Dá sa legálne bojovať proti diskriminácii na pracovisku? Aké majú ženy možnosti? Je vôbec reálne rovnaké odmeňovanie žien a takmer nulová diskriminácia? Využívajú ženy možnosti, aby sa ozvali a aby sa situácia zmenila? Prezradila advokátka ambasádorka konferencie Equal pay DAY Jana Peschlová, ambasádorka konferencie Equal pay DAY v Dámskom klube na RTVS dňa 4.10.2023.
V rozhovore sa dočítate:
- koľko rokov sa už spoločnosť snaží o rovnaké odmeňovanie,
- ako sa postaviť k sexuálnemu obťažovaniu,
- či má zmysel sa vôbec ozývať.
Diskriminácia je „beťárka“. Častokrát ju na prvýkrát ani nevidíme. Ktoré formy sú najčastejšie?
Diskriminácia, ktorá je najväčším problémom, je diskriminácia v oblasti sexuálneho obťažovania na pracovisku. Druhá, veľmi výrazná téma, ktorá momentálne veľmi rezonuje v spoločnosti je téma nerovnakého odmeňovania žien. Štatistiky sú naozaj alarmujúce a po pandémii Covid 19 sa výrazne zhoršili….
Poznáme však aj priamu, nepriamu diskriminácia, horizontálnu, vertikálnu. Aký je rozdiel medzi nimi?
Priama diskriminácia je naozaj najviac viditeľná, tam, kde je úplne jednoznačné, že žena na rovnakej pracovnej pozícii zarába menej a jediným dôvodom, prečo to tak je, je skutočnosť, že je žena. Priamej diskriminácie je však už naozaj málo, tú už mám vo veľkej väčšine už zvládnutú a odstránenú.
Problematickou je však nepriama diskriminácia, ktorú nie je vidno na prvý pohľad. Na prvý pohľad podmienky vyzerajú, že sú nastavené nediskriminačne, ale v konečnom dôsledku podporujú len určitú skupinu ľudí, napríklad mužov a sú v neprospech žien. Horizontálna diskriminácia je taká, že na jednej chodbe (na rovnakej pozícii) máte diskrimináciu medzi mužmi a ženami. Vertikálna diskriminácia je naozaj najvypuklejšia.
Rovnaké odmeňovanie žien je problém, o ktorom v spoločnosti už dlho počúvame. Ako to je v skutočnosti? Riešime to? Čo hovorí na to slovenský zákon? Vieme, že sa už nejaké zmeny odohrali.
Riešime to už asi 70 rokov (smiech). Prvé medzinárodné dohody boli naozaj v 50.rokoch minulého storočia. Na úrovni Európskej únie máme množstvo smerníc, medzinárodné dohody, Zmluvu o Európskej únii. Na Slovensku máme ústavu, Zákonník práce, Antidiskriminačný zákon, no ale napriek tomu, že z právnej stránky riešenie máme a je dostatočné, problémom je, že to v praxi nefunguje.
Prečo to nefunguje?
Nefunguje to práve preto, lebo ide o nepriamu a vertikálnu formu diskriminácie.
Ženy vedia, že sú diskriminované, čo je logické. Čo však na to zamestnávatelia?
Závisí od zamestnávateľa. Veľkí zamestnávatelia prijímajú aktuálne opatrenia aj nad rámec zákona, a to sa bavíme o medzinárodných korporáciách, ktoré majú matky predovšetkým zo zahraničia. Podliehajú aj samoregulácii a majú snahu riešiť všetky formy diskriminácie a problémy, ktoré s tým súvisia. Štatistiky, ktoré uvádza Inšpektorát práce hovoria, že najviac diskriminácie pochádza od malých zamestnávateľov do 50 zamestnancov.
Súvisí to podľa vás aj s vekom, či sa žena ozve? Zdá sa, že mladšie ročníky sú asertívnejšie, aj čo sa týka platu… Ženy v strednom, resp. progresívnom veku (+/- 40rokov) sú akoby viac zvyknuté….
Tak, rodové stereotypy sú viac menej zažité. To znamená, že naše matky pochádzali zo spoločnosti, kde žena mala byť principiálne dobrá manželka, dobrá matka, mať doma upratané a navarené. Z toho potom vychádza aj nejaké jej uplatňovanie si nárokov. Vnímam, že už moja dcéra sa nato pozerá inými očami, ako sa nato pozerám ešte aj ja.
Ak to však žena pozoruje a frustruje ju to, odzrkadlí sa to možno aj na jej pracovnom výkone alebo aj celkovom prežívaní. Má nejakú možnosť to riešiť? Kde sa má obrátiť? Kam môže podať podnet?
Samozrejme, možností má viacej. Začína to u zamestnávateľa, kde môže podať sťažnosť. Každý zamestnávateľ sa musí tým zaoberať a v primeranej lehote problém vyriešiť. Má možnosť podať podnet na Inšpektorát práce a keď už toto všetko nestačí, môže sa obrátiť na súd, kde v tom nie je sama. Dokáže jej pomôcť Slovenský národný inštitút pre ľudské práva, ktorý ju vie v tejto veci zastupovať. Ale tá vedomosť o týchto možnostiach alebo aj strach pred tým, aby si žena vôbec uplatnila takéto práva, jej bráni v tom, aby do toho naozaj išla. Reálne tých prípadov je veľmi málo. Na základe štatistík zverejnených Slovenským národným inštitútom pre ľudské práva v roku 2022 bolo vedených len päť súdnych sporov týkajúcich sa diskriminácie a bola podaná len jedna žaloba v rámci toho roka.
To je žalostne málo…
Áno, naozaj je to veľmi málo. A to je presne to, že ženy sa boja viktimizácie, boja sa, že sa nedokážu presadiť, boja sa, že to bude stáť príliš veľa peňazí a hlavne nemajú v rukách nástroje, resp. dôkazy, ktorými by vedeli podporiť svoj nárok. A to je práve to, čo sa snaží riešiť aj nová smernica o transparentnosti v odmeňovaní, ktorá chce zaviesť systém, ako budú zamestnávatelia zverejňovať metodiky výpočtov odmien, rozdiely medzi mzdami mužov a žien. Mimo iného je cieľom smernice, aby ženy mali v rukách nejaký nástroj, aby vedeli poukázať na čísla, ktoré im dokážu pomôcť v takýchto sporoch.
Prečítajte si aj: Slovenky majú takmer o 19 % nižšie mzdy ako muži. Iniciatíva volá po zmene
S odmeňovaním úzko súvisí aj uchádzanie sa o zamestnanie. Má napríklad zamestnávateľ právo uprednostniť ženu, ktorá nemá malé deti? Vieme, ako to chodí v praxi. Je aj toto istá forma diskriminácie?
Určite áno. Takéto otázky by zamestnávateľ klásť nemal, resp. sú úplne zakázané. Zamestnávateľ nemá právo zisťovať, či je žena tehotná, nemá právo sa pýtať ani na deti. Ale žena je prirodzene v slabšom postavení aj v rámci pracovných pohovorov a prezradí veľakrát na seba viac vecí, ako by možno chcela a tým pádom zamestnávateľ pracuje s takýmito informáciami.
Stáva sa v praxi, že sú aj markantné rozdiely, kedy na rovnakej pozícii je odmeňovaný inak muž a inak žena?
Stáva sa to, ale vo veľmi malej miere. Na tento problém už máme dlhodobo zákon. Inšpektoráty práce kontrolujú presne tieto situácie, aby pri rovnakých pozíciách bola rovnaká odmena. Problém je ako ohodnotiť prácu rovnakej hodnoty, a tam tú mzdu nastaviť tak, aby ženy mali rovnaké odmeny ako muži. A tam to vidíme, že to nie je problém jednej chodby, ale problém sa nachádza v tej vertikále a súvisí s dvomi kategóriami problému. Jeden predstavuje typické ženské povolania, zdravotné sestry, sociálne pracovníčky, učiteľky, ktoré sú odmeňované výrazne menšími platmi ako typicky mužské povolania: vodiči, smetiari alebo údržbári.
Druhým problémom je jav, ktorý sa volá „sklený strop“ alebo „lepkavá podlaha“, kde ženy, keď stúpajú po tej vertikále svojich možností v rámci spoločnosti, sa dostanú do určitého momentu, ktorý už nevedia preliezť. A nie je to otázka toho, že by tam bolo nejaké právo alebo faktický problém, ale vyššie sa žena už nedostane. A potom sa nám stáva, že väčšina členov boardu sú muži. Žena sa dostane na naozaj vysoké pozície len zriedkakedy.
Sexuálne obťažovanie ako také nemusí mať len sexuálny podtón. Ako sa k tomu postaviť? Kto je teda častejšie obeťou?
Na pracovisku to nebýva čisto len o sexuálnom obťažovaní. Sú tam aj podkategórie obťažovania ako je mobing a bosing. To sú všetko veci, ktoré by sa nemali diať. Zákon na to pamätá, zákon to zakazuje, ale napriek tomu sa to v praxi stáva a naša spoločnosť je nato nastavená, že aj nevinné poznámky ženu môžu zabolieť, môžu jej ublížiť a v konečnom dôsledku sú naozaj nepríjemnosťou skúsenosťou.
Je dobré si najprv získať podporu kolegov? Všíma si okolie, ak je žena nejakým spôsobom obťažovaná?
Super, ak si to okolie všíma. Problém vzniká, ak je jedna žena v mužskom kolektíve a tých mužov je nepomerne viacej. Je veľmi fajn, ak sa nájde muž, ktorý sa ženy zastane. Vtedy jej dokáže pomôcť.
Ako toto riešiť? To je už závažnejší problém…
Riešenie je rovnaké v akejkoľvek forme diskriminácie. Stále máte možnosť posťažovať sa svojmu zamestnávateľovi či dať podnet na Inšpektorát práce. Na Inšpektoráte práce je podnetov relatívne dosť, cca 200 podnetov ročne. Napriek tomu Inšpektorát práce ako diskrimináciu vyhodnotí len 60 z nich. A toto sú reálne pomery, kde sa môžeme baviť o tom, či si zamestnanci uplatňujú, ale z celkového množstva podnetov je len 1-3% ročne, ktoré sú podané za účelom diskriminácie.
V týchto situáciách silne vnímame prítomnosť strachu. Strach z toho, že nebudem úspešná, ak budem viesť konanie, prípadne že prídem o prácu, ak si otvorím ústa. Napriek tomu, odporúčali by ste ženám to reálne v živote riešiť?
Určite áno. Ak sa nezačneme ozývať, tak to neprestane. A v posledných rokoch a najmä po pandémii (dôsledky vidíme na stúpajúcich číslach), je iniciatív je naozaj veľa, ktoré ženy podporujú majú snahu hovoriť o tom probléme, lebo naozaj len právo to nevyrieši. Právo môže byť podpora, ale nebude to tým riešením. Riešením bude, keď spoločnosť prestaví svoje myslenie a nielen ženy nadobudnú sebavedomie na to, aby dokázali bojovať za svoje práva, ale takisto aj muži pochopia, že žena nie je len tá, ktorá patrí do kuchyne, ale má svoju hodnotu, ktorú treba oceniť.
Zdroj: Dámsky klub (4.10.2023) (Dámsky klub – Televízny archív – pôvodná tvorba i športové relácie online (rtvs.sk))