Toto je jeden z rozhovorov určený absolútne presne vám, akčným ženám, ktoré milujú to, čo robia. Pretože počas celého rozhovoru bolo doslova iskrivo a miestami aj zimomriavkovo a slzičkovo cítiť, že Eva Stoklásová nielen, že miluje to, čo robí, ale to robí celým srdcom a bytostne svojou prácou a aj jej výsledkami žije.

Nebudem nadnesene bombasticky superlatívny, keď napíšem, že táto milá, sympatická, útla jemná žena je učebnicovým príkladom toho, ako sa dá v tom, čo milujeme, dosiahnuť úspech. S nadstavbou, že jej skúsenosti a profesionalita sú pretavené v práci tisícok finančných sprostredkovateľov a sprostredkovateliek poistenia, ktorí prešli jej školeniami. A svojim klientom, ktorí sa ocitli v náročných životných situáciách profesionálne poskytujú to, čo potrebujú. Slovo má Eva Stoklásová, dáma, ktorá nielen že miluje, ale aj vie, čo robí a všetko to rozdáva nadmieru ľudsky a zároveň excelentne profesionálne.

Hovoríme spolu po slávnostnom vyhodnotení 18. ročníka prestížnej súťaže Zlatá minca, kde ste členkou odbornej poroty. Ako vnímate a hodnotíte dnešný slávnostný večer a celý projekt Zlatá minca, ktorý je podľa môjho názoru výnimočný?

Určite s vami súhlasím, projekt Zlatá minca je výnimočný aj v tom, že sa v našich podmienkach snaží zveľadiť kultúru financií ako takú a venovať pozornosť nielen samotným finančným produktom. Mňa osobne veľmi oslovuje to, čo odznievalo celým večerom: vzdelávanie, ktoré je v tejto oblasti nevyhnutné a o čo sa snažíme, nie len my tu v sále prítomní. Témy ako finančná gramotnosť, vzdelávanie sprostredkovateľov, či verejnosti, ktorá ak je viac rozhľadená, koná a nerobí chyby… aj preto som rada súčasťou projektu Zlatá minca.

Vašou prácou je vzdelávanie ľudí, ktorí pracujú s financiami, konkrétne sprostredkovateľov poistenia, založili ste, vediete a odborne garantujete Slovenskú akadémiu poisťovníctva. Najprv si ale dovolím takú osobnejšiu otázku: ako sa cítite v tejto brandži, ktorá je stále maskulínna, aký je to pocit, keď máte školiť väčšinou viac mužov ako žien?

Musím povedať, že zo začiatku to bolo náročné. Financie a manažment sú skutočne skôr doménou mužov a získať si ich rešpekt, hlavne u tých, ktorí boli v biznise niekedy aj o desiatky rokov dlhšie ako ja, bolo ozaj výzvou.

Súperenie je tu navyše na dennom poriadku – kto odovzdá kvalitnejšie informácie, získa klienta, či spolupracovníka. Preto bolo dôležité aj to, aby som jasne komunikovala, s čím
viem v biznise pomôcť. Že nie som súper, ale priateľ, ktorý ich podnikaniu pomôže tým, že buď priamo im, alebo ich ľuďom odovzdám informácie, aby mohli lepšie zvládať samotný konkurenčný boj.

Myslím si, že ak ľudia cítia, že ich rešpektujete za to, čo robia oni (a u mužov je to napríklad riadenie, či vedenie ľudí, v ktorom sú skvelí), tak oni začnú prirodzene rešpektovať vás. Prestane „vojna o moc“ a začne spolupráca. A to je predsa najdôležitejšie. To ale nič nemení na tom, že som na sebe musela veľmi veľa pracovať a stať sa odborne zdatnou do takej miery, aby som mala čo odovzdať a bola neustále aspoň dva kroky pred – ak chcete odborne viesť, je potrebné vždy vedieť viac. (úsmev).

Aktuálne ku nám prichádza asi rovnaké množstvo mužov a žien – či už sa prídu vzdelávať oni sami, alebo prihlásia svoje tímy. Prichádzajú ľudia priamo z manažmentov, poisťovní, či z rôznych iných typov pozícií – sme škola a tak nás vnímajú. Necítia sa menejcenní, práve naopak, prídu silní a rozhodnutí získať všetky dostupné informácie, ktoré ich posunú v profesionalite ďalej.

Moje poznanie je, že ak žena vojde do mužského sveta plného súťaženia a „vojen“, musí jasne komunikovať, že je priateľ a v čom vie pomôcť. A takto je to aj v mojom prípade – tí ktorí k nám prichádzajú, robia svoju prácu výborne a ja im len pomáham byť rýchlejšie odbornejšími, aby sa im pracovalo lepšie.

Čo je podľa vás kľúčové vo vzdelávaní, ktoré poskytujete všetkým pohybujúcim sa profesionálne v poisťovníctve? Čo je váš kľúčový odkaz, podstata alebo background?

Možno zájdem trošku do svojej histórie, kde v roku 2004 bol trh veľmi náročný. Nehovorím, že odbornosť nebola potrebná, ale v týchto začiatkoch sme mali k dispozícii veľmi málo produktov. Ak máte málo produktov, nepotrebujete byť veľký odborník, potrebujete byť šikovný obchodník. A práve tá šikovná obchodnícka línia začala vyhrávať a začali sme si skôr všímať to, ako sa pretekať na finančnom trhu vo výkonoch, v tom, kto koľko zmlúv uzatvorí a podobne. Neskôr sme si ale uvedomili, že prišli nové poisťovne, nové produkty a tam už tá šikovnosť nestačila – produktov a informácií začalo byť také množstvo, že zrazu bolo potrebné sa v nich vyznať.

Čítala som jedny poistné podmienky za druhými, pričom sa ma kolegovia zvykli pýtať „kde je to ako“ a ktorý produkt je fajn… Vznikol prvý koncept vzdelávania, v ktorom som vyučovala kritériá jednotlivých produktov, metodiku čítania poistných podmienok a podobne. No a to bola tá cesta, ktorú som si povedala, že chcem raziť. Vštepovať do ľudí ten – ako ste pekne povedali – kľúč, aby sa nebáli byť odborníkmi. V tých časoch si to niektorí vôbec nevedeli predstaviť. Báli sa klientom povedať, že poistenie nekryje každú situáciu, že z neho nemôžu čakať peniaze vždy, čo boli vlastne informácie súvisiace s faktami vyplývajúcimi z poistných podmienok jednotlivých produktov. Dlhé roky trvalo, kým sme sa stali takou ozajstnou školou, no mojim snom bolo, aby sa u nás vyučovalo každý deň.

To sa už rok a pol deje a ja som nesmierne šťastná, že čoraz viac ľudí pôsobiacich v oblasti poistenia vsádza na odbornosť a tento segment rastie. Mnohí až u nás zistili, že odbornosťou dokážu mať ďaleko lepšie výsledky a ďaleko kvalitnejší výstup, ako mali predajom iba cez emócie.

Snažíte sa ich teda namotivovať, aby si držali expertnú líniu toho, čo robia?

Áno, ako som už spomenula, snažím sa im zdôrazňovať, že sa nemusia báť byť odborníkmi, pretože dnešný svet odborníkov doslova miluje. Ľudia sú stratení v informáciách a keď im podáte kvalitnú informáciu, tak nielen že sa vrátia a zotrvajú privás, ale aj pošlú za vami ďalších. A práve to je ten smer, ktorý sa snažím im ukázať.

Dnes na slávnostnom večere 18. ročníka Zlatej mince bola leitmotívom finančná gramotnosť. Slovenky a Slováci v rôznych meraniach finančnej gramotnosti obsadzujú nelichotivé priečky. V čom je problém? Vo vzdelávaní? Nemáme totiž finančnú gramotnosť ani vo vzdelávacích osnovách napriek tomu, že už 3. verzia Národného štandardu finančnej gramotnosti razí to, že by sa mala finančná gramotnosť vyučovať na oboch stupňoch základých škôl a aj stredných školách… Je to od roku 2008 už 3. verzia a stále nemáme v osnovách samostatný predmet venovaný finančnej gramotnosti…

V tomto s vami súhlasím. Ako človek, ktorý funguje vo vzdelávaní už 20. rok si myslím,
že vzdelanie je jednoznačne základ. Akonáhle dáte človeku odborné a dobré informácie,
dokáže si urobiť väčší nadhľad, následne kvalitnejší výber a dokáže viac vážiť svoje
rozhodnutia. Viete, ak o problematike nevieme nič, výber sa stáva tipom. No a tip vôbec
nemusí korešpondovať s potrebou.

Keď sa ale na súčasný stav pozrieme triezvymi očami, nie je sa čomu čudovať – naši
rodičia vyrastali a dospievali v dobe, kedy bolo finančných produktov málo, nebolo o
čom rozhodovať a rovnako tak nebol dôvod k vzdelaniu v oblasti financií viesť svoje deti.
S prílevom nových finančných inštitúcií a produktov potreba vzdelania prirodzene stúpa.
Ak sa dnes nevzdelávate, ostáva vám na finančnom trhu tipovať a to so sebou nesie
riziko sklamania.

Problémom u nás je, že sa koncepty vzdelávania v oblasti financií formujú len krátko a
stále nie sú úplne stabilizované a zapracované.

Člen odbornej poroty Zlatej mince z Ministerstva financií Ján Foltán dnes povedal, že bude trvať možno desiatky rokov, kým sa edukácia finančnej gramotnosti na Slovensku preklopí do lepšieho levelu. Ja som narazil na paradox, ktorý vyskočil pri analýzach všetkých hodnotení meraní finančnej gramotnosti: keďže to nie je – a nielen u nás – vo vzdelávacom systéme ako predmet, tak edukácia detí často padá na rodičov. A tam je pes zakopaný, pretože keď oni nie sú finančne gramotní, tak prenášajú na deti absolútne zlé návyky. Bolo by vhodné vzdelávať vo finančnej gramotnosti aj dospelých. Otázka ale je: akým spôsobom?

V tomto prípade je dôležitá aj úloha skúseností, ktoré do toho vstupujú, pretože rodič nielen že môže mať chybné informácie, ale môže mať zároveň negatívnu skúsenosť, ktorá vie prameniť z neplnenia nejakej poistnej udalosti. Dokonca sa stretávame s averziou voči inštitúcii, a to len na základe sprostredkovanej skúsenosti nejakého suseda, kamaráta a podobne. Nuž, hovoríme naozaj o širokom spektre vzdelávania laickej verejnosti, sprostredkovateľov, ale aj o vzdelávaní na strane poisťovní. Ku vzdelávaniu musí dochádzať na všetkých stranách, aby vo finále prišlo k vyrovnaniu pomerov a síl.

Aktuálne je tento tlak na zvyšovanie úrovne vzdelania v oblasti financií viditeľný hlavne posledné desaťročie. Je to skutočne pomerne krátko a je odvážne očakávať výsledky na všetkých frontoch už teraz. Ak ale zhodnotím stav odbornosti za seba, tak musím povedať, že ja výsledky vidím. Veď si len vezmite úroveň záujmu bežnej klientely, ktorá sa aktuálne na stretnutiach pýta úplne iné otázky, ako tomu bolo kedysi. Sú také presnejšie, je ich viac, samotní klienti toho vedia viac. Je to prirodzené, nakoľko sú poznačení vplyvom blogov, osvety, ktorá plynie prostredníctvom internetu, sociálnych sietí, rozhovorov a podobne.

Rozvoj internetu a zvýšená dostupnosť informácií jednoznačne zveľadila obyvateľstvo odborne a myslím si, že to, o čom hovorím, vnímajú ľudia vo finančníctve v každej oblasti. Tento trend potvrdzuje aj čoraz väčšie množstvo odborných vzdelávacích podujatí, ktorých sa sprostredkovatelia zúčastňujú – ich záujem odniekadiaľ plynie a plynie práve zo stretnutí s klientmi a snahy o získanie konkurenčnej výhody. Vedieť viac, lepšie sa predať, ale cez odbornosť. To samotné dvíha úroveň a nároky celej spoločnosti.

Samozrejme, áno, vieme byť aj vzdelanejší, o tom sa nemusíme baviť, ale myslím si, že za tých 20 rokov je tu obrovský posun, a to na každej zo strán, ktoré sa finančného trhu dotýkajú.

A vnímate aj posun u vašich študentov? Pretože to sú sprostredkovatelia a ako ste povedali, či už chcú alebo nechcú, svojich klientov vzdelávajú. Predpokladám teda, že to už nie sú tí bývalí „len obchodníci“. Veď aké danosti musí mať sprostredkovateľ? Talent, charizmu, musí byť komunikatívny… Čo ešte potrebuje, aby bol ten správny váš žiak, z ktorého vytesáte toho ozajstného sprostredkovateľa?

Všeobecne by to malo byť tak, že je na vzdelávanie najlepšie prísť s otvorenou hlavou a
jemnou pokorou. Každý, kto k nám prichádza, prichádza so záujmom a chtíčom…mnohí
prídu na základe odporúčania a ich očakávania sú veľmi vysoké.

Viete, aj tichý obchodník vie prekvapiť, atribúty ako komunikatívnosť, či ambicióznosť môžu zohrávať rolu… určenie vhodnosti pre výkon povolania je už ale skôr manažérska práca (práve ich nadriadených, či tých, ktorí ich vyberajú) a ja ich vo vzdelávaní po tejto stránke nehodnotím… pre mňa je na vzdelávanie vhodný ten poslucháč, ktorý sa vzdelávať chce. Nezáleží mi na tom, koľko rokov je v biznise, koľko chýb vďaka nevedomosti urobil, či z akej spoločnosti je.

Viem, že väčšina do tohto biznisu príde preto, lebo ich baví, a beriem ako svoju úlohu ich na túto prácu po odbornej stránke pripraviť. Ak už urobili pre nevedomosť chyby, nesúdim ich, prišli, aby svoje vedomie napravili a šli robiť prácu tak, ako sa má. A to sa práve cení – nie je jednoduché povedať okoliu: prepáč, nevedel som, už viem a chcem to napraviť. Práve empatia a ľudskosť v tejto brandži vyhrávajú – klienti cítia, kto to s nimi myslí dobre a ak sa pre nich chodí aj tento človek vzdelávať, vedia to oceniť svojou priazňou.

Robia vám vaši študenti radosť?

Jednoznačne. Majú úžasné výsledky a vďaka nim sa ľuďom žije lepšie. Máme poslucháčov, ktorí sú absolútne vynikajúci v riešení komplikovaných klientskych prípadov, robia to s radosťou a tak to má byť.

To je výborné, veď keď sú nároční žiaci, tak sa aj učiteľ má čo obracať…

Áno, a ako učiteľ ich musím predčiť aspoň o dva kroky (smiech) aby som im mala čo odovzdať, pretože level toho, čo požadujú, je už teraz doslova vysoký nadštandard.

Vrátim sa opäť k finančnej gramotnosti, vidíte tam svetielko nádeje? Vraveli ste, že zaznamenávate pozitívne trendy. Podarí sa nám to nejako preklopiť tak, aby sme jednak v tých merianiach v hanbe nezostali ale najmä: aby naozaj ľudia vedeli narábať s osobnými financiami? Bude to tá jedna generácia?

To si nedovolím povedať, ja takéto odhady z môjho pohľadu veľakrát považujem za odvážne. Všetko to závisí od chcenia ostatných a to ja neovplyvním. To, čo ja môžem ovplyvniť a čo môžem dať tomuto svetu, robím dennodenne – každý deň sa učím viac a viac odovzdávam ďalej iným. Snažím sa prostredníctvom projektu Slovenskej akadémie poisťovníctva robiť aktivity smerujúce aj k pomoci finálnemu klientovi. Jednou z nich je bezplatná aplikácia „Čo robiť ak“, ktorá im pomáha v jednotlivých krokoch v prípade, že sa im stane poistná udalosť a nevedia ako konať.

Je to taký môj spôsob odkazu a spôsob vzdelávania verejnosti. Rovnako sa snažíme vždy dať okamžité informácie (boli sme napríklad jedni z prvých, ktorí informovali o tom, čo robiť po zemetraseniach, ktoré boli nedávno na východnom Slovensku). Toto ja vnímam ako svoje príspevky spoločnosti ako takej. Viete, nemôžeme od ľudí očakávať, že si sadnú a budú sa popri svojich životoch, povinnostiach a dennej rutine učiť detaily o financiách. Môžeme ale rôznymi zdrojmi dotovať banku kvalitných informácií, ktoré ak budú pravidelne prichádzať, trh na ne skôr či neskôr reagovať bude, bude sa o ne zaujímať. Nároky zvyšujú požiadavky na sprostredkovateľov, tí vzdelávajú klientov a v konečnom dôsledku zvyšujú úroveň sektora pre všetkých. Stačí len vydržať a to, čo sa nám teraz javí ako nemožné, sa onedlho stane štandardom a nie niečím, čo len občas prekvapí.

Tradičná záverečná Míšina klíčová otázka: Čo vám v poslednom čase urobilo radosť?

Radosť mi robia moji študenti výsledkami práce, ktoré prinášajú. Pre mňa je najväčšia radosť, keď mi zavolá náš poslucháč, či poslucháčka a zazdieľajú mi, čo dokázali, ako pomohli – a teraz som naozaj dojatá…Viete, tu nejde o zmluvy či produkty, ide o
skutočné životy ľudí – o Fera, ktorého zrazilo auto a ostal bez nohy, o Hanku, ktorej zomrel manžel a ostala s dieťaťom sama, či o Betku, ktorá v kritickej chorobe ostala sama a vie vďaka peniazom z poistenia žiť a liečiť sa, ako potrebuje. Poistenie je alternatívny príjem a ak ho ľudia začnú brať ako svojho kamaráta, vie to byť ozaj veľká pomoc. Ak sa táto moja myšlienka dostáva vďaka našim poslucháčom k ľuďom, nemôžem byť šťastnejšia.

Ku mne mnohokrát prichádzajú poslucháči, ktorí tápajú, neboli odborne vedení, či mali chaos v súvislostiach, ktoré sa poistenia týkajú… a potom vám taký človek zavolá a povie, že vďaka nemu má klient z čoho žiť v tých najhorších situáciách, ktoré ho postretli, poďakuje a povie, že ste super a máte robiť to, čo robíte ďalej. Vždy mi idú slzy do očí a cítim veľkú vďačnosť.

To mi robí radosť – keď viem, že to nie je zbytočné, keď viem, že chodia a pomáhajú a keď viem, že to, prečo som sa na túto cestu dala, malo a má stále väčší význam.

Za rozhovor srdečne poďakoval Ján Schneider, člen odbornej poroty Zlatá minca

foto: archív Evy Stoklásovej