Hviezda ilúzie filmového portrétu a všímavá psychoanalytička Cindy Sherman.
Umelkyňa, konceptualistka a feministka Cindy Sherman je pôvodom z New Jersey, USA. Narodila sa v roku 1954 a jej práce majú v sebe kus pravdy – šaty robia človeka a vplývajú na náš názor.
Jej práce sú zamerané na tvorbu portrétov, konkrétne autoportrétov, pričom pravdu nikdy nepoznáte. V tom, čo vidíte, sa hrá s vašou mysľou od samého začiatku. Je to žena, ktorá je chameleónom – strieda preoblečenia, kostýmy a identity. Tie vplývajú na naše povrchné presvedčenia – ako kto vyzerá, taký je.
Pohráva sa s vašou ilúziou vnímania reality tak obratne, že dokáže vo vás vzbudiť, odpor, ak sa nainštaluje do pozície odpudivej náhodnej mŕtvoly, zachytenej akokeby na fotografii z miesta činu. Pobúri vás, zdvihne zo stoličky svojou nekonvenčnosťou a drzosťou poukazovať na javy v spoločnosti, o ktorých sa mlčí, a pritom sú stále prítomné. Zaplaví vás pohoršením, ak pôsobí ako troska, alkoholička či obeť ženského násilia. A na ďalšej fotografii vás udivuje svojou noblesou a ženským šarmom, keď jej fotografia vyzerá ako z natáčania čiernobielych filmov. Môžete si ju ľahko pomýliť s menami filmovej histórie.
Pracuje s portrétom, no nie tak ako by sme čakali
Táto žena skúma a odhaľuje určité vizuálne kódy, ktorými na nás fotografie pôsobia, a na základe ktorých si vytvárame názor. Mätie nás však, že naše oči nepoznajú pravdu. To je ten paradox prvého dojmu, na ktorý poukazuje. Raz je stará, inokedy mladá. Občas je Cindy odvážna a sexi, inokedy trápna, zúfalá, či utrápená, a občas sa prezentuje aj ako muž, starena, klaun. Zdá sa, že nemá ani vlastnú identitu, a jej telo je iba plátnom, na ktoré maľuje identity, ktoré sama tvorí vďaka pozorovaciemu talentu priamo v spoločnosti.
Tým spochybňuje hodnovernosť portrétu a jeho konvenčný význam v histórii, ako poznanie identity človeka a pravdy o ňom. Narušuje všetky administratívne pravidlá kategorizácie, klasifikácie, pasov, fotografií, časopisov a administratívy ako takej. Fotografia ako určitý dokument či dôkaz u nej stráca význam. Pozeráte na fotografiu, ale zostávate v sladkej nevedomosti a neistote – klame váš zrak alebo nie? Na rozdiel od klasického portrétu nie je jej portrét výsledkom skutočnosti, ani dokumentovania reality. Je to skôr psychologická sonda do atmosféry ľudskej duše pod povrchom spoločnosti.
Ukazuje nám presne to, čo chceme vidieť – vo filmoch opakujúce sa zápletky, podobný osud hrdinov, klišé, opakujúce sa témy – on ju miloval, ona odišla…
Untilitied Film Stills – najúspešnejšia séria fotografií
Vytvára ilúziu, že je herečkou nejestvujúcich filmov, a tak vzniká séria fotografií filmov z 50-tych rokov. Paradoxom je, že tieto filmy nikdy nevznikli a ona nebola ich súčasťou, ide len o fotografiu z fiktívneho natáčania, o sériu fotografií s názvom „Untitled Film Stills”. V týchto fotografiách z „natáčania” sa venuje klasickým klišé témam filmov, ktoré divák tak miluje.
Donekonečna nad nimi plače na gauči s popcornom, drží palce, prežíva dookola opakujúce sa predvídateľné momenty. Teší sa z predpokladaných stretnutí, zaľúbení a osudových náhod, ktoré vždy na diváka zaberú. Je to dookola opakujúci sa príbeh, no divák ho aj tak chce vidieť znova a znova. Obsedantne vyčkáva koniec, ktorý dávno pozná.
Obsedantná snaha držať sa v zaužívaných myšlienkových vzorcoch je spoločnosti daná
Je zaujímavé sledovať kolektívnu predstavivosť – zaručené zápletky v scénach sú zakodované v kultúrnej pamäti. Poukazuje na témy, ktoré sa opakujú vo všetkých romantických filmoch alebo noir filmoch. Noir film je filmový žáner (1941-1958), kde sa nepoužíva doplnkové svetlo. Film je viac kontrastný, čím sa zvyšuje dramatickosť deja. Postavy sú cynické a často inšpirované detektívnym románom. Dramatické scény ako útek hlavnej hrdinky stvárnila Cindy aj na svojej najkultovejšej fotografii Still # 23.
Paroduje filmové zápletky béčkových filmov
Cindy Sherman paroduje takzvané béčkové filmy, o ktorých všetci vedia, ako skončia, ale aj tak ich s naivitou pozerajú. Sú určené pre kultúrne jednoduchších divákov, ktorí radi predvídajú konce a stačí im táto jednoduchosť. Zrejme sa tak deje len preto, aby si uplatnili svoje kolektívne poznanie, že vždy to skončí rovnako, a to divákovi dáva pocit kontroly. Zároveň jej fotografie označuje číslami aby nebolo isté z ktorého „filmu” je záber. Celá séria obsahuje 610 fotografií a vlastní ju galéria MOMA.
Tieto filmy končia rovnako, a teda sú rovnaké, nemá význam určovať ani len pomyselný názov filmu. Zvýraznila ešte viac stereotyp a podobnosť obsahu. Zároveň vyvoláva v divákovi moment deja-vu, že už ten záber niekde videl a nevie si spomenúť, kde, takmer s istotou by zrejme odprisahal, že je to snímka z filmu. Akoby aj nie? Ide o overené triky a ľahko čitateľné dejové línie.
Stereotyp – archetyp séria Centerflod (1981)
Okrem roly všetkých herečiek a ich všemožne opakujúcich sa situácií si oblieka aj roly iných žien – archetyp milenky, ženy v domácnosti, sexi mačičky a všetky tie pózy žien, ktoré vnímame cez médiá. Ide o ženy pohybujúce sa v stereotypoch, ktoré často oslovujú špecifické magazíny. Také ženy sú ako spotrebitelia, teda skupina, ktorú oslovujú cez noviny a časopisy, teda takzvaná cieľová skupina na základe kolektívnych záujmov. Jedná sa o tradičné časopisy pre gazdinky, mamičky, mužov… Ide o intímne fotografie, ktoré by najradšej ženy nezverejňovali. Okrem toho možno v sérii nájsť aj klasické časopisovky.
Séria Centerflod bola viac osobná a zameraná na ženu a jej podoby. Poukazuje na jej úlohy v spoločnosti – nie na filmovom plátne, ale v bežnom živote a šedivej realite. Ide o klasické zobrazovanie žien. Nevyhýba sa aj dráždivým fotografiám, stavia sa do úlohy modelky pánskeho časopisu. Zobrazenie je však veľmi kritické a evokuje nepríjemnú atmosféru pre pozorovateľa. Má totiž pocit, že ženu práve vyrušil v intímnej chvíli, ktorá mala patriť iba jej. Niekedy namiesto odvážnej fotografie možno pozorovať ženu, ktorá pravdepodobne prežila fyzické násilie, a namiesto vzrušenia nastáva moment rozpaku.
Séria Klauni (2003)
Séria Klauni (2003)Zrejme najdesivejšia je séria Klauni, kde odzrkadľuje predstieranie emócií. Z pohľadov klaunov cítiť tak trochu šialenosť, nepríčetnosť, alebo smútok. Presakuje to z nich viac ako samotný kostým a make up. Zachytávala pravú povahu klauna pod povrchom. Nadväzuje na určitý fenomén desivosti klaunov, ktorí sú často zobrazovaní aj v hororoch. Klauni ako tí nebezpeční – schizofrenickí. Klaun je symbolom dvojtvárnosti a faloše, teda používa klasickú vlastnosť spoločnosti – masku.
Séria Portréty spoločnosti (2009)
Portréty spoločnosti je séria, kde Shermanová vstupuje aj do iných rolí a tiel, mapuje našu spoločnosť z pohľadu perfekcionizmu a túžby vyzerať čo najlepšie. Postavy, ktoré fotografuje, pripomínajú starnúce hviezdy filmov, ale aj spoločnosti zameranej na výkon, prestíž, peniaze a krásu. Reaguje tak na Manhattan, ktorý je známy svojou rozmanitosťou a záujmom o divadlo kultúru. Zároveň je to centrum ekonomiky (Wall Street). Séria sa zapodieva portrétmi mocných ľudí spoločnosti a ich bojom so starnutím, prestížou a snahou byť niekým.
Značkové oblečenie a noblesa, ktoré by sme od týchto fotografií „fiktívnych celebrít” očakávali a máme ich z časopisov zakódované, však strieda pocit smúrku nad osudom ľudí – „idolov”. Známe osoby, ktoré prepadli ilúzii módy a kultu dokonalosti. Predstavuje ich ako trosky ľudských bytostí, čo stratili vieru v seba. Rozpráva príbeh osôb, ktoré sa stali iba „múzami” dokonalosti, motivácie iných. Ich hviezdička slávy vyhasla v rýchlosti nových a nových ideálov… Z ich identity sa stali iba strápené bytosti večne hľadajúce dokonalosť, strácajúce samých seba, a na diváka pôsobia až groteskne. Pripomínajú zašlú slávu, z ktorej zostalo iba schátrané torzo pre bulvár.
Séria Hororové obrázky
Séria Hororové obrázkyPráve v náväznosti na trosky človeka a jeho bytosti ako celku, prechádza Sherman k figurínam. Tie časom nahrádza protézami a častiam tela, nainštalovanými do sexuálne dráždivých póz a sexuálnych aktov. Avšak vzhľadom na použité artefakty, ktoré telo len pripomínajú, pôsobia úzkostlivo, odpudivo a vyvolávajú hnus, no aj strach z ľudskej krehkosti. Témy ako sebahodnota, určitá „predajnosť” tela ako nástroja ku kariére a k budovaniu sexidolu a následná opotrebovanosť časom, zamávajú hodnotami pozorovateľa.
Zlo a desivosť človeka, pozostatky niečoho, čo možno nájsť na párty, vyzdvihnuté do pozície „abstraktného obrazu”. Človek akoby mizne a stráca sa v abstraktnom hnuse vlastnej dekadencie. Tú tvoria odkazy na ľudské tekutiny, násilie, sexualitu, špinavosť ulíc, kriminalitu. Objavuje sa napríklad iba v odraze dámskeho zrkadla pohodeného v špine a zvratkoch na zemi vedľa štipca na vlasy. Práve prácou s hororom, mýtom, alebo ideálom, či temnotou človeka a celkovej spoločnosti. Cindy Sherman je umelkyňou, ale aj psychoanalytičkou zároveň. Hlboké sondy do ľudského podvedomia, sexuality, ale aj otázok zraniteľnosti, hnusu a traumy. Je psychoanalytičkou s fotoaparátom v ruke, ale aj za ním.
Priamosť na prvom mieste
Autorka si rozhodne neberie servítku pred ústa a nebojí sa ukázať pravú tvár spoločnosti mapuje najzaujímavejšie oblasti ľudských spoločenských hier masiek a presvedčení a nastavuje zrkadlo svetu cez samu seba. Ak chce niekto súdiť jej optiku ako nezmyselnú, musí zvážiť pár vecí. A to fakt, že štipka sarkazmu a paródie, s ktorou pristupuje k človeku, jeho presvedčeniam a názorom, napomáha človeku, aby sa zobudil z iluzií a klamov.
Povrchnosť, s ktorou prijímame ľudí okolo seba často aj my, škatuľkujeme podľa výzoru, postavenia, alebo iných „atribútov”, ktoré v skutočnosti majú len pramálo spoločné s vnútorným prežívaním, bolesťami či trápením. Navyše nám nastavuje zrkadlo, že ak vás niekto „zaškatuľkuje” je veľmi ťažké dostať sa z kategorizácie (pomyselnej administratívy), ktorú určila spoločnosť či okolie.
Ide o umelkyňu, ktorá je už v dnešnej dobe 70-ročnou babičkou, no za svojho života získala ocenenia ako napríklad Gugenhaimovo štipendium, cenu MacArthur Genius Grant, a je členkou Kráľovskej akadémie. Navyše ľudsky zbúrala veľa predsudkov o tom, kto je vlastne kto. To, čo vidíte, jednoducho nie je to, čo vidíte. Vizuál je často iba klamom a naučenou pózou. Núti nás premýšľať, hľadať pod povrchom pravdu o hmote. Stihla odhaliť čo-to aj zo ženskej zraniteľnosti a intimity.
Na konci článku nájdete link na ukážku jej prác.
A virtual tour of « Cindy Sherman at the Fondation » (youtube.com)
Cindy Shermanová | Dvojjazyčné | Kovový časopis
Cindy Shermanová | Životopis, umenie, fotografie a fakty | Britannica
