Katarína Linczényiová je najlepšia slovenská freediverka a mentálna koučka. Na podujatí Inšpiratívne ženy, ktoré bolo zorganizované vďaka módnemu eshopu Answear.sk, sme sa rozprávali o mentálnej odolnosti, aj o jej najhlbšom ponore.
Okrem toho, že Kataríne patrí tretie miesto na svete v hĺbkovom ponore, je tvárou limitovanej kolekcie Girl Power značky answear.LAB, čím podporuje dobrú vec. Výťažok z predaja je totiž venovaný Karpatskej nadácii.
Freediving si vyžaduje maximálne sústredenie a človek musí zvládnuť stres. Mali ste vnútorný pokoj v sebe odjakživa?
Práveže vôbec nie. Ja keď som bola dieťa, bola som hyperaktívna. Vnútorný pokoj tam vôbec nebol a práve freedivingom som ho našla.
V roku 2013 ste dosiahli tretí najhlbší ženský ponor na svete, bolo to 85 metrov, čo je nepredstaviteľný výkon. Ako ste sa k tomu dopracovali?
Vždy som mala rada vodu, voda bol môj element. Začala som s prístrojovým potápaním, keď som mala len 15 rokov, ale podnet začať s freedivingom prišiel náhodne. Keď som raz bola v plavárni a videla som tam plavcov s plutvami, ktorí plávali ako delfíny, vyzeralo to super a chcela som to vyskúšať.
Ale ešte predtým, ako som začala plávať, tak som mala problémy s kĺbami. Okrem tabletiek mi žiadnu liečbu nenasadili. Nemohla som robiť veľa športov ako je beh alebo dlhšia chôdza, čo bolo bolestivé. Tak som hľadala šport, ktorý by tie kĺby odľahčil, a to bol pobyt vo vode. Ale plávanie ma až tak nebavilo, ale keď som našla freediving, tak to bolo aj vyžitie, aj spôsob ohľahčenia kĺbov. A potom prišli aj benefity tohto tréningu.
Čo sa týka ponoru, tak v tréningu som išla ešte hlbšie, bolo to 95 metrov, čo bolo pár metrov od svetového rekordu, ktorý sa mi nakoniec nepodaril zlomiť. Vo freedivingu to fungujue tak, že oproti prístrojovému potápaniu je rozdiel v tom, že si neberiete žiadnu fľašu s kyslíkom. Nadýchnete sa na hladine a s týmto jedným nádychom, ktorý zadržím, idem do veľkej hĺbky a potom plávam naspäť. Neberie ma žiaden stroj späť na hladinu, musím si to sama vyplávať.
Dokázal by to človek, ktorý by si len tak povedal, že to ide skúsiť natrénovať?
Osemdesiatpäť metrov asi nie (smiech), na to treba dlhší tréning, je to hĺbka, do ktorej chodia tí vrcholoví športovci, atléti.
Ale rekreačný freediving, tam sa rozprávame o hĺbke 30, 40 a 50 metrov, tak to dokážu aj moji študenti. Ak je človek zdravý, hlavne, že má zdravé srdce a pľúca, nie je problém ponoriť sa do hĺbky 40 metrov.
Čo by mal človek robiť, keď chce začať s freedivingom?
Hlavne ísť na poriadny kurz. Dnes je v móde, že človek ide na internet a začne si hľadať informácie, čo a ako robiť, čo veľmi nepodporujem. Možno nájdete tipy, ako zadržíte dych, ale nenájdete tam informácie, ako zachrániť človeka, čo sú kontraindikácie, kde je ten limit. Takže určite neskúšať zadržiavať dych sami, ale ísť za inštruktorom a na kurz.
Čo vás to more a oceán naučili?
Asi nájsť ten vnútorný pokoj. Ja keď som začala trénovať freediving, tak to, čo ma najviac zaujalo, bolo, že ten tréning nie je v iba tom, že ste v mori. Gro tréningu strávite v bazéne, v posilňovni, musíte vybudovať svaly, ktoré pracujú na kyslíkový dlh. A hlavne venovať sa mentálnemu tréningu. Ja som niekedy až dve hodiny denne trávila mentálnym tréningom. To je taká zmes self koučingu a meditácie.
Po roku som si uvedomila, že sa niektoré veci v mojom živote začali meniť. Bola som v nejakej stresovej situácii, ale necítila som stres. Pociťovala som vnútorný pokoj, aj keď okolo mňa padali blesky. Alebo, že som s pokojom dokázala reagovať na niektoré medziľudské konflikty. A zlepšil sa aj môj zdravotný stav, čo bol vedľajší efekt.
Snažila som sa zistiť, prečo to tak je, a prišla som na to, že to bolo tým levelom stresu, ktorý som dokázala znížiť. Vtedy som sa začala zaujímať o to, či môžeme kontrolovať a trénovať našu myseľ, či k tomu, aby sme boli šťastnejší v živote, môžeme aktívne robiť nejaké kroky. Na základnej škole sme sa naučili všeličo, ale to, ako pracovať s emóciami a myšlienkami, sme sa nenaučili.
Podporte kolekciu answear.LAB x Girl Power!
Celý výťažok z jej predaja poputuje na konto Karpatskej nadácie.
Tu nastala tá motivácia k zmene? Kedy sa to odohralo, že ste si povedali, že chcete zmeniť kariéru a stať sa koučkou?
Vtedy ešte nie. Ja som si uvedomila, že wow, mám kontrolu nad svojím prežívaním, viem sa pomocou určitých techník ukľudniť. Keď ide človek za psychológom, tak to nie je to hanba. Keď nás niečo bolí, ideme k doktorovi a keď nás niečo trápi, je úplne normálne, že ideme za psychológom. Dnes sa to môže zdať normálne, ale pred 10 rokmi takáto nálada v našej spoločnosti ešte nebola.
Ten moment, kedy som sa rozhodla zmeniť kariéru, prišiel vtedy, keď začali za mnou chodiť ľudia zo sféry financií a chceli si vypočuť, ako zvládam stres. A vtedy som si uvedomila, že ma baví pracovať s ľuďmi, a rozhodla som sa, že sa tomu budem venovať.
Ako s tým stresom pracovať? Povedali, ste, že na to existujú techniky. Tak ako by sme sa vedeli dostať do pohody?
V prvom rade si treba uvedomiť, že stres nie je zlý. My o ňom hovoríme negatívne, ale stres je z hľadiska evolúcie potrebný. Určitá dávka tlaku je nutná, aby sme podali výkon alebo, laicky povedané, dokopali sa do nejakých rozhodnutí.
Problém nastáva vtedy, keď ho máme veľa a často, keď sa každý deň s niečím vystresujeme a máme chronický stres rok alebo dva. Prvý tip je, že keď prežívame moment stresu, treba ho akceptovať. Namiesto toho, že sa zľaknem, že som v strese, alebo sa ho snažíme potlačiť alebo ignorovať, tak sa ho netreba báť, ale otvoriť mu náruč, že je to v poriadku, keď som v strese. Potom môžeme začať robiť niečo ďalšie, napríklad dýchať pomalšie, zhlboka. Počítať si čas nádychu a výdychu.
Spomenuli sme aj pojem mentálnej rezilidiencie. O čo ide?
Dá sa to do slovenčiny preložiť ako mentálna odolnosť. To znamená, že keď sme v situácii, keď sme pod stresom, alebo pod tlakom, keď je od nás požadovaný nejaký výkon, tak sa nezlomíme. Ale možno nás to ešte motivuje podať ešte lepší výkon. Cieľom je, aby sme sa nebáli vychádzať z komfortnej zóny a aby sme sa nezlomili pod tlakom. Ale na toto treba tréning a nejakú dobu to trvá.
Nachádzame sa na evente plnom módy. Aký máte vzťah k móde?
V živote je dôležitá estetika, čiže nájsť veci, ktoré sú pekné. A to, ako sa obliekam, je jedna zo súčastí estetiky. Pre mňa je to spôsob, ako dať krásu do života, spôsob, ako sa prejaviť. Ale nie som človek, ktorý followuje módne trendy. Viem, čo mám rada, čo sa mi páči, je to elegancia, a mám rada veci, ktoré sú praktické.
Praktické vo freedivingu je obliecť si neoprén. Sú tam aj nejaké farby?
Existuje, každý rok mám inú farbu neoprénu. Ale farebné sú drahšie ako ten čierny (smiech).
Ako vnímate pojem Girl Power?
Od ženy sa očakáva, že musí byť perfektná vo všetkom, čo robí. Očakáva to od nej spoločnosť. Žena má veľa rolí, musí byť dobrou matkou, dcérou, partnerkou, kuchárkou, pani domácou, dobrou profesionálkou v práci. Žena musí podať stopercentný výkon a keď nie, tak jej to dá spoločnosť negatívne pocítiť.
Mala som prípad klientky, ktorá bola pracujúca žena, podnikateľka, a aj jej partner pracoval. Došli večer domov a domácnosť nebola tip top uprataná. Náhodou prišla k nim na návštevu suseda a povedala žene, že tam nemá upratané. Prečo je to úlohou tej ženy? Žena pracuje rovnako ako ten muž, ale tá výčitka išla žene. A to je iba taký príklad, ktorý ukazuje, kde je ten problém. A v tom vidím tú silu, že ženy dokážu byť vo všetkých týchto rolách a popritom si ešte dokážu zachovať svoju ženskosť, napríklad sa usmiať. To považujem za ženskú silu.
Rozhovor vznikol v spolupráci s módnym eshopom Answear.sk.
Zdroj foto na titulke: answear.sk, www.instagram.com/katarina_lincz/
