovňu. Ľudia si nalisovali vždy len toľko, koľko spotrebovali, aby bol olej čerstvý.

Nekonali sa tiež žiadne zábavy a nehrala hlasno hudba. Obdobie pôstu bolo časom rozjímania, pokánia, či meditácie. Ľudia sa snažili udobriť a pohádaní susedia dávali dokopy narušené vzťahy. Prosili aj o odpustenie a nesmelo sa tiež pracovať, keďže to bol deň spomienky na umučenie a utrpenia Ježiša Krista.

Prečítajte si: Manažérka Eva Ščepková: Keď ženy cítia našu podporu, idú do všetkého s väčším odhodlaním a so sebavedomím sa vrhnú do rôznych aktivít

Čo sa dialo na Bielu sobotu?

Na Bielu sobotu sa ráno chodievalo k božiemu hrobu. V kostole na dedinách, ale aj v mestách bola taká inštalácia pripomienky, že keď Kristus Pán zomrel na kríži, tak ho odtiaľ sňali a uložili do hrobu, pretože prichádzali sviatky židovskej Veľkej noci, ktoré sa volali pascha.

V sobotu sa už mohlo jesť, ale stále nie mäso, tak bolo zvykom, pripraviť si kaklýš, čo je veľmi zdravé jedlo z naklíčeného obilia. Alebo sa jedli šúľance, párance, trhance s tvarohom. A gazdovia sa mohli vybrať už aj na pole, ale obyčajne skôr pomáhali doma. Narúbali drevo, pripravovali, čo bolo treba na sviatky, kým gazdinky piekli chlebík a koláče. No a večer po zotmení boli už sviatky vzkriesenia. Pôst sa končil a tí najväčší hladoši sa mohli konečne zahryznúť aj do mäsa.

Múdrosť našich predkov a tradičné jedlá

Keď už sme pri jedlách, určite je zaujímavé, ako naši predkovia spracúvali mäso.

Najviac zabíjačiek sa zvyklo robievať počas fašiangov. Ľudia si dochovali prasiatko a potom si mäso po zabíjačke rozdeľovali. Vnútornosti ako tlačenka, jaternice, krvavnice, nejaký pauštik varený, teda bravčový lalok alebo podbradok, ovar, či huspeninu pojedli počas fašiangov. Ale veľkú časť mäsa ako klobásky, slanina, šoudra – šunka, si doma údili. Skoro každý mal totižto udiareň, či už to boli ľudia v mestách alebo na vidieku.

Údilo sa dvomi spôsobmi. Buď v komíne, to bol skôr taký archaický spôsob alebo pomocou malých udiarničiek, kde sa tých 40 dní mäso údilo na bukových alebo dubových polienkach. No len na veľmi jemnom ohni, tak aby nevyhaslo. Domáce produkty boli veľmi kvalitne zaúdené, čo bol určitý spôsob konzervácie. Počas pôstu sa teda len údilo a ochutnávalo sa až na Veľkú noc.

Prepracovali sme sa až k Veľkonočnej nedeli, ktorá má jeden veľmi zaujímavý ranný rituál. Aký?

Veľmi milý a ľudský. Gazdinka totižto ráno vzala fľašku pálenky alebo vína, na tvrdo uvarené vajíčka, šunku, klobásky, slaninku, upečený chlebík aj koláče a šla na prvú rannú omšu do kostola, kde sa konal rituál posvätenia jedál. Keď prišla domov, pripravila raňajky pre celú rodinu a všetci sa spolu naraňajkovali pri jednom stole. A dodržiaval sa ešte jeden veľmi pekný zvyk. Jedno vajíčko uvarené natvrdo sa rozdelilo na toľko dielov, koľko ľudí sedelo pri stole. Čiže aj keby sa každému ušla len smietka, neprekážalo to. Šlo skôr o symboliku, pretože to vajíčko bolo symbolom plodnosti, zdravia, radosti, a tak sa spoločne všetci tešili príchodu jari a vlastne ich táto milá tradícia ako rodinu mala ešte viac spojiť, vytvoriť medzi nimi princíp súdržnosti.

Bol obed na Veľkonočnú nedeľu niečím výnimočný?

Určite áno. Po stáročia sa na Slovensku pripravovalo pečené jahniatko alebo kozliatko. Až neskôr, v 20. storočí, sa to zmenilo a ľudia nahradili pečené jahňa piškótovým baránkom, čiže vlastne koláčom, ktorý mal tvar baránka, ale už bol len liturgickým symbolom vzkrieseného Krista. V súčasnosti sa však ľudia opäť vracajú ku klasike a v nedeľu si jahňacinku doprajú.

Prečítajte si: Ako ženy vnímajú Veľkú noc? Časté pocity sú zlosť a poníženie

Pretrváva aj tradícia z minulosti, kedy boli veľkonočné sviatky predovšetkým o stretávaní sa rodín?

Áno, stále pretrváva. Veľkonočné sviatky sú sviatkami rodiny. Domov sa vracajú deti k rodičom, stretávajú sa súrodenci. Aj keď zase na druhej strane mnohí tieto dni voľna trávia na dovolenkách, na lyžovačke alebo dokonca v exotike. No keďže sa veľkonočné sviatky slávia prakticky na celom území sveta, s výnimkou moslimských a budhistických krajín, rôzne tradície môžu cestovatelia zažiť kdekoľvek.

K Veľkej noci, hoci už nie ako kresťanský sviatok, patrí aj Veľkonočný pondelok. Povedali sme si, že je to skôr deň plný ľudových zvykov, ktoré sa stáročiami menili. Aké zvyky prežili dodnes?

Samozrejme tá šibačka a polievačka, ale už väčšinou len na dedinách alebo prostredníctvom folklórnych vystúpení. V mestách prišla do módy v 30. rokoch, konkrétne v bývalom Prešporku, polievačka nie vodou, ale voňavkami, ktoré si chlapci vyrábali z prírodných materiálov. Ale niečo platilo všade, bez rozdielu regiónov. Večer na Veľkonočný pondelok sa už mohli všetci zabávať a poriadne sa vytancovať pri živej hudbe. Vypiť si niečo pri šenku a dosýta sa najesť. Veselý život sa po dlhom pôste opäť obnovil.

Aké ďalšie jedlá boli pre Veľkonočný pondelok typické?  

Pri veľkonočných jedlách dominujú tie, ktoré sa robia z vajíčok, pretože vajíčka sú symbolom jari, života a plodnosti. Robievala sa vajíčková baba alebo plnina a rôzne iné regionálne špeciality z vajíčok. Na východnom Slovensku je takým typickým jedlom žltá hrudka, špeciálne jedlo z vajec a tvarohu. Tiež sa piekli tradične radostníky alebo teda slnečný koláč, čo je pravdepodobne jeden z najstarších druhov koláča alebo placky, ktorá má guľatý tvar a znázorňuje slnko. Aj tento koláč sa viaže k slovanským predveľkonočným aktivitám, o ktorých sme hovorili pred chvíľou, čiže k vynášaniu Moreny a privolávaniu letečka.

Veľká noc po novom

Aké sú nové tradície, ktoré už nesúvisia so Slovanmi, no na Slovensku sa tešia veľkej obľube?

Tradičné šibanie a polievanie dievčat, ako to bolo kedysi, je dnes už skôr vzácnosťou. Ale jeden nový zvyk k nám prišiel z územia dnešného Nemecka. Nemci šibanie a polievanie nepoznali, no v šľachtických a meštianskych rodinách mali takú tradíciu, že schovávali v mestských parkoch a záhradách veľkonočné vajíčka, ktoré potom deti museli hľadať.

Je známe, že tento zvyk sa asi zhruba pred nejakými desiatimi rokmi začal objavovať aj na Slovensku a hlavne vo veľkých mestách, akými sú Košice, či Bratislava. A teda špeciálne v Bratislave sledujem, že túto milú zvyklosť podporujú aj mestské časti alebo magistrát. Vo verejných parkoch sú poschovávané čokoládové figúrky, čo sa rodinám s malými deťmi veľmi páči, a tak vo Veľkonočný pondelok vyjdú do ulíc a hľadajú napríklad veľkonočných zajačikov.

Je dôvodom zmeny osláv príchodu jari aj to, že rodičia nedokážu vysvetliť deťom, prečo boli súčasťou tradícií oblievanie alebo šibačka?

Áno, už je to iné. Ani mamičky nedokážu pochopiť, prečo by mali byť ženy bité a ponižované. Aj keď, ako sme si už vysvetlili, šibanie nebolo o bití, ale o prebúdzaní mládeže. O zvádzaní. No v súčasnosti je to už ťažšie takto odprezentovať.

Zdroj titulná foto: archív Katarína Nádaská