„Tento sviatok rozlíši mužov, ktorí to majú v hlave v poriadku, a tých, čo majú komplexy a potrebujú si na ženách vybiť svoju agresiu,“ hovorí jedna zo žien, ktoré sa podelili o svoje skúsenosti so šibačkou.

V súvislosti s Veľkou nocou sme sa na Facebooku spýtali žien, ako prežívajú Veľkonočný pondelok, konkrétne tradíciu spojenú so šibaním a oblievaním. Otázka mala neskutočne veľa komentárov, väčšina žien sa s týmto zvykom vôbec nestotožňovala, ale našli sa dámy, ktoré priznali, že tento zvyk majú rady. Odpovede sa však zhodovali v tom, že ak je tradícia prevedená s mierou a úctou s myšlienkou stretávania sa a obojstrannej radosti, bez zbytočného násilia, tak je v poriadku. Prinášame vám pohľady 36 žien.

Týranie s jednostrannou zábavou a patriarchálny bullshit

Martina: Ja to celé odmietam a ignorujem. Moje pocity, ktoré sa spájajú s týmto, je absolútna zlosť, trápnosť a poníženie, za ktoré máš ešte s úsmevom poďakovať a niečo dať. V živote by som nedovolila, aby toto niekto robil mojim dcéram. Zároveň odmietam stáť v kuchyni, lebo je nejaký sviatok, máme 6 dni školského voľna, cez ktoré radšej odídem niekam s deťmi.

Lucia: Mala som napísaný dlhý text, ale nakoniec som ho zmazala a zhrniem to: kľudne tento deň môže byť škrtnutý z kalendára – ja to vnímam ako týranie s jednostrannou zábavou…

Helena: Absolútne ignorujem a moja rodina vie, že to neakceptujem. Jediné, čo som ochotná pre túto tradíciu spraviť, je, že kúpim a darujem čokoládové vajíčka, najmä kvôli deckám. Ale inak absolútny patriarchálny bullshit, reprezentujúci všetko tradicionalistické, vďaka čomu je naša slovenská spoločnosť tak pozadu.

https://akcnezeny.sk/preco-je-it-sektor-v-ktorom-dominuju-muzi-chybou-uloha-zien-v-it-pre-uspesne-timy 

Martina: Presne. Veď pre koho sa toto divadlo robilo? Aby sa muži pobavili. Tiež som to neznášala, a tak rada som chcela chodiť k rodine na návštevu a opačne, ale stále to bolo spojené so smradľavými voňavkami, studenou vodou, alkoholom, peniazmi a totálne priblblými rečami. Tento patriarchálny bullshit pravidelne kradol čaro Veľkej noci. Každá sa musela nechať obliať, či už dramaticky, alebo len symbolicky tým „smradom“. Ktorá to neurobila, bola „naveľa“. Pokojne by som niektoré tradície zrušila.

Stanislava: Z etnologického hľadiska je kontext tradície fajn. Vítanie jari – zelené prúty boli symbolom mladosti, krásy a života. Voda – očista a znovuzrodenie po zime. A to, čo sa z toho urobilo časom bez vnímania zmyslu, je bohužiaľ povolené vybíjanie si agresivity na ženách.

Prečítajte si: Ako vznikla tradícia šibania a oblievania?

Martina: Ja nevidím nič super na tom, že som buď mokrá alebo smrdím po hnusnej voňavke. A ešte takto obsluhovať chlapov. Už 23 rokov mám suchú Veľkú noc a ak by niekoho napadlo ma navštíviť a začať kúpať, tak by som ich hnala preč alebo volala políciu. Celkom vážne.

Jana: Moja jediná spomienka je pocit trápnosti a totálneho poníženia. Našťastie moji rodičia boli veľmi ok v tomto a nepodporovali to. Avšak iné to bolo, keď som musela byť z nejakého dôvodu u starej mamy. V súčasnosti tento zvyk nepodporujem, nedodržiavame ho.

Nepríjemný zážitok pre introvertov

Danuta: Odmalička nepríjemné pocity, ktoré sa s pribúdajúcim vekom menili najprv na strach a potom sa pretavili na hnev. Ako dieťa som bola plachá a hanblivá, mužov som sa bála, aj keď boli z rodiny. Ale vždy som to odtrpela. V puberte mi z toho začalo byť trápne. Bála som sa, že k nám prídu domov chlapci z triedy alebo zo sídliska a že ich naši pustia. Lebo na šibačku sa to MUSÍ. No a čím som bola staršia, tým viac ma hnevalo, že mi ktokoľvek môže vpáliť do izby a liať na mňa hocičo. Sralo ma, že nik nerešpektoval moje súkromie a keď som sa ozvala, že si neželám to či ono, bola som označená za netýkavku. Páči sa mi, že sa rodiny na Veľkú noc navštevujú. Šibačka mi v zahraničí nechýba.

Radosť z pozornosti a vyšibania

Gabriela: Ja budem za veľkú výnimku, ale ja mám rada tradície a odjakživa som mala Veľkú noc rada. Ako pubertacky na ZŠ sme sa pretekali, u ktorej bolo viac šibačov a ktorá bola viackrát vo vani. Keby ma na Veľkú noc niekto nevyšibal a neoblial, bola by som smutná a nahnevaná. Jediné, čo mi asi vadilo ako dieťaťu, že chalani podostávali čoko vajíčka a dievčatá nič. Ale to bolo asi jediné negatívum. Ja som za každú tradíciu.

Marta: Ja mám dcéry 5 a 8 ročné. Celý týždeň poctivo pripravovali kraslice, ráno si obliekli kroje a vyčkávali chlapcov. Tí ich decentne vyšibali, postiekali, aby boli celý rok zdravé. Dostali za to stužku na korbáč a vybrali si vajíčko a sladkosť. Chlapci sa tešili, dievky sa tešili, za mňa super.

Eri: Keď som bola malé dievča, som sa tešila, rátala koľkokrát som prezliekala šaty, a potom sme sa baby v škole chválili medzi sebou. Keď som bola slečna 16-18, netrpezlivo som čakala kedy príde partia našich dedinských futbalistov. Mala som medzi nimi nápadníkov. Vždy sa dlhšie zdržali, veľa sme sa nasmiali. Keď som mala malé dcéry, presťahovali sme sa do hlavného mesta. Oni podobne ako ja radi privítali kamošov. Teraz mám syna (10), ktorý chodí polievať „na objednávku“. Zoznam je celkom bohatý. On to má rád a zdá sa, že veľa našich susedov a známych tiež. Veľkou motiváciou pre neho sú určite sladkosti, aj peniaze.

Dagmar: Ja milujem tieto tradície. Vždy som sa tešila na „kúpačov“ a rátala mokré tričká.
Dnes ma moji štyria chlapi obliali, mali sme z toho všetci zábavu. Voda bola vlažná.
Nič zlé v tom nevidím, keď to niekomu NEPREKÁŽA. Ak to prekáža, tak to treba rešpektovať. Na druhej strane sme ale s deťmi nechodili po spolužiačkach, len k starým mamám. Takže v nich to už nerozvíjame…

Natália: Ja tieto tradície rada mám… Pamätám si prvý Veľkonocný pondelok u svokrovcov s mojím súčasným manželom. Deň prišiel, ja som čakala… A nič… Normálne mi to prišlo ľúto. Tak som sa pýtala, prečo – odpoveď – mama so setrou nechcú… Ako je to na nich, ale ja som to zaviedla. Mám to tak, že je to pre zdravie a krásu… Jasné, že nie šľahať do modra a hádzať do rieky, ale inak “chcem” byť vyšibaná, oliata a smrdieť od 5 parfémov. Aj keď dnes som si uvedomila, že mi vadí svokrov komentár – ústa, aby nepapulovali… On tam ešte hovorí, že nohy a ruky, aby slúžili atď….

Príjemné spomienky na hudbu a stretnutia s rodinou

Martina: Ja mám tieto sviatky rada – jednak pre našu rodinu znamenajú veľa z kresťanského hľadiska, a tiež mám rada aj zvyky, ktoré obnášajú… Mne sa nikdy nestalo, že by boli šibači násilní. Mám veľa bratrancov, susedov, kamarátov – tí vždy prišli v kľude, symbolicky mňa a moju maminu poliali, symbolicky vyšibali a my ich, samozrejme, pohostíme a každému dáme nejakú maličkosť. K tomuto vediem aj mojich synov – zatiaľ sú vo veku, kedy ich baví navštíviť našich známych a priateľov a vyšibať dievčatá.

Tiež samozrejme symbolicky, žiadny masaker. Keď som bola mladšia, chodili chalani s harmonikami, bolo to krásne a dojímavé. Ja čítam z každej strany na sociálnych sieťach, že aká brutálna trauma sa robí dievčatám – tak ja fakt neviem, čo za traumu to je, alebo či u nás sú tie tradície inak dodržiavané, ale pre mňa to trauma teda vôbec nie je. Pretože keď mi niekto dá par kvapiek vody na sveter a vyšibe ma, tak ja spávať pre to určite môžem. Takže za mňa áno.

Michaela: U nás sa neoblieva, len šibe a aj to len symbolicky. Chlapci musia pritom povedať peknú básničku. Tešíme sa, že sme spolu, dnes sa u nas zišla celá rodina, a potom som sa mimo tradície k chlapcom pridala, aby som navštívila moju krstnú a švagrinú. Ja ten pondelok vnímam po tých Veľkonocných sviatkoch, Veľkom piatku, Bielej sobote a Veľkonočnej nedeli, kedy dobro zvíťazilo nad zlom, ako čas na rodinné stretnutia a radosť z blízkych a s blízkymi. Láska k Bohu a potom láska k blížnym, ktorých pohostím a poteším sa s nimi.

Sláva: Mám rada tieto sviatky, lebo ideme na východ za rodinou. Oblievačka je u nás ako aj u svokrovcoch decentná, môj muž si namočí ruku do vody a pokvapká nás a pritom nám hovorí “Kristus voiskres” a ja odpoviem “Voistin voskres”. Môj otec s pohárikom na mňa nakvapká vodu a zvyšok rodiny tiež takto. Syn má 8 a zlial by nás hneď, ale má 5 ročnú sestru, a tá mu hneď ukázala hranice, a musí ich rešpektovať. Veľa sme sa so synom o tom bavili, o čo ide a ako to vnímať. Je pre mňa dôležité, že mu odovzdám tradíciu, ale ukážem mu zároveň, že ako to robiť tak, aby tá žena bola s tým ok. Ale chápem, že na Slovensku sú skôr muži, čo samozrejme ako všetko ostatné aj toto na hulváta robia…

Je to šovinistické a ide len o peniaze

Domi: Nemám rada po zvykovej stránke tieto sviatky. Aktuálne v mojom blízkom okolí pubertálny syn odmieta šibať, môj muž detto a čo sú deti kolegýň, tak tie chodia šibať vyslovene IBA pre peniaze. Presne vedia, ktorá teta koľko dá, s tradíciou ako takou to už v dnešnej dobe aspoň v mojom okolí nemá nič spoločného, možno ked tak niekde na dedinách.

Kristína: Akurát tento rok trošku viac riešim, že ako sa k tomu postaviť, keďže mám dcéry aj syna. Ja som to ako dieťa neznášala. Dokopy k nám veľa chlapcov nechodilo, tí, čo som aj chcela aby prišli, tak tých nikde. Väčšinou sa u nás ukázali bratranci, dvaja to mali na háku a evidentne im to bolo celé divné, takže skôr len povedali básničku a bolo. Potom prišiel ďalší aj s otcom a tí si nás veru vychutnali. Až som sa bála, keď som ich videla a schovávala sa. Dodnes sa mi šibačka spája s nimi.

Peniaze za šibanie som nikdy nechápala, ani ich nikomu dávať nebudem, dcéry tiež vediem k tomu, že ak im to vadí, tak ich šibať nikto nebude, ale zatiaľ z toho majú skôr zábavu a myslím, že by boli rady, keby dnes prišlo viac junákov. Nechcem, aby syn bral šibačku tak, že ‚treba‘ niekoho zmlátiť, vyoblievať a očakávať odmenu, ako to vidí u známych. Skôr ho budem viesť k tomu, že je to niečo symbolické a ak už niekam príde, tak sa dievčat len symbolicky dotkne prútikom. A keď odmena, tak stužka, vajíčko. Skôr by som bola rada, keby u nás bola šibačka o rodine, čase strávenom spolu.

Ako sa oslavuje Veľká noc v Grécku alebo vo Veľkej Británii?

Jana: Nemám ich rada. Je to primitívne, šovinistické a ponižujúce. Ak by bola možná odveta, nedbám, ale takýto jednostranný hlúpy sviatok neznášam.

Petra: Doslova tieto sviatky neznášam, nepamätám sa ani na jednu Veľkú noc, že by som sa tešila. Od rána stres, kedy kto zazvoní, kto mi čo urobí, koľkokrát sa treba prezliecť (lebo veď treba tsunami spôsobiť v byte). Plus vidím, ako stratila Veľka noc zmysel a pointu. Mladí chalani už ani nevedia, o čom to je, iba naťahujú ruky a čakajú peniaze. Také že vajíčko vyhodia za najbližším rohom. Ak dostanú vajíčko a stužku – ste za najhoršiu. Celé sa to premenilo na niečo, čo ja neuznávam a dúfam, že sa mi každý rok podarí dostať sa niekam preč z domu. Mám dcéry, ale obávam sa, že tie tiež už nezažijú “o čom to má byť”. Škoda.

Ako oslavujú Veľkú noc v zahraničí?

Zuzana: Bližší je mi Osterhase, máme silné rakúske korene a tak hľadanie vajíčok poznám od mala. Slovenské necitlivé mlátenie korbáčom “naverímboha” a oblievanie hektolitrami vody a odér 20-tich voňaviek a za to pohostenie, alkohol, výslužka, lebo obyčajné vajíčka už dávno nie sú in, je v našej rodine vyradené už dávno. Stretávame sa takmer celá rodina spolu na spoločný slávnostný obed, hodujeme, debatujeme, smejeme sa, sme radi, že je nás toľko. A všetky deti od najväčšieho po najmenšie s pripravenými košíkmi spolu hľadajú vajíčka a sladkosti, ktoré Osterhase poschovával vo veľkej záhrade. Je to pre nás rodinný sviatok. Deň predtým, samozrejme, vyfukujeme vajíčka a kreatívnosti sa medze nekladú. Dokonca aj korbáč z čerstvých vetvičiek sa pletie, le iba ako dekorácia. Jarné kvety vo vázach, aj v exteriéri a Veľkonočná výzdoba tradične musí byť.

Zuzana: Keď som mala cca 6-7 rokov, moja sestra už bola na strednej, raz k nám vpálili jej spolužiaci, a surovo ju schytili a vykúpali v ľadovej vani. Odvtedy som s plačom každoročne prosila rodičov, nech v ten deň nikomu neotvárajú. Dnes u nás zvonili susedia, nedovolila som otvoriť. Ale syn s mužom šibať boli, v Čechách sa našťastie nepolieva.
Keď sme žili v Nemecku, celé rodiny a priatelia a susedia sa stretávali v parku, každý priniesol občerstvenie a deti hľadali schované vajíčka a zajačika. Tam som si to užívala.

Stáť v pozore ženy nebaví

Hana: Nebola som ani ako dieťa fanúšik. Nezažila som žiadne traumatické udalosti, ale nebavilo ma od šiestej rána stáť v pozore a nechať sa 20x za deň obliať a dostať nejakú voňavku. A celkovo som nechápala, ako sa mám tváriť, keď otvorím dvere, keďže moment prekvapenia tam nikdy nebol. Vedela som, že prídu, že ma oblejú, pôjdem sa prezliecť a dám im za to ešte balíček, čo som deň predtým musela pripraviť.

Čo ma ale tešilo, že moja krstná a tety mi po bratovi niečo poslali, aby som aj ja mala, prípadne, že si vajíčka, čo som vyrobila a ich synovia/manželia si zobrali, dali do výzdoby.
Inak mi to cele prišlo divné, ale brala som to ako súčasť tradície. Potom som žila v Írsku a tam sme dostávali veľké čokoládové vajcia od frajerovej rodiny a bola na Veľkú noc taká pohoda. Išla sa navštíviť rodina a bolo to príjemné. Večer sme šli von s kamošmi do “pubu” na nejakú tradičnú írsku hudbu.

Teraz mám synov a vieme, že babky chcú byť poliate, tak majú chalani korbáč ako dekoráciu (babky im viažu stužky naň). Nešibú. Namiesto polievania vodou a voňavky majú bublifuky, ktorými fúkajú bublinky. A chodíme celá rodina spolu po návštevách.

Veľká noc z pohľadu kresťanského prežívania

Michaela: Roky chodíme s cirkevným zborom na výlet. Každý rok sme niekde spolu preč, celý víkend sme v lese, v piatok máme spoločnú rozjimaciu hodinku s témou ukrižovania, v nedeľu slávnostnú bohoslužbu, pomedzi to výlety, šport, deti sa vyhrajú dosýta, v nedeľu stihneme ešte aj popoludní nejakú outdoor hru – akože hľadanie pokladu, boyard, s veľkonočnou témou. Večer mávame tiež nejakú tému, srandičky, kvíz, prednášku, film, spoločenské hry…. V pondelok ráno ešte aj zajac stihne vajcia nechať na lúke…
Žiadne korbáče, žiadne oblievanie. Veľkú noc vnímame ako kresťania, tak to takto máme.

Iva: Vyrastala som u babky na dedine, tam to bolo prirodzené, ako súčasť tradície práve preto, že to bolo spojené s tým duchovnom, ľudia dodržiavali pôst, chodili do kostola… Toto vzhľadom na to, ako sa to teraz deje, že si z toho výberu len časť, ktorá im vyhovuje… Stráca zmysel, ako keď neveriaci oslavujú Vianoce.

Zuzana: Veľkú noc vnímam ako kresťanský sviatok Kristovho zmŕtvychvstania, preto mi oblievačka nedáva zmysel, skôr ma to vyrušuje z môjho duchovného prežívania sviatku. Mám 4 synov, môj muž a synovia to majú radi… Už dlho sa chystám pretvoriť si tento deň na taký môj oddychový deň, spraviť si voľno, relax, wellness, tak snáď sa to budúci rok podarí. Chlapi nech chodia po rodine.

Ženám vadí hlavne prevedenie tradície

Dominika: Absolútne nemám rada tieto sviatky, nie tak myšlienku ale prevedenie. Myšlienka oslavy jari alebo pre veriacich nejaká udalosť, to nehodnotím, to je ok. Toto naše slovenské prevedenie mi vadí. Vadia mi plne stoly a už to nikto neje a len sa to rozdáva,vadí mi jak je to nútené, nasilu,vadí mi jak počúvam po sviatkoch, že a konečne je po sviatkoch, ale kto ich núti robiť kopu zbytočných vecí.

Vadí mi kopa konzumných prevedení, milión sladkostí, rovnako ako Mikuláš, vadí mi, že prakticky najmladší z rodiny majú na pleciach to, že sú akoby nositelia alebo pokračovateľom tohto. A keď to niekto nechce vôbec pestovať, tak zvyšok, najmä babkovci, sú ublížení, že ako mladí nedodržujú tradície. Šibanie je u mňa kapitola ku ktorej sa ani nevyjadrujem. Veľmi mi je toto podobné s Vianocami, najmladší musia pobehať milión povinných návštev a vyzbierať kopy všetkého, a na konci si povedia. že konečne je po Vianociach.

Zuzana: Za mňa tento „sviatok“ rozlíši mužov, ktorí to majú v hlave v poriadku, a tých, čo majú komplexy a potrebujú si na ženách vybiť svoju agresiu. Zažila som v živote mužov, ktorí aj šibanie robili s úctou a láskavosťou, len ako symboliku, a nemala som pri tom pocity poníženia. Ale zažila som aj tých druhých, ktorým išla škodoradosť až pomsta z očí a zneužili tento rituál pre vybúrenie svojho ega. Moja 8 ročná dcéra tomuto odmala nechápe a hnevá sa na otca, vždy mu to chce hneď vrátiť, aj mu to vracia. Ja by som kľudne tieto zvyky vypustila, len muž tomu moc nechápe.

Lucia: Ja som ako decko vždy túžila, aby ma prišli poliať spolužiaci, ale tí nedošli, len bratranci. Na tých som sa tešila. Nikdy sme nemávali nejaké plné stoly a starosti, koláč bol, džús, káva a hotovo. A u nás sa nikdy ani alkohol nenalieval. Brat išiel babku a sesternicu poliať, druhú babku sme išli spolu na dedinu navštíviť a ona aby som nebola smutná, že len brácho si vyšibal, šupla aj mne 100 korún do vačku. Teraz máme Veľkú noc len v trojici, syn ma jemne s básničkou korbáčikom vyšibe, vodu majú povolenú v rozumnom množstve. Polievať spolužiačky nechodí (teraz je to kategória trápne), predtým bol kamošku z vchodu, aj stužku mu dala na korbáčik. Myslím, že tradície sú pekné, len to treba aj vysvetliť.

Zábava alebo utrpenie?

Zuzana: Dnes som bola svedkom oblievania, ktoré mňa, ako náhodného diváka (počula som hudbu aj spev, tak som vyšla na balkón pozrieť) hnevalo, mrzelo, bolo mi dievčat ľúto. Ja som na také nebola zvyknutá a ani by som to nechcela. No po skončení toho šialeného vedrového oblievania folkloristami na ulici s plnými vedrami, ich dievčatá, aj ked sa bránili a skúšali sa uhnúť vode, či vyraziť vedro, nakoniec vystískali a pozvali domov občerstviť sa. Evidentne to brali ako zvyk a nakoniec asi aj ako adrenalín a zábavu, ja som so zvláštnym pocitom nakoniec vošla z balkóna do vnútra. Ľutovala som ich, no tiež mi napadlo, že ešteže im to neurobili doma.

U nás to vždy bolo komorné a len pre krásu a zdravie, ako vravia zvyky. Kedysi len trošku vody nejakou striekačkou, či pohárom a voňavkou. Dnes keď mám dvoch chalanov, tak tí majú korbáčiky na provizórne pocapkanie s veršíkom a tento rok malé pištolky s vodou, ktorými len symbolicky, tak, ako aj ich dedko a aj tatino, pooblievajú. Nič tragické som u nás ani v mojom okolí nikdy nespozorovala. Ak sa na to pozerám z pohľadu, že je to pre „zdravie a krásu“, tak som rada, že sa to u nás symbolicky dodržiava. Nemám na to vyhranený názor, že by sa to malo zrušiť alebo odsudzovať, ale všetko s mierou.

Strach, násilie a studená voda

Katarína: Nikdy som ich nemala rada. Niektorí chlapi boli vyslovene brutálni a neviem, čo si dokazovali silou pri šibaní. Bolelo to, presne som vedela, čo od ktorého môžem čakať. To bolo ešte v časoch, keď chodila šibať celá partia z ulice. Oblievanie studenou vodou, mamina nas vyšupla von, lebo mať dom plný vody nechcela mať. Takže v zime vonku na schodoch povinná oblievačka a potom prezliecť.

Sušicky neboli, poobede sa už vyťahovalo zo skrine všeličo. Úplne naj naj to bolo v čase menštruácie. A ako dospelá som pochopila ešte aj tú stránku príprav na sviatky. A napriek tomu, že mám rada varenie a pečenie, Veľká noc koliduje s daňovým priznaním, nebodaj este DPH, narodeninami dcéry a mám toho plné zuby a chcem mať len oddych a pokoj.

Bol to mix pocitov

Denisa: Keď som bola malá, chlapci ma naháňali po záhrade s vedrami, ja som pred nimi utekala oblečená v pršiplášti a bol to mix pocitov. Super, že sa o mna nejakí chlapci zaujímajú, ale nie som si istá, či sa mi tento záujem páči. Dnes to vnímam z dospeláckej a trošku zrelšej a “svetaznalejsej” perspektívy – že sme tento pôvodne krásny sviatok prekrútili a spravili z neho zrkadlo slovenskej mentality. Bohužiaľ.

Pôvodne sa vŕbové prútiky dotýkali nôh, bokov a rúk, aby boli dievky zdravé, plodné a šikovné. Dotýkali, nie mlátili hlava-nehlava. Ked som mala 20, bola som na Veľkonočný pondelok u kamošky na Kysuciach. Týždeň som mala fialové nohy, bol to masaker od miestnych mládencov. Potok, vedrá, studené sprchy, takýchto príbehov je nespočetne každý rok.

Odkedy žijem v zahraničí, naše zvyky si osvojil môj muž, pripadá mu to strašne zábavné, má odložený korbáč, ktorý každý rok vytiahne. A pomedzi hľadanie čokoládových vajíčok s dcérami dostaneme symbolický dotyk vŕbovým prútikom a pár kvapiek vody. Ale ani by mu nenapadlo nás udrieť alebo namočiť tak, aby nám to bolo nepríjemné. Fúzia starých a nových tradícií, tak, aby sme boli všetci veselí a spokojní. Jo, a žiadne prežieračky a tridsať druhov koláčov. Sme spolu s rodinou a trávime čas vonku.

Kedy je oblievanie ponižujúce

Daniela: Ja Veľkú noc naozaj nemusím, nie sme praktizujúci kresťania, a ako tri dievčatá v domácnosti kedysi (mamina, ja a sestra) sme roky chodievali schválne vždy v pondelok preč z domu… Na výlet, na kupko. Lebo mali sme roky predtým divokých šibačov, nepáčilo sa nám to, keď bola celá chodba pod vodou, plus takáto oblievanie mi príde naozaj ponižujúce. A vždy som malá ako dievča stres z toho, z čakania na šibačov, večného prezliekania sa.

Teraz mám doma presilu – muž a 2 chlapci, tak každý rok ma vyšibú a decentne pokropia, muž to naozaj nepreháňa, aj keď vo vnútri sa mi to naozaj nepáči veľmi a chcem to mať za sebou. Boli sme teraz na výlete mimo SR, ale dedom vyrobené šibáky si brali, ja som im vzala stužky a výslužku. Zase decká sa na to tešili, básničku si trénovali. Ale teda celkovo to nejako neprežívame, ja nevypekám, svokra koláče pošle, a ja ani nič nevarievam, lebo väčšinu voľna zvykneme využiť a výletujeme.

Je s tým spojený stres

Alexandra: Ja nad tým silno uvažujem už niekoľko dní. Nemám rada šibanie a oblievanie a pritom sa mi nestalo nič také brutálne, ako čítam veľakrát zo skúsenosti iných žien.
Mám s týmto sviatkom spojený stres, taký pocit úzkosti, že čo bude ráno. Pocit bezmocnosti, že som vydaná napospas…., a že to závisí od šťastia a momentálnej nálady okolitých chlapcov a mužov, že ako to celé prebehne. A pritom – už 24 rokov žijem s mužom, ktorý ma vždy šibal jemne a kropil symbolicky. A napriek tomu – ten stres mám stále, hlboko zakorenený.

Miroslava: Nemám rada tieto sviatky… Nie je nič príjemné zobudiť sa skoro ráno ako ma dvaja chlapi ťahajú z postele, dajú do vane a pustia sprchu so studenou vodou. A ešte sa mám tváriť, aká som šťastná, že sa musím prezliecť a mám im dať za to výslužku a ponúknuť občerstvenie. A ešte nás môžu beztrestne vyšibať.

Darina: Oblievanie som nenávidela, otec nás vystrčil von, nech v byte nie je voda. Symbolické šibanie sa mi páči, aby sme my ženy boli zdravé a krásne po celý rok. Veľkonočné sviatky by mali ostať ako sviatok oslavy jari. Moje deti ani nechcú tieto šibacie a oblievacie tradície dodržiavať, myslím, že sa to medzi deťmi a mladými vytráca.