Na konte má vyše 230-tisíc predaných albumov a každým koncertom nás len utvrdzuje v tom, že klasická hudba vonkoncom nie je nudná ani nemoderná. Do Košíc mieri 15. júna s vlastnou cimbalovou kapelou a programom Gipsy Fire, s ktorým už hviezdil aj v Južnej Amerike, Číne či Japonsku, aby vystúpil na charitatívnom koncerte OZ Spájanie generácií.
Občianske združenie, ktoré vzniklo za účelom pomáhať ľuďom trpiacim Alzheimerom, podporuje od jeho založenia. Pavel Šporcl hráva pri kombajnoch i v jaskyniach, najnovšie sa pustil rockovým smerom a za hudobného Boha považuje Johanna Sebastiana Bacha.
Kritici vás nazývajú talentom, aký sa rodí možno len raz za sto rokov. Na jednej strane vám to určite lichotí, na strane druhej je to nesmierne zaväzujúce. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že ste toho talentu dostali do vienka naozaj nesmierne veľa?
To že mám hudobný talent bolo jasné odmalička, pretože ešte kým som začal hrať na husle a bol som malé chlapča, neustále som si spieval a búchal do všetkého do rytmu. Aj preto ma rodičia dali na husličky. Môj starší brat Peter hral už v tom čase na violončelo. Hudba u nás v podstate znela celý môj život. Mamička bola členkou Folklórneho súboru piesní a tancov Úsvit, tatko pôsobil 50 rokov v Jihočeském divadle.
Mamička bola profesiou učiteľka, tatko herec, takže som dostal do svojej DNA nielen hudobný talent či vzťah ku kultúre a umeniu, ale tiež ku pedagogike. Keď som začínal hrať na husle, tak so mnou hrávala mamička – chodievala so mnou na hodiny a sprevádzala ma na klavíri.
A už vtedy bolo jasné, že ten talent mám, pretože mi prvé kroky šli pomerne rýchlo. Odjakživa zo mňa robili v tom najlepšom slova zmysle sólistu. Často som stál na pódiu, hrával som pri akejkoľvek príležitosti a kedykoľvek som išiel na súťaž, tak som získal nejakú cenu. Bola určitým uistením, že to čo robím, robím dobre.
Koľko z vášho úspechu predstavuje práve talent, koľko tvrdá drina a koľko šťastie na príležitosti a správnych ľudí?
Bez talentu to samozrejme nejde, no na druhej strane… Bez veľkej driny samotný talent nestačí.
Ako sa dá udržať pri zemi a zachovať si v sebe pokoru?
Pre mňa veľmi jednoducho. Neustále ešte vidím, čo všetko by som chcel vedieť, možno dokázať, ako by som chcel vedieť na husle hrať. Stále ma to baví, mám vôľu a vášeň, ktoré vo mne rastú, takže vôbec nepremýšľam o tom, že by som mal byť až nejako príliš pyšný. Viem, že sa mi darí a mám zdravú sebaistotu, ale aj cez to stále snívam ďalej o tom, čo by som chcel a kam smerujú moje kroky.
Mohli by ste byť „len“ koncertný virtuóz, vy však klasickú hudbu výrazne popularizujete – nielen dokumentami o velikánoch hudby či programom Hudební Perličky pre deti v televízii. Je to pre vás skvelé vyváženie k samotnej hre na husle? Cítite to v sebe ako povinnosť – šíriť akoby „osvetu“ o hudbe a jej predstaviteľoch?
Ako som už hovoril, moja DNA je spolovice a možno ešte aj viac ovplyvnená vzťahom k pedagogike. Väčšina mojich predkov boli práve pedagógovia a učitelia a edukatívnu stránku beriem ako súčasť svojho života. Keď som sa vrátil z USA, tak som si uvedomil, že väčšinu publika tvoria starší ľudia a to ma trápilo. Chcel som ukázať aj mladým, že klasická
hudba je krásna, vie byť moderná a že sa skrátka môže páčiť všetkým. Aj preto som si zobral šatku a mám modré husle – aby som ukázal tú aktuálnosť a to, že klasická hudba nie je v žiadnom prípade vážna.
Samozrejme, že sa hrajú aj vážne kúsky, ale aj v pop music sa spievajú smutné a vážne pesničky. Je to len iný druh kultúry a umenia. Od začiatku kariéry som hral množstvo výchovných koncertov, obchádzal som školy, alebo celé školy chodili za mnou do nejakej sály či divadla a aj vďaka tomu som si vypestoval svoje publikum. Vďaka tomu som pomáhal celej kultúre až to prerástlo k zmieňovaným Hudobným Perličkám. Som za to veľmi vďačný, natočili sme 56 dielov a dajú sa púšťať celý rok. Stále za mnou chodia či už mamičky alebo babičky, alebo dnes už väčšie deti, že ich to veľmi ovplyvnilo alebo že si spomínajú, že sa na to s pani učiteľkou dívali.

Koketovali ste v detstve aj s iným hudobným nástrojom, alebo boli husle prvou a jednoznačnou voľbou?
S iným nástrojom som nekoketoval. Naučil som sa trošku hrať na klavíri, čomu som sa potom venoval na konzervatóriu. Ovládam jednu pesničku na klarinete, stupnicu na trumpete, ale keď sa chce v dnešnej dobe človek niečomu poriadne venovať, musí to robiť veľmi špecificky a exkluzívne. Som rád, že som si vybral husličky a určite sa už na žiadny iný nástroj učiť hrať nebudem. A viem teda ešte tri akordy na gitare a to mi stačí. (Úsmev)
Predpokladám, že husle vnímate takmer ako člena rodiny. Ako sa o ne staráte, respektíve čo starostlivosť o takýto vzácny nástroj obnáša?
Áno, husličky sú súčasťou mojej rodiny. Keď mi spadli, alebo teda ja som spadol s nimi a rozbil ich, tak to bolo takmer akoby mi vypadlo dieťa z rúk. Samozrejme, nie úplne rovnaké, ale cítil som sa naozaj skleslo.
Žiadnu špeciálnu starostlivosť im nevenujem, raz za rok idú k pánovi husliarovi, svojmu otcovi Honzovi Špidlenovi do dielne, kde ich krásne vyčistí a vypulíruje. Je krásne, ako sme sa za tých 20 rokovo s husličkami krásne zžili. Otvorili sa, hrajú čím ďalej, tým lepšie a ja som rád, že mám taký úžasný nástroj a navyše taký špecifický a unikátny – pretože moje modré husle sú jediným takýmto nástrojom na svete. Naozaj je to veľký unikát.
Vystupovali ste už v mnohých svetoznámych sieňach, je niektorá z nich vašou srdcovkou? Máte vôbec ešte nesplnený sen, kde by ste chceli koncertovať?
Vystupoval som v mnohých sieňach sveta a som za to veľmi vďačný. V Carnegie Hall ako najslávnejšej sále sveta, v Disney Hall v Los Angeles, v Suntory Hall v Japonsku. U nás napríklad milujem Rudolfinum. Je však, samozrejme, aj množstvo miest, kde som nehral, ako Sidney Opera a podobne. Možno to ani do konca života nestihnem, ale krásnych kútov
som prešiel naozaj veľa a hral som nielen v sieňach, ale aj na netradičných miestach – v mnohých podnikoch, medzi kombajnami aj v jaskyniach. Snažím sa hľadať miesta, ktoré sú netradičné, zase preto, aby som ukázal, že hudba ako taká sa môže hrať na akomkoľvek mieste na svete, pokiaľ je tam vhodná akustika.
Váš repertoár je extrémne široký, určite však máte aj svoje srdcovky – ktoré to sú?
Áno, repertoár mám pomerne rozsiahly. Ale neznamená to, že už viem všetko. Skladieb, ktoré boli napísané, je naozaj mnoho a nikdy sa ich nenaučím všetky. Často rozširujem repertoár a teraz dokonca trošku iným smerom, pretože som natočil rockový album a môj repertoár sa rozšíril o rockové hity od Led Zeppelin, Rolling Stones, Billy Eilish, Jimmyho Hendrixa, Pink Floyd, čo je zase iný štýlový posun.
Ale čo sa týka klasickej hudby, tak ako Čech milujem českých skladateľov, Z domoviny od Smetanu, natočil som kompletné dielo Antonína Dvořáka, ale mojou obrovskou srdcovkou sú skladby pre čisto sólové husle, kde som na pódiu úplne sám, a to predovšetkým sonáty a partity Johanna Sebastiana Bacha. Vtedy sa zavriem do svojho sveta a rozprávam sa takpovediac s hudobným Bohom Johannom Sebastianom Bachom a veľmi si to vždy užívam.
Predali ste vyše 230-tisíc albumov, čo je v žánri klasickej hudby priam sci-fi. Ako sa vám to podarilo? Čomu to pripisujete?
To, že som predal toľko albumov, a že som v týchto dňoch dostal Zlatú platňu za svoj posledný album Rebel s modrými husľami, je naozaj malý zázrak. Samozrejme, že za to ďakujem svojim fanúšikom a som rád, že ich mám toľko. Je za tým tiež veľká drina a usilovnosť, ako aj veľké promovanie mojich albumov, na ktoré vždy nadväzuje moje turné alebo veľké koncerty. V dnešnej dobe nie je nič zadarmo, naozaj si človek musí
všetko odpracovať a som rád, že sa mi to aj v tomto ohľade darí.
S vami sa neodmysliteľne spája aj výrazný imidž – najmä šatka a modré husle, ktoré sú vaším poznávacím znamením. Niekto vám to v začiatkoch poradil, alebo to jednoducho tak vyšlo?
Čo sa týka imidžu, vybudoval som si ho sám. Aj keď niektoré veci ma, samozrejme, inšpirovali alebo naviedli. Napríklad šatka bola úplná náhoda – pri fotení na album jednoducho vyšla fotka so šatkou najlepšie a dohodli sme sa vtedy s vydavateľstvom, že ju použijeme. Nik mi nehovoril, aby som šatku nosil ďalej, ale ja som sa toho chytil a povedal som si, že to je presne ten správny moment, aby som ukázal, že mladý človek môže hrať
v džínsach a šatke krásnu klasickú hudbu, nie nutne v smokingu alebo vo fraku.
A keď som potom po siedmich rokoch šatku odkladal, tak som premýšľal, akým spôsobom by som mohol v marketingu tohto typu pokračovať, pretože si myslím, že ak sa to robí poctivo a dobre, môže to hudbe pomôcť. A prišli modré husle. Ja som sa však za tento marketing – ani za šatku ani za modré husle nikdy neschovával, vždy som chcel v prvom rade hrať stopercentne. Čo najlepšie. A šatka a modré husle sú len čerešničkou na torte. Pre mňa bola vždy najdôležitejšia hudba, a to si myslím, že sa mi podarilo a za tým si stojím.
Ste veľmi kreatívny človek, výrazný kultúrny líder, inovátor, počas pandémie ste napríklad hrali uprostred jazera… Je to večné dieťa vo vás, ktoré sa neustále hrá a niečo vymýšľa, alebo len nemáte rád stereotyp?
Určite nemám rád stereotyp. Som skrátka kreatívny človek, čo je krásne, ale na druhej strane neviem príliš pomyselne stáť na jednom mieste, takže keď skončí jeden projekt, už premýšľam o ďalšom, aby bol môj život stále dynamický, aby sa stále niečo dialo. Koniec koncov ma to udržuje v mladistvom duchu a aj mi to pomáha lákať nových ľudí do koncertných sál. Tento životný štýl mi veľmi vyhovuje.
Podporujete množstvo nadácií, angažujete sa v charitatívnych projektoch, čo je obdivuhodné. Aké vnútorné pohnútky vás k tomu vedú?
Mám to v živote tak nastavené. Mal som obrovské šťastie na to, aké som mal detstvo a aký mám život a keď môžem, tak pomôžem. To je moje životné motto a čo iné a jednoduchšie môžem urobiť, ako vziať husličky a prísť niekam zahrať a urobiť ľuďom radosť, možno aj zarobiť nejaké peniaze. Podporujem množstvo projektov, aj posielam peniaze, keď je nejaký problém vo svete, nejaká katastrofa, napríklad aj u nás vlaňajšie povodne.
Dlhodobo tiež podporujem české pätorčatá. Naozaj si vážim to, čo mám, a aj preto sa po vzore kresťanov a biblie delím o to, čo som získal, a to nielen z finančného hľadiska.
Do Košíc prídete s úspešným programom Gipsy Fire, ktorý je mimoriadne obľúbený. Čím z vášho pohľadu oslovuje verejnosť?
Gipsy Fire a Gipsy Way sú moje dva albumy, ktoré som nahral s cigánskou cimbalovou kapelou. Je to odnož klasickej hudby. Vždy som cigánskych virtuózov a primášov obdivoval, neskutočne sa mi táto hudba páčila a je to taký môj splnený sen, že môžem na koncertoch hrať tento typ repertoáru a že mám svoju vlastnú cigánsku cimbalovú kapelu, čo je tiež svetový unikát. Hráme krásne veci, či už maďarsko-rómskeho charakteru alebo napríklad Piazzollu, čo je naozaj virtuózne. Predvádzame ohnivé skladby a tiež skladby veľmi citlivé a krásne melodické. Koncerty sme už mali po celom svete a bolo ich asi 400 – v Južnej Amerike, Číne, Japonsku… Táto hudba je naozaj medzinárodná a ľudia ju doslova hltajú a páči sa im, takže verím, že to skončí podobne aj u vás v Košiciach.
Na Slovensku vás až tak často nevidíme, tešíte sa na koncert v Košiciach?
Bohužiaľ na Slovensku nie je toľko miest, orchestrov a toľko príležitostí, aby som tu vystupoval častejšie, hoci hrávam pravidelne v Žiline a objavujem sa v Bratislave a tiež v Košiciach, za čo som veľmi vďačný. V Bratislave budem určite hrať budúci rok, ale teraz sa teším na júnový koncert do Košíc, kde sa opäť vraciam do koncertnej siene, ktorá má krásnu akustiku a ktorú mám veľmi rád. Zároveň je môjmu srdcu blízky typ benefičného
koncertu, takže ďakujem za toto pozvanie a teším sa na vás, na poslucháčov v Košiciach už skoro dovidenia.
Koľko z vášho úspechu predstavuje práve talent, koľko tvrdá drina a koľko šťastie na príležitosti a správnych ľudí?