Obľúbená privátna značka Alesto, ktorú zákazníci Lidla poznajú najmä vďaka prémiovým orechom a sušenému ovociu, prichádza v novom šate. Moderný dizajn obalov však nie je jedinou novinkou. Alesto sa mení na lifestylový koncept, v ktorom ide predovšetkým o radosť z maškrtenia. Či už vyrážate do práce, na výlet alebo sa chystáte na tréning, tieto produkty sú praktickými spoločníkmi na každý deň.
Dávno už nejde len o značku orechov. Hovoríme o vedomom výbere snackov, ktoré chutia a zároveň zapadajú do moderného životného štýlu. Predstavujú rýchly a kvalitný zdroj energie. V ponuke zákazníci nájdu starostlivo vybraný sortiment od prírodných a jemne pražených orechov, cez rozmanité orechové zmesi, až po prémiové sušené ovocie.
Alesto pistácie. Foto: Lidl
To pravé orechové
Orechy sú prirodzenou súčasťou vyváženého jedálnička a predstavujú jednoduchý spôsob, ako obohatiť stravu o hodnotné živiny.
„Patria medzi nutrične najhodnotnejšie potraviny v našom jedálničku. Sú prirodzeným zdrojom zdravých nenasýtených tukov, ktoré je vhodné uprednostňovať pred nasýtenými živočíšnymi tukmi,” vysvetľuje výživová poradkyňa Jarka Kotvanová. Okrem toho, sú prospešné pre zdravie. „Obsahujú aj rastlinné bielkoviny, vlákninu, vitamín E, horčík a ďalšie dôležité minerálne látky. Pri pravidelnej konzumácii môžu priaznivo vplývať na hladinu cholesterolu či zdravie srdca a vďaka kombinácii tukov, bielkovín a vlákniny nás zasýtia na dlhší čas,” dopĺňa odborníčka.
Alesto, Zmes orechov, 200 g, Lidl, 2,99 €
Podobné benefity prináša aj sušené ovocie. „Sušené ovocie je taktiež dobrým zdrojom vlákniny, draslíka a ďalších minerálnych látok či vitamínov. Keďže ide o koncentrovaný zdroj prírodných cukrov, odporúčam vyberať najmä varianty bez pridaného cukru a konzumovať ho s mierou. Sušené ovocie výborne poslúži napríklad ako rýchly zdroj energie pred vytrvalostnou športovou aktivitou alebo ako súčasť desiaty v kombinácii so zdrojom bielkovín,” dodáva Jarka Kotvanová.
Alesto patrí k životu
Práve orechy či sušené ovocie môžu byť jednoduchou voľbou na desiatu, do práce, na výlet alebo ako rýchly snack počas dňa. Ako hovorí odborníčka, dôležité nie je vzdať sa maškrtenia, ale vyberať si zdravšie alternatívy.
„Namiesto snahy úplne potláčať chuť na maškrtenie je lepšie pripraviť si výživnejšie alternatívy, ktoré nás dokážu uspokojiť. Skvelou voľbou môže byť napríklad grécky jogurt s ovocím a orechami, jablko s arašidovým maslom, cottage syr so zeleninou a semienkami alebo zelenina a domáci popcorn pripravený s minimom tuku,” približuje výživová poradkyňa.
Aj z tohto dôvodu privátna značka ponúka produkty, ktoré prirodzene zapadajú do vyváženého jedálnička a zároveň prinášajú zákazníkom kvalitné suroviny za dostupnú cenu. V Lidli preto nájdete obľúbené mandle, pistácie či zmes orechov rôznych druhov. Zo sušeného ovocia sa oplatí siahnuť napríklad po sušenom mangu či sušenom ananáse. Tieto produkty možno jednoducho kombinovať do chutných a výživných desiat, napríklad už so spomínaným gréckymjogurtom značky Pilos, vždy čerstvým ovocím či domácou granolou.
Lidl Alesto
Nové Alesto nie je len o atraktívnejšom vzhľade. Priamo sa prepája s ambicióznymi cieľmi Lidla v oblasti trvalej udržateľnosti. Jeho stratégia vedomej výživy cielene podporuje rastlinné alternatívy a zdravší prístup k jedlu, čo môže byť prospešné nielen pre nás, ale aj pre planétu.
Dubkáčik a Budkáčik, Janko Hraško, čerti aj dvanásť mesiačikov a ďalšie rozprávkové bytosti sa stretnú s deťmi.
Už o pár týždňov v sobotu 5. septembra 2026 dopoludnia sa uskutoční v Bratislave v atraktívnom prostredí ružinovského námestia Pradiareň 1900 unikátny interaktívny koncert pre rodiny s deťmi pod názvom Najkrajšie slovenské ľudové rozprávky.
Najkrajšie slovenské ľudové rozprávky prichádzajú na festival Symfónia umenia ako ďalší z našich pôvodných autorských koncertov. Ide o interaktívny koncert pre deti od 3 rokov, v ktorom sa predstavia živá folklórna kapela, detskí speváci a profesionálni herci. Rozprávkové motívy čerpajú z titulov ako Budkáčik a Dubkáčik, Dvanásť mesiačikov, Hop sa hor, sa zem otvor sa, Čertov poklad či Janko Hraško a prepájajú sa so známymi ľudovými piesňami: Páslo dievča pávy, Prší, prší, Kolo mlynské, Tancuj, tancuj, Červené jabĺčko, Po nábreží koník beží, Kukulienka, kde si bola a ďalšími. Projekt vznikol s jasným cieľom: ukázať deťom krásu a čaro slovenského folklóru už od útleho veku – prirodzene, cez hudbu a rozprávky. Je to zábavný a moderný spôsob, ako v deťoch budovať vzťah k vlastným koreňom, jazyku a tradíciám, a zároveň podporovať ich sebavedomie a hrdosť na to, odkiaľ pochádzajú.
Vstup na koncert bude už od sobotného rána od 10.00 h a pre deti bude pripravený aj zaujímavý sprievodný program a interaktívne hry.
Zdroj foto: Archív Symfónia umenia/foto: Diana Damrau by Simon Fowler
Šiesty ročník festivalu Symfónia umenia prinesie do Bratislavy od 31. augusta do 6. septembra 2026 týždňový koncertný program. Rôzne koncerty sa uskutočnia vo viacerých lokalitách – v Csákyho kaštieli v Prievoze, v Átriu OC Nivy aj na Štrkoveckom jazere. Hlavné koncertné produkcie sa budú v dňoch 3. až 6. septembra konať opäť v atraktívnom prostredí námestia Pradiareň 1900.
Prečo pri mori zrazu spomalíme, ľahšie dýchame a hlava na chvíľu prestane riešiť všetko, čo nás čaká. Voda, vlny, horizont aj morský vzduch pôsobia na náš mozog a telo spôsobmi, ktoré začíname čoraz lepšie chápať.
Nie je to iba dovolenkový pocit. Pobyt pri vode – takzvaný „blue space” – sa spája s viacerými ukazovateľmi psychickej pohody a zdravia. Systematické prehľady výskumu nachádzajú súvislosť medzi pobytom pri vode a lepším duševným zdravím, nižším stresom či vyššou fyzickou aktivitou.
Čo sa teda s nami deje, keď si sadneme k moru?
Mozog konečne dostane signál, že môžeme spomaliť
Blue mind je pojem, ktorý spopularizoval morský biológ Wallace J. Nichols. Označuje pokojný, mierne meditatívny stav, ktorý môžeme zažívať pri vode, v nej alebo dokonca pri pohľade na ňu. Nejde o diagnózu ani presne definovaný neurologický stav. Je to skôr označenie pre fenomén: prečo nás voda tak neskutočne upokojuje?
Jedným z vysvetlení je, že vodné prostredie poskytuje mozgu kombináciu podnetov, ktoré nie sú príliš náročné na spracovanie. Pohyb hladiny je plynulý, horizont otvorený a zvuk vĺn opakujúci. Náš mozog tak nemusí neustále vyhodnocovať desiatky nových informácií.
Počúva a vníma len more.
Výskum blue spaces – teda prírodných prostredí spojených s vodou – skutočne nachádza súvislosť s lepšou psychickou pohodou. Neznamená to, že každá návšteva pláže automaticky „vypne” stres alebo úzkosť. Znamená to však, že voda môže byť prostredím, ktoré nášmu nervovému systému poskytuje podmienky na oddych.
Telo dáva pauzu pohotovosti
Kortizol poznáme ako stresový hormón. Telo ho potrebuje, pomáha nám zvládať záťaž a mobilizovať energiu. Problémom tak nie je kortizol samotný, ale dlhodobý stres a neustála aktivácia stresovej reakcie.
Pri mori môžu k pocitu uvoľnenia prispievať viaceré veci naraz: prirodzené prostredie, pohyb, slnečné svetlo, fyzická aktivita, menej pracovných povinností a predovšetkým zvuky vody. A práve tie sú zaujímavé.
Výskum dokázal, že zvuky prírody môžu podporovať zotavenie zo stresu. V jednej laboratórnej štúdii napríklad zvuk tečúcej vody súvisel s lepším pôsobením kortizolu po stresovej záťaži v porovnaní s kontrolným zvukovým prostredím. Ďalšie práce nachádzajú pri prírodných zvukoch priaznivé zmeny v srdcovej frekvencii, krvnom tlaku či frekvencii dýchania.
Prečo je to tak?
Vlny majú určitú rytmickosť a predvídateľnosť. Mozog nemusí byť pri ich počúvaní neustále v strehu, či príde niečo nečakané. Namiesto toho dostáva stabilný zvukový podklad. Jeho rytmus vytvorí prostredie, v ktorom sa ľahšie prepíname zo stavu aktivácie do stavu zotavenia.
„Serotonin boost“? Tu treba jednu vec uviesť na pravú mieru
Možno ste už počuli, že morský vzduch je plný záporných iónov, ktoré zvyšujú príjem kyslíka a tým aj serotonín. Znie to krásne. Vedecky však tento príbeh nie je taký jednoduchý.
Áno, pri vode – najmä tam, kde sa voda triešti a vytvára aerosól – sa môžu vyskytovať záporné vzdušné ióny. Výskum ich účinkov na náladu však neprináša jednoznačný záver. Jedna rozsiahlejšia analýza našla súvislosť medzi vysokou expozíciou negatívnym iónom a nižším skóre depresívnych príznakov, zároveň však nenašla konzistentný účinok na úzkosť, náladu, relaxáciu či spánok. A tvrdenie, že záporné ióny jednoducho „zvyšujú príjem kyslíka”, by sme radšej používať nemali.
To však neznamená, že morský vzduch nemôže byť príjemnou súčasťou pobytu pri mori. Skôr naopak. Keď stojíte pri pobreží, neprichádzajú k vám iba „ióny”. Dostávate kombináciu svetla, otvoreného priestoru, vzduchu, zvuku vody, pohybu, vône mora a často aj pocitu, že máte konečne čas. A práve táto kombinácia môže byť pre psychiku oveľa dôležitejšia než jedna zázračná molekula vo vzduchu.
Oči aj pozornosť si konečne vydýchnu
A potom je tu niečo, čo si možno ani neuvedomujeme. Pozeráme sa. Nie na displej, na tabuľku či na dopravnú situáciu. Pozeráme sa na hladinu, na svetlo, ktoré sa odráža od vody alebo na vlnu, ktorá sa chvíľu tvorí a potom zmizne. V psychológii existuje pojem Attention Restoration Theory – teória obnovy pozornosti. Podľa nej môžu niektoré prírodné prostredia pomáhať unavenej riadenej pozornosti zotaviť sa.
A jedným z ďalších dôležitých pojmov je „soft fascination”, teda jemná fascinácia. Niečo vás zaujíma, ale nevyžaduje od vás veľké mentálne úsilie. A more je na to takmer dokonalé.
Pojem „visual detox” je teda skôr pekná metaforu než vedecký termín a podobné je aj tvrdenie, že vďaka moru získavame „pomalý, zdravý dopamín”, ale uznajte… Nie je to more vlastne čarovné?
Sme ženy. Mamy. Manželky. Obe 40+. A netvárime sa, že máme na všetko správny názor, ale práve dnes sme si znovu uvedomili, ako sa niektorí ľudia radi chytajú jedného slovíčka, hoci nepochopili kontext.
Kedysi stačilo povedať, čo si človek myslí. Dnes si musí najprv v duchu prejsť, či to nemôže niekoho uraziť, či to náhodou nie je stigmatizujúce alebo či nepoužil slovo, ktoré už päť rokov nie je „in”.
Nemôžeme len tak povedať vtip. Hneď ho niekto rozoberie slovo po slove, kým z neho nezostane len moralizovanie. A nemôžeme povedať vetu bez toho, aby sa niektorí ľudia necítili dotknutí.
Reč sa mení na mínové pole, kde je bezpečnejšie mlčať, než riskovať, že niekoho znevážite, aj keď ste to tak vôbec nemysleli.
Je naozaj absurdné, že sa úprimnosť začína považovať za útok
Samozrejme, dá sa na to pozrieť aj inak. Niekto by povedal, že jazyk predsa nikdy nebol neutrálny, že slová, ktoré dnes pôsobia ako „prehnaná citlivosť”, boli pre iných ľudí roky bežnou súčasťou zosmiešňovania alebo prehliadania. A že žiadať korektnejšie vyjadrovanie nie je to isté ako brať niekomu slobodu prejavu.
Lenže aj tu treba objasniť jeden fakt. Keď ja opíšem, čo cítim, čo si myslím, čo pozorujem okolo seba – je to moje vyjadrenie. Nie je to útok na nikoho konkrétneho, nie je to snaha niekoho raniť či poškodiť. Je to môj pohľad, moja skúsenosť, moja prípadná frustrácia. A práve v tom je ten obrovský rozdiel. Kým žiadam priestor povedať, čo cítim ja, nikomu tým nič neberiem. Chcem len, aby som aj ja mohla hovoriť bez pocitu, že za každým slovom číha obvinenie.
Výsledkom tejto neustálej opatrnosti totiž je, že sa ľudia prestávajú rozprávať otvorene. Z verejnej debaty postupne mizne priestor pre úprimné, osobné vyjadrenia.
Možno by sme mohli skúsiť viac počúvať, čo sa nám človek snaží povedať. Nie každá veta je útok. Ale zároveň si nenahovárajme, že každý názor musí byť príjemný, uhladený a zabalený do mäkkej vatičky. Názor môže byť aj štipľavý. Môže byť ironický, provokatívny, nepríjemný a môže nás poriadne nahnevať. Nemusíme s ním súhlasiť a nemusí sa nám páčiť. To však ešte neznamená, že ho treba umlčať.
Pravdaže, existuje hranica. Je rozdiel medzi ostrým názorom a vedomým ponižovaním, medzi kritikou a nenávisťou či medzi iróniou a snahou niekomu ublížiť. Tú hranicu by sme však mali vedieť rozpoznať bez toho, aby sme z každej jednej vety robili prípad.
Je to tak, Barby?
Súhlasím, žijeme v dobe prílišnej opatrnosti. Ja sa často pristihnem, keď idem niečo napísať na svoj Instagram, že sa cenzurujem. A pritom som veľmi empatický človek, ktorý s druhými súcití, vníma energie a v komunikácii som veľmi citlivá. A keď si to uvedomím, poviem si: „Čo ti šibe?” A vlastne aj tu by som sa mala scenzurovať, aby som sa niekoho nedotkla slovom „šibe”.
Alebo keď tvrdím, a ja som to tak naozaj mala a stále to tak vnímam, že materská dovolenka bolo najkrajšie obdobie v mojom živote a že mi nevadila ani nekonečná únava. Alebo že, milujem letné prázdniny, keď moji chlapci nemajú školu. To tiež môže „triggerovať” matky, ktoré to tak nemajú. Lebo jednoducho sú buď iné ako ja, čo je úplne v poriadku, alebo na to proste nemajú podmienky a žijú iný život.
Ja som sa napríklad v tehotenstvách necítila dobre a bola som šťastná, keď som už porodila. A neprekážalo mi, ak to ostatné ženy tak nepociťujú.
Áno, je dôležité mať v sebe zakotvenú nejakú hranicu, kedy je niečo už cez a kedy nie. Toto je pre mňa ale už skôr o nejakej základnej slušnosti a nie každý ju má. Taká je realita. A je dôležité aj vedieť, kedy si niečo môžem dovoliť a kedy nie. Je super, že sa to v komunikácii posunulo ďalej. Že sa snažíme byť viac rešpektujúci, no nesmie nás to zväzovať.
Keď ja o sebe ako človek, ktorý žije 25 rokov s autoimunitným reumatickým ochorením, poviem nejaký vtip, je to len moje vnímanie danej reality a nemá to nič spoločné s ostatnými. A hej, vtipy ja mám rada poriadne štipľavé. (Smiech.) Jednoducho tá opatrnosť a prílišná korektnosť vo všetkom dosť unavuje.
Tak čo s tým?
Skúsme si nechať trochu priestoru na nedokonalosť. Na otázky, omyly, nesúhlas aj na to, že niekto povie veci spôsobom, ktorý nám nebude príjemný. Nemusíme všetko schváliť. Môžeme oponovať, hádať sa, môžeme si povedať, že s niečím zásadne nesúhlasíme, ale stále sa môžeme rozprávať. Pretože ak budeme každú vetu najskôr skúmať podľa toho, koho by mohla uraziť, napokon možno zostaneme v krajine, kde sa síce nikto neuráža, ale nikto už nemá ani odvahu povedať, čo si naozaj myslí.
Od 2. augusta 2026 sa v Európskej únii začali uplatňovať nové pravidlá transparentnosti podľa AI Actu. Ľudia majú dostať jasnejšiu informáciu, keď komunikujú s umelou inteligenciou alebo keď sledujú obsah vytvorený či upravený pomocou AI.
Nové povinnosti sa týkajú napríklad chatbotov, deepfake videí a obrázkov či niektorých AI-generovaných textov o témach verejného záujmu.
Čo musia firmy a ďalší používatelia AI odteraz označovať?
Toto sa zmenilo 2. augusta
Od tohto dátumu sa začali uplatňovať transparentnostné pravidlá podľa článku 50 AI Actu. Ich cieľom je, aby ľudia vedeli rozpoznať, kedy komunikujú s AI a kedy sledujú alebo počúvajú obsah, ktorý umelá inteligencia vytvorila alebo výrazne upravila. Európska komisia pravidlá zdôvodňuje snahou obmedziť klamanie a manipuláciu a umožniť ľuďom robiť informované rozhodnutia.
Neznamená to však, že každý obrázok, text alebo video vytvorené pomocou AI musí od 2. augusta automaticky dostať viditeľný štítok. Rozhodujúce je, o aký typ AI systému a obsahu ide a kto ho poskytuje alebo nasadzuje.
Čo musí byť označené?
1. Chatboty a iné interaktívne AI systémy
Ak firma prevádzkuje chatbot, virtuálneho asistenta alebo iný AI systém, ktorý priamo komunikuje s ľuďmi, používateľ musí byť informovaný, že komunikuje so strojom. Označenie má byť jasné a zrozumiteľné v momente interakcie. Nestačí preto schovať informáciu iba do obchodných podmienok alebo zásad ochrany súkromia.
V praxi môže ísť napríklad o jednoduchú vetu: „Komunikujete s AI asistentom.”
2. Deepfake obsah – obrázky, video či zvuk
Ak AI vytvorí alebo výrazne upraví obrazový, zvukový alebo video obsah tak, že pripomína existujúce osoby, predmety, miesta alebo udalosti a mohol by byť považovaný za autentický, musí byť vhodne označený ako umelo vytvorený alebo upravený. Týka sa to napríklad deepfake videí, v ktorých známa osobnosť hovorí niečo, čo v skutočnosti nikdy nepovedala, ale aj syntetického hlasu či realisticky upravenej fotografie.
Označenie má byť pre človeka jasne viditeľné a rozpoznateľné, pričom nesmie byť ukryté spôsobom, ktorý používateľ prakticky nemá šancu postrehnúť.
3. AI obsah musí byť rozpoznateľný aj strojmi
Pri generatívnej AI existuje aj požiadavka na strojovo čitateľné označenie syntetického obsahu. Cieľom je, aby AI-generované alebo upravené obrázky, video, zvuk či text dokázali identifikovať aj technické systémy a platformy.
Dôležitý detail: Táto povinnosť sa týka predovšetkým poskytovateľov generatívnych AI systémov. Neznamená to, že každá firma musí pri každom AI výstupe sama ručne pridávať metadáta alebo technický vodoznak. Konkrétne riešenia môžu byť rôzne – napríklad metadáta alebo iné strojovo čitateľné označenie.
4. Niektoré AI texty o témach verejného záujmu
Transparentnosť sa týka aj AI-generovaných alebo AI-upravených textov, ktoré sú publikované s cieľom informovať verejnosť o témach verejného záujmu, napríklad o politike, verejnom zdraví či iných spoločensky významných otázkach.
Aj tu však existuje dôležitá podmienka. Povinnosť sa vzťahuje na obsah, ktorý bol vytvorený alebo upravený AI bez ľudskej kontroly alebo redakčného dohľadu.
Ak napríklad novinár použije AI ako pomocníka, následne si informácie overí, text sám upraví a nesie za jeho obsah redakčnú zodpovednosť, nejde automaticky o situáciu, v ktorej musí byť článok označený ako AI-generovaný.
Zapojte sa do našej ankety
Čo to znamená v praxi?
Firmy by mali najmä:
pri chatbotoch jasne uviesť, že používateľ komunikuje s AI,
vhodne označovať realistický AI-generovaný alebo upravený obrazový a zvukový obsah,
preveriť si u dodávateľov AI nástrojov, ako zabezpečujú strojovo čitateľné označovanie svojich výstupov,
pri AI-generovaných textoch o témach verejného záujmu overiť, či sa na ne vzťahuje povinnosť transparentnosti,
sledovať technické riešenia a odporúčania, ktoré Európska komisia postupne spresňuje.
Čo sa firiem zatiaľ netýka?
Nie všetky povinnosti AI Actu sa začali uplatňovať naraz. Napríklad pravidlá pre vysokorizikové AI systémy majú osobitné termíny. Ide napríklad o niektoré systémy používané pri nábore zamestnancov, hodnotení úverovej schopnosti, v zdravotníctve alebo v kritickej infraštruktúre. Firmy, ktoré takéto systémy používajú alebo poskytujú, preto musia sledovať konkrétny harmonogram povinností. Nie je však potrebné čakať na poslednú chvíľu – príprava môže byť časovo náročná.
Rovnako platí, že nie každý AI obsah automaticky spadá pod rovnaké pravidlá. Čisto interné použitie, technické aplikácie či niektoré umelecké a experimentálne využitie môžu mať odlišný režim. Pri konkrétnych prípadoch preto treba vychádzať z presného znenia AI Actu a usmernení Európskej komisie.
Pozor na prechodné obdobie
Pri niektorých generatívnych AI systémoch, ktoré boli uvedené na trh alebo do používania ešte pred 2. augustom 2026, platí prechodné obdobie do 2. decembra 2026 pre splnenie niektorých povinností.
Dôležité je aj to, že obsah vytvorený pred 2. augustom 2026 sa nemusí spätne označovať iba preto, že nové pravidlá už začali platiť.
1. Zmapovať AI vo firme
Kde všade AI komunikuje so zákazníkmi alebo verejnosťou? Ide o chatboty, zákaznícku podporu, marketing, sociálne siete, PR alebo tvorbu obsahu?
2. Skontrolovať dodávateľov AI nástrojov
Overte si, či nástroje, ktoré používate na tvorbu obrázkov, videí, zvuku alebo textov, podporujú strojovo čitateľné označovanie AI výstupov.
3. Upraviť označenia
Ak máte chatbot, používateľ musí jasne vedieť, že komunikuje s AI. Pri realistickom syntetickom obsahu treba zabezpečiť príslušné označenie.
4. Skontrolovať obsah o verejnom záujme
Ak firma alebo médium používa AI na tvorbu textov o politike, verejnom zdraví alebo iných spoločensky významných témach, treba posúdiť, či sa na konkrétny obsah vzťahuje povinnosť označenia.
5. Sledovať ďalšie usmernenia
Európska komisia pripravila aj Kódex postupov pre transparentnosť AI-generovaného obsahu (Code of Practice on transparency of AI-generated content), ktorý má poskytovateľom a ďalším subjektom pomôcť nové pravidlá prakticky napĺňať.
Prečo sa to celé zavádza?
Umelá inteligencia dnes dokáže vytvoriť fotografiu človeka, ktorý nikdy neexistoval, vložiť tvár skutočnej osoby do cudzieho videa, napodobniť jej hlas alebo vytvoriť text, ktorý pôsobí ako práca človeka. Pre bežného používateľa preto často nie je jednoduché rozpoznať, čo je skutočné a čo vzniklo pomocou AI.
Práve transparentnosť má pomôcť vytvoriť jednoduché pravidlo:
Ak sa na obsah pozeráte alebo s niekým komunikujete, máte mať možnosť vedieť, či je na druhej strane človek – a či to, čo vidíte alebo počujete, skutočne vzniklo tak, ako to vyzerá.
Chceš oživiť svoj šatník bez zbytočného míňania peňazí? Daj nenosenému oblečeniu druhú šancu a vymeň ho za kúsky, ktoré ti opäť urobia radosť. Swapy šetria peniaze aj prírodné zdroje, obmedzujú textilný odpad a predlžujú životnosť oblečenia. V piatok 14. augusta privíta nitriansky Sekáč je láska komunitný swap oblečenia PRINES, VYMEŇ, OSVIEŽ SI ŠATNÍK.
Podujatie potrvá od 15.00 do 19.00 hod. na adrese Kupecká 11 v Nitre. Prísť aj odísť môžeš kedykoľvek počas jeho trvania.
Ako bude výmena fungovať
Prines dámske, pánske alebo detské oblečenie, kabelky, topánky či módne doplnky, ktoré už nevyužívaš. Dodrž jednoduché pravidlo: za jeden prinesený kus si môžeš odniesť jeden iný.
Prines iba čisté, zachovalé veci v dobrom stave, aby potešili svojich nových majiteľov. Priniesť môžeš maximálne 15 kusov. Personál si vyhradzuje právo odmietnuť veci, ktoré nespĺňajú stanovené podmienky.
Za vstup na swap zaplatíš 5 eur. Ak nemáš vlastné oblečenie na výmenu, vybrané kúsky si môžeš odniesť za 2 eurá za kus.
Súčasťou programu bude aj Ty ši-ši workshop, ktorý sa začne o 18.00 hod. Vstup na workshop je zdarma a ďalšie informácie organizátori zverejnia čoskoro.
Príď si užiť príjemné popoludnie plné módy, tvorivosti a susedskej atmosféry. Možno práve kúsok, ktorý už dlho leží v tvojej skrini, čaká na niekoho ďalšieho – a ty si na oplátku nájdeš nový obľúbený úlovok.
Podujatie sa koná pod záštitou OZ Stvorené, s láskou k móde, ľuďom a planéte.
Projekt vznikol vďaka finančnej podpore Nitrianskej komunitnej nadácie v grantovom programe „Aby ľudia ľuďom pomáhali” a vďaka podpore 365.nadácie a jej programu „Nápad pre lepší dnešok”. Podporila ho tiež Nadácia Tipsport v grantovom programe „Nasadení pre klímu”.
Projekt nesie názov „Sedemdesiat sukieň mala – Klimatická transformácia cez komunitu, tvorivosť a textil”.
Daj oblečeniu druhú šancu a odíď s niečím novým pre seba.
Zdroj foto: ilustračný záber vygenerovaný pomocou AI
Lindsay Clancy bola milujúcou mamou troch detí, zdravotnou sestrou a ženou, ktorá pred tragédiou opakovane vyhľadávala psychiatrickú pomoc. V januári 2023 však zabila svoje tri deti a v týchto dňoch o jej osude rozhoduje americký súd. Obhajoba tvrdí, že trpela ťažkou popôrodnou psychózou. Prokuratúra hovorí o vedomom a plánovanom konaní. A verejnosť sa pýta: Kde sa končí choroba a začína zodpovednosť?
Prípad Lindsay Clancyovej patrí k tým, pri ktorých sa človek len ťažko dokáže postaviť na jednu stranu.
Na jednej strane sú totiž tri malé deti – päťročná Cora, trojročný Dawson a osemmesačný Callan. Na druhej žena, ktorá podľa svojej obhajoby prechádzala po narodení najmladšieho syna vážnou psychickou krízou a ktorej stav sa napriek vyhľadanej odbornej pomoci postupne zhoršoval.
Zdravotná sestra, ktorá sama potrebovala pomoc
Lindsay Clancy pracovala ako zdravotná sestra na pôrodnom oddelení. Vedela teda, že obdobie po pôrode môže byť pre ženu psychicky náročné. Keď začala mať sama vážne psychické problémy, pomoc vyhľadala. Navštevovala psychiatrov, užívala lieky, bola hospitalizovaná a dokonca dvakrát volala na krízovú linku pre ľudí so samovražednými myšlienkami.
Otázka, ktorú teraz rieši aj súd, je, či jej bola pomoc poskytnutá včas a v takej podobe, akú jej zhoršujúci stav vyžadoval. A či odborníci dokázali rozpoznať, že už nemusí ísť iba o popôrodnú depresiu či úzkosť, ale o oveľa závažnejší stav.
Jej bývalá psychiatrička Jennifer Tufts na súde priznala, že v čase liečby nemala prístup ku kompletnej Lindsayinej zdravotnej dokumentácii a nevedela ani o jej dvoch telefonátoch na krízovú linku. Obhajoba tvrdí, že Lindsay trpela popôrodnou psychózou – vzácnym, ale veľmi závažným stavom, pri ktorom môže človek stratiť kontakt s realitou. Prokuratúra však oponuje. Podľa nej bola Lindsay za svoje konanie trestne zodpovedná a deti zabila úmyselne.
Keď sa manžel vrátil domov
Dňa 24. januára 2023 odišiel manžel Patrick z domu vybaviť veci, o ktoré ho Lindsay požiadala. Keď sa vrátil, našiel ju vážne zranenú po pokuse o samovraždu a svoje tri deti v suteréne. Cora a Dawson zomreli ešte v ten deň. Callan o tri dni neskôr.
Patrickov telefonát na tiesňovú linku sa stal jedným z najsilnejších momentov doterajšieho procesu. Pred porotou vypovedal aj o tom, ako sa Lindsay správala v období pred tragédiou. Lindsay po pokuse o samovraždu prežila, ale utrpela vážne poranenie chrbtice a zostala ochrnutá. Dnes sa pohybuje na vozíku.
Nebola to žena, ktorú poznal
V mnohých ohľadoch je asi dosť nepochopiteľnou súčasťou prípadu Patrickov postoj. Prišiel o všetky tri deti. Napriek tomu po tragédii verejne hovoril o Lindsay ako o žene, ktorá podľa neho vážne ochorela a bol dlhodobo oveľa súcitnejší, než by mnohí od otca zavraždených detí očakávali.
Dnes už Patrick a Lindsay nie sú manželia. Rozviedli sa a Patrick si medzičasom vybudoval nový život. Aj počas aktuálneho procesu sa však snaží chrániť pamiatku detí a netvrdí, že sa nič nestalo. Dokáže však oddeliť strašný čin od ženy, ktorú predtým poznal ako manželku a matku.
Práve táto otázka zaznieva aj medzi ľuďmi, ktorí prípad sledujú. Ak Patrick vedel, že má jeho žena vážne psychické problémy, prečo ju v osudný deň nechal doma samu s tromi deťmi?
Patrick na súde uviedol, že mu žiadny zdravotník nepovedal, aby Lindsay nenechával s deťmi osamote. Zároveň vysvetlil, že v tom období sa mu zdala byť na tom lepšie. Bola aktívnejšia a on veril, že sa jej stav zlepšuje. Lindsay však mala už pred tragédiou samovražedné myšlienky a podľa Patrickovej výpovede mu hovorila aj o myšlienkach na ublíženie deťom. Nemal ako manžel a otec pri vážnom zhoršení jej psychického stavu urobiť viac?
Verejnosť sa delí na dva tábory
Prípad Lindsay Clancy dnes vyvoláva mimoriadne silné reakcie. Jedna skupina zdôrazňuje jej duševné zdravie. Poukazuje na to, že opakovane hľadala pomoc, mala vážne psychické problémy a podľa obhajoby mohla trpieť rozvíjajúcou sa psychózou. Po začiatku procesu sa na sociálnych sieťach ozvali aj ženy, ktoré samy prežili popôrodnú psychózu a opisujú halucinácie, hlasy či desivé myšlienky.
Druhá skupina sa pozerá predovšetkým na obete. Pre nich je rozhodujúce, že zomreli tri malé deti. Argumentujú, že psychická choroba automaticky neznamená stratu zodpovednosti a že o tom, či Lindsay svoj čin dokázala chápať a kontrolovať, musí rozhodnúť súd. Presne na tejto hranici stojí aj argumentácia prokuratúry.
A potom existuje ešte tretí pohľad, ktorý sa medzi týmito dvoma pólmi prelína: Je možné odsúdiť čin, a zároveň sa snažiť pochopiť chorobu, ktorá k nemu mohla viesť?
Choroba nie je ospravedlnenie. Ale môže byť vysvetlením
Dnešný proces totiž nerozhoduje o tom, či smrť troch detí bola tragická. Rozhoduje o tom, čo sa odohrávalo v mysli matky v čase, keď svoje deti zabila.
Jej obhajoba hovorí o popôrodnej psychóze a zlyhaní liečby. Prokuratúra hovorí o úmyselnom konaní a trestnej zodpovednosti. Lekári, ktorí ju pred tragédiou liečili, pritom naďalej vysvetľujú, prečo u nej vtedy psychózu nerozpoznali.
A práve preto tento prípad otvára aj otázku, ktorá presahuje jednu americkú rodinu.
Koľko signálov musí žena vyslať, aby jej okolie pochopilo, že už nejde iba o únavu, úzkosť alebo popôrodnú depresiu?
Lindsay Clancyová čelí obvineniu za smrť svojich troch detí. Verdikt zatiaľ nepadol. No už teraz je jasné, že tento prípad načrtol jednu mimoriadne bolestivú tému. Ako ďaleko môže zájsť popôrodné duševné ochorenie? Dokážeme ho rozpoznať skôr, než bude neskoro.
Lucia Macaláková patrí medzi ľudí, ktorí sa už dlhé roky venujú práci s mládežou – a od roku 2021 stojí na čele programu digiPEERS organizácie digiQ. Ide o rovesnícke vzdelávanie: dvadsať tínedžerov a tínedžeriek z celého Slovenska sa počas polroka učí o online bezpečnosti, ochrane osobných údajov, kyberšikanovaní či podpore duševnej pohody, aby tieto témy následne workshopmi a obsahom na sociálnych sieťach odovzdávali ďalej svojim rovesníkom.
Prečo funguje práve rovesnícke vzdelávanie lepšie než poučovanie zo strany dospelých, ako sa mladí ľudia menia naprieč generáciami a čo by mali rodičia vedieť o svete, v ktorom hranica medzi online a offline už prakticky neexistuje? O všetkom sme sa pozhovárali s Luciou Macalákovou.
Keď sa snažíte hľadať svetlé stránky, nájdete ich
Pôvodne ste vykročili vďaka štúdiu environmentálnou cestou. Ako ste sa z tejto oblasti dostali k digitálnemu vzdelávaniu mladých ľudí? A čo vás naučili tínedžeri, ktorých cez digiPEERS sprevádzate?
Moje štúdium bolo zamerané na výchovu a vzdelávanie. V environmentálnej výchove je to práve výchova k hodnotám a zameranie sa na zážitok, formovanie postojov a reflexiu. Týka sa síce primárne životného prostredia, ale čo sa ho v dnešnej dobe netýka? Dôraz je kladený prevažne na rešpekt, vnímavosť a holistický prístup, čo je zároveň aj podstatou neformálneho vzdelávania a práce s mládežou, ktorým sa venujem dnes. To je vlastne náplňou mojej práce v digiQ viac ako vzdelávanie v digitálnych témach. Asi preto sú mojimi najobľúbenejšími z nich práve kritické myslenie a rešpektujúca komunikácia.
S tínedžermi pracujem už dlhé roky a naučila som sa pri nich byť viac autentickou, viac sama sebou a nehrať to na dojem. Niežeby takí občas neboli aj oni, ale ak chcete vytvárať vzťahy s ľuďmi, a to nielen mladými, na dojmoch a maskách ich nepostavíte. Nie vždy to, samozrejme, funguje, ale to nie je len o tínedžeroch. Akurát, oni vás často ľahšie prečítajú a dajú vám to najavo. Svojím, ešte málo zaťaženým vnímaním sveta, bez nánosov skúseností a obáv, nestrácajú čas s niekým, kto im neverí, alebo nesadne.
V digiQ pôsobíte od roku 2021. Čo sa za tie roky najviac zmenilo?
Mnoho. Ale vyberám naliehavosť riešenia niektorých tém. Vidíme to sčasti aj na základe toho, aké témy si vyberajú mladí ľudia v programe digiPEERS. Počas a po pandémii to bolo najmä kyberšikanovanie. Deti sa s ním stretávali veľmi často, boli odkázané na online priestor a komunikáciu, dochádzalo napríklad k vylučovaniu z online skupín, to sme riešili ešte dlho po návrate do škôl. Potom sme prešli viac ku kritickému mysleniu a práci s informáciami, teda dezinfo a hoaxy, v čase, keď začala vojna na Ukrajine. A dnes si asi najviac detí vyberá tému prevencie nenávistných prejavov a rešpektujúcu komunikáciu, prípadne digitálny wellbeing. To sú témy, ktoré vnímajú ako dôležité oni, o tom sa chcú rozprávať so svojimi rovesníkmi.
A zmenili sa aj deti, zmenila sa spoločnosť, zmenili sme sa, samozrejme, aj my. Vnímam a počúvam o únave, o preťaženosti a, žiaľ, o beznádeji a tendencie odísť zo Slovenska sa zvyšujú, nielen u mladých ľudí. Zmenili sa sociálne siete, a my sa snažíme hľadať spôsoby, ako čo najviac zvyšovať povedomie o zodpovednom a vedomom používaní internetu. Na začiatku bol veľký entuziazmus. Dnes sa musíme často zastaviť, aby sme sa mohli nadýchnuť. Veľmi ale v tomto pomáhajú osobné stretnutia s našimi mladými. V niečom je to rovnaké: keď sa snažíte hľadať svetlé stránky, nájdete ich. Nakoniec áno. A my sa vďaka nim vždy opäť vydáme na cestu, lebo vidíme, že hoci v malom, ale má to zmysel.
Ako mama vnímate potrebu chrániť online bezpečie detí. Zmenilo materstvo aj vašu prácu?
Lucia Macaláková, zdroj foto: digiQ
Mamou som bola skôr, ako prišiel veľký rozmach sociálnych sietí. (Úsmev.) Preto je to sčasti naopak: moja práca zmenila moje materstvo. Vďaka práci s mladými ľuďmi som začala viac chápať aj svoje deti, začala som oveľa intenzívnejšie vnímať hĺbku ich prežívania. Vedela som, že aj keď sa predo mnou tvária silno a nedobytne, vo vnútri sú krehkí a potrebujú podporu. Možno si poviete, že toto by predsa mala vnímať každá mama. A možno to aj všetky vnímame, ale tak nejako podvedome. Ja som od „cudzích” mladých ľudí počula veľmi veľa ťažkých vecí, čím prešli, čo prežívajú a že vlastne nepotrebujú veľa, len aby bol nablízku niekto, kto ich podporí bez slova, keď treba, kto ich nebude súdiť a dávať im nevyžiadané rady bez prežitej skúsenosti.
No a vďaka práci s digitálnymi témami zas mám o niečo väčší prehľad o tom, čo moje deti riešia, aký humor u nich funguje, možno trošku viac, ako iní rodičia rozumiem slangu a internetovému bizáru. Namiesto toho, aby som automaticky „zhejtila” to, čo sledujú, snažím sa zistiť, čo to je a prečo sa im to páči. Nie sú to každodenné dlhé rozhovory, ale pomáha to. Aj vďaka nim som začala sledovať mnohých ľudí a profily na sociálnych sieťach, ktoré ma fakt bavia, a zároveň sa potom o nich môžem rozprávať s mladými ľuďmi na našich aktivitách.
Program digiPEERS funguje na princípe rovesníckeho vzdelávania. Prečo je práve rovesník lepší „učiteľ” ako dospelý, pokiaľ ide o digitálne témy?
Mladí ľudia cítia z dospelých negatívny postoj k sociálnym sieťam. Preto sa im o tom ťažko rozpráva. Zároveň je tam, samozrejme, aj generačný rozdiel, rovnaké témy vnímame inak, na rovnakých ľudí máme iný názor a oni často nevedia, ako si ich obhájiť, ako vysvetliť, prečo sa im práve tieto veci páčia.
Mladý človek v role lektora, sprievodcu hrou alebo pri tvorbe obsahu rozpráva rovnakým jazykom, zažíva rovnaké situácie, má porovnateľný pohľad na vec. A predsa – to, čím ho v programe vybavíme, teda prehľadom v témach, odborným vhľadom a schopnosťou o týchto témach komunikovať aj cez zážitkové aktivity, prináša okrem vyššie spomenutého aj akýsi obdiv a inšpiráciu. Baví ich rozprávať sa s rovesníkmi, ktorí sú ako oni, a aj tak ich môžu niečo nové naučiť, cítia z nich to presvedčenie, že robia niečo, čo má zmysel. Že ich to baví. A to vytvára výbornú dynamiku.
Ako vyzerá bežný cyklus programu?
S náborom do nového ročníka začíname v júni, vrcholí v septembri. Program oficiálne začína v októbri. Viac-menej kopíruje školský rok, s miernym presahom do toho ďalšieho. Od októbra do januára prebieha prípravná fáza, členstvo programu sa prostredníctvom odborných workshopov, e-learningov a vďaka individuálnemu mentoringu pripravuje na samotné aktivity. Vyberajú si tému, pozíciu v programe a následne si osvojujú kompetencie, ktoré potrebujú k rovesníckemu vzdelávaniu.
Od februára do konca júna máme realizačnú fázu, tá býva najdobrodružnejšia. Tu sa prejavuje potenciál digiPEERS, tu zisťujú, či si dobre vybrali (väčšinou áno), zároveň často prichádza aj pokora, pretože tvárou v tvár svojim rovesníkom zistia, že sú na úplnom začiatku. Realizujú workshopy vo svojich školách, na iných školách, ale zúčastňujú sa aj iných podujatí, ako sú rôzne konferencie pre mladých, podujatia zamerané na vzdelávanie, niekoľkokrát sme sa zúčastnili aj letných festivalov.
No a s prázdninami prichádza hodnotiaca fáza. digiPEERS spolu so svojimi mentormi a mentorkami hodnotia, nakoľko sa im podarilo naplniť svoje ciele, čo vďaka programu získali, kam sa posunuli a rozhodujú sa, či budú pokračovať ďalej s nami, alebo to zúročia niekde inde. Všetko zakončíme takou našou oslavou, záverečnou hodnotiacou konferenciou Rok s digiPEERS, kde títo mladí ľudia verejne pred hosťami prezentujú, čo všetko za ten rok v programe dosiahli. Je dôležité povedať, že program a aktivity na konferencii pripravujeme spoločne, je to aj ich dielo, na ktoré sú patrične hrdí. Sú komunita, ktorá spolupracuje a podporuje sa a toto podujatie o tom vypovedá najviac.
Príďte 25. septembra do SpaceUp v bratislavskom Ružinove, uvidíte na vlastné oči.
Aké typy aktivít digiPEERS reálne robia? Sú to workshopy v školách, obsah na sociálnych sieťach, alebo niečo úplne iné?
Program digiPEERS má akreditáciu MŠVVaM SR, jeho aktivity majú štruktúru a nastavené vzdelávacie ciele. Po prvom KickOff školení si mladí ľudia vyberajú tému a pozíciu, ktorej by sa chceli venovať, tomu potom zodpovedá aj ich príprava a výstupy vo forme vzdelávacích aktivít pre rovesníkov. Jedna z možností je lektor/ka, teda príprava vzdelávacích workshopov, druhá pozícia je tvorca/tvorkyňa online vzdelávacieho obsahu, čo môže byť content na sociálnych sieťach, ale napríklad aj podcasty a blogy, vždy ale na témy digitálneho občianstva, a treťou pozíciou je tvorca/tvorkyňa vzdelávacích nástrojov. Títo digiPEERS vymýšľajú kvízy, escape rooms, digitálne alebo stolové, či kartové hry.
Takýmto spôsobom chceme mladým ľuďom umožniť uplatniť sa v tom, čo ich baví, prípadne by sa v tom chceli zlepšiť. Nie každý túži stáť pred celou triedou tínedžerov a zas nie každý chce rozmýšľať nad vzdelávacími hrami, alebo tvoriť storky na sociálne siete.
Tento individuálny prístup je síce komplikovanejší na manažment, ale zas o to zaujímavejší vo výsledkoch a výstupoch.
Ako vyberáte témy, ktorým sa v danom ročníku budete venovať? Reagujete na aktuálne trendy, alebo máte pevné jadro tém, ktoré sa opakujú?
Máme pevné jadro, ale sú to skôr tematické oblasti a to tieto: Kritické myslenie, Prevencia nenávistných prejavov online, Bezpečne online, Prevencia kyberšikanovania, Digitálny wellbeing. Opäť, nemáme vopred dané šablóny, o čom majú digiPEERS rozprávať. Vďaka príprave, odbornej podpore expertov, individuálnej mentorskej podpore sa ich snažíme motivovať k tomu, aby si vyberali tému svojich výstupov sami. Aby hovorili o tom, čo považujú za dôležité. Potom je to oveľa autentickejšie a oni sú pri príprave motivovanejší. Samozrejme, tento proces je sprevádzaný vyššie spomenutou podporou, čím sa vyhneme tomu, aby si uleteli niekam mimo témy.
Zdroj foto: digiQ
Čo je pre tínedžerov v programe najťažšie? Technické zručnosti, alebo stáť pred rovesníkmi a viesť workshop?
Toto je dosť individuálne. Ak by som to ale mohla zhrnúť, tak často je to už len prítomnosť, alebo vstup do novej skupiny ľudí. A áno, často sa stretávame najmä s odvahou postaviť sa pred publikum a rozprávať. V tomto vidia sami najväčší posun.
Technické zručnosti… No, ak si to prečítajú „tí moji”, dúfam, že sa len zasmejú, ale najväčší problém je používať bežné nástroje, ako je e-mail a napríklad pracovať s diskom, kde máme uložené všetky dáta k programu. (Smiech.) S mentorským tímom sa často rozprávame aj o motivácii a vytrvalosti mladých ľudí. Tým, že je dnes značný tlak na výkon, aj deti majú potrebu toho stihnúť čo najviac. Keď to prepojíme s množstvom príležitostí a ambíciami, vzniká rovnica s výsledkom preťažených, zahltených mladých ľudí, ktorí nevedia, kam skôr skočiť. No a tu im väčšinou klesá motivácia, lebo prednosť dostávajú základné veci, ako je škola, ZUŠ, alebo vodičáky. Opakovane hľadáme spôsoby, ako k tomu pristúpiť, ale aj tu platí zásada – nikdy nevyhovieš každému. digiPEERS je ročný program, udržať pozornosť mladých ľudí je náročné.
Tvrdíte, že hranica medzi online a offline sa pre generáciu Alfa úplne zotrela. Čo tým myslíte?
Tak, ako sme s príchodom sociálnych sietí a internetu celkovo hovorili o niečom, čo funguje v online, ale v reálnom svete nie, a naopak, to už pre tieto deti neplatí. Online svet je ich realitou rovnako ako ten offline. V niečom je pre nich jednoduchší, napríklad v nadväzovaní kontaktov, v praktických veciach, ako je vyhľadávanie informácií, dostupnosť služieb je niekde úplne inde, ako keď musíte pre všetko odchádzať z domu a riešiť. No zároveň to môže mať vplyv na ich prežívanie, na koncentráciu, vytrvalosť a podobne.
Rodičia, ktorí s deťmi žijú a ďalší dospelí, ktorí na nich majú vplyv, by toto mali prijať a sprevádzať ich týmto svetom. Vytvárať im vyvážené príležitosti na realizáciu. Pretože čakať, že si 9- až 10-ročné dieťa začne aktívne samo vyhľadávať rôznorodé činnosti mimo online, keď hry a sociálne siete im bez problémov vyplnia čas a nasýtia potrebu dopamínu, je naivné. A dookola hovoriť o tom, akí sme boli my iní v ich veku, rovnako nikam nevedie. Nikto nedokáže potvrdiť, akí by sme boli s rovnakými možnosťami a príležitosťami, ako majú ony. Treba ale povedať, že práve rodičia generácie Alfa patria k tým uvedomelejším, aj keď to (ako všetko) neplatí pre všetkých. O generácii Alfa vyšla užitočná príručka od slovenskej organizácie YouthWatch, ktorú odporúčam všetkým dospelým.
Všímate si rozdiel v „citlivosti” a empatii voči online obsahu medzi generáciou Z a generáciou Alfa. Čím si to vysvetľujete?
Viac vecí. V online prostredí sa stretávajú so skreslenými a odľahčenými formami informácií, ako je napríklad internetový bizar, teda humor, ktorý vlastne nedáva žiadny zmysel, alebo je to také neuveriteľné, až je to svojím spôsobom smiešne. Často je obsah neetický. Rovnako je to s memes (memečkami). Aj naozaj vážne situácie, javy, udalosti sú podávané cez satirické obrázky. A často to bývajú práve hodnotové vecí, medziľudské vzťahy, alebo etické otázky. Keďže deti sú prevažne prijímateľmi informácií prostredníctvom sociálnych sietí a málokedy prijímajú aj dôveryhodný spravodajský, alebo publicistický obsah, vytváranie svetonázoru a postojov je sploštené práve týmto.
Ďalším významným javom je normalizácia násilia, alebo patologického správania, či prijímanie pokrivených svetonázorov internetových influencerov, jednak kvôli dôvodom vyššie, a tiež kvôli množstvu tohto obsahu, ktorému sú deti vystavené.
Takto môžu vznikať nové normy toho, čo je vlastne ešte ok a čo už je za hranicou.
Kyberšikanovanie, wellbeing, kritické myslenie – ktorá z týchto tém je dnes podľa vás najdôležitejšia a prečo?
Všetky témy navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Ja, ako lektorka kritického myslenia, vnímam práve túto tému ako taký dáždnik nad všetkým. Zároveň ale potrebujem zdôrazniť, že na začiatku kritického myslenia je sebareflexia. Na to, aby sme mohli robiť informované rozhodnutia, potrebujeme reflektovať svoje vnímanie, prežívanie, postoje. Jednoducho to, prečo reagujeme v istých situáciách tak, ako reagujeme. Nie je to len o faktoch a overovaní informácií, ale napríklad aj o rešpekte k inému názoru a bádaniu po tom, prečo to iní vnímajú inak ako my. A to následne vplýva aj na zodpovednosť voči vlastnému wellbeingu a aktivite v online prostredí.
Čo si máme predstaviť pod pojmom „digitálne občianstvo” – v čom sa líši od bežnej mediálnej gramotnosti, o ktorej sa toľko hovorí?
Voľný preklad digitálneho občianstva na základe definície Rady Európy je nasledovný: Digitálne občianstvo je schopnosť aktívne, kontinuálne a zodpovedne sa zapájať do komunít online aj offline prostredníctvom kompetentného a pozitívneho využívania digitálnych technológií pri tvorbe, práci, zdieľaní, socializácii, skúmaní, hraní, komunikácii a učení sa. V centre mediálnej gramotnosti je zodpovedná a vedomá práca s informáciami.
Rada Európy definuje tieto tri základne piliere Digitálneho občianstva:
Being Online (Byť online) – prístup a inklúzia, učenie a tvorivosť, mediálna a informačná gramotnosť.
Well-being Online (Digitálny wellbeing) – etika a empatia, zdravie a wellbeing, digitálna identita a komunikácia.
Rights Online (Práva online) – aktívna participácia, práva a zodpovednosti, súkromie a bezpečnosť, spotrebiteľské povedomie.
Keby sme to zjednodušili, tak mediálna gramotnosť hovorí o tom, ako pracujem s informáciami v mediálnom priestore a digitálne občianstvo o tom, akým človekom v ňom som. Pričom ale zahŕňa nielen mediálny priestor, ale celkovo ten digitálny, s presahom do offline.
Zdroj foto: digiQ
Kde vidíte najväčšie medzery vo vzdelávaní o online bezpečnosti na Slovensku?
Vzdelávanie k digitálnemu občianstvu potrebujeme systematicky, s jasným konceptom a cieľom zapracovať do výchovno-vzdelávacieho systému. Dnes už bez týchto kompetencií neudržíme demokratickú spoločnosť. Spraviť z neho prierezovú tému a prakticky ho prepájať s realitou. Cieľovou skupinou ale nemôžu byť len deti. Tento koncept potrebujeme odovzdať v prvom rade ľuďom, ktorí ich vzdelávajú a vychovávajú, teda pedagogickej obci, pracovníctvu s mládežou, trénerom a trénerkám. A najmä rodičom. Sú pre deti formujúcimi osobami a je dôležité, aby ich vedeli sprevádzať pri vstupe do online sveta. A aby im boli oporou, keď to budú potrebovať.
Potrebujeme ich vedome viesť k poznaniu, že online svet nám ponúka obrovský priestor pre rast. No to len v prípade, keď k nemu pristúpime vedome a zodpovedne, poznáme a rešpektujeme ľudské práva a etické hodnoty.
Som hrdá na to, že som súčasťou digiQ, kde tento prístup praktizujeme dlhodobo. Sme členom konzorcia Centra bezpečného internetu na Slovensku a spolu s ďalšími partnermi sa podieľame na podpore pozitívnych zmien tak intenzívne, ako sa dá a ako nám to naša pozícia dovoľuje. Aktuálne pripravujeme takéto vzdelávanie práve pre učiteľov, učiteľky, pracovníctvo s mládežou a rodičov, spolupracujeme so stále väčším počtom škôl. Práve program digiPEERS je pre nás nádejou aj hnacím motorom, že hoci pomaly, ale predsa len sme pri vytváraní spoločnosti s demokratickými hodnotami ako základnou výbavou pre život.
Čo by ste odkázali rodičovi, ktorý sa bojí, že jeho dieťa trávi príliš veľa času online, ale nevie, ako s ním o tom hovoriť?
V prvom rade to, že je úžasné, že rozmýšľa, ako si k nemu nájsť cestu. Že to nezahrá do autu ako mnohí iní, že tí mladí nič iné nevedia, len byť na mobiloch a podobne. Dôležité je zistiť, čomu sa dieťa v online priestore venuje. Je rozdiel v tom, či osem hodín denne scrolluje na sociálnych sieťach, alebo sa správa neprirodzene. Alebo či je v kontakte s kamarátmi, niečo tvorí, vyhľadáva, jednoducho, robí niečo, čo má preňho pozitívny prínos. V takom prípade nie je čas strávený online tá rozhodujúca premenná, ktorá môže naznačovať návykové alebo závislostné správanie.
Čo ale určite odporúčam, a hovoríme to aj v rámci našich aktivít, je, aby sa rodičia s online svetom zoznámili. Takto totiž ukazujú záujem aj o svet dieťaťa. Z médií na nás vyskakujú hrôzostrašné titulky o hrozbách pre duševné zdravie, o mizogýnii, o radikalizme, o nenávisti. A ja absolútne netvrdím, že to tak nie je, že to neexistuje. Ale keď počúvate alebo čítate jednu po druhej len takéto správy, asi nebudete mať záujem pátrať po svetlých stránkach sociálnych sietí. Obzvlášť, ak ste ich nikdy nepoužívali (napríklad TikTok).
Ak budete poznať svet, v ktorom sa dieťa pohybuje, tak je väčšia šanca, že nájdete spoločnú tému.
Hneď, keby ste aj hľadali uňho pomoc pri praktických nastaveniach, alebo sa ho spýtali na podrobnosti o nejakej téme, alebo trendoch, ktoré ste videli online. Pokojne sa úprimne priznajte, že to robíte preto, aby ste lepšie poznali jeho svet. Tým ukážete, že vám na ňom záleží. Vyvarujte sa primárne výčitkám a zosmiešňovaniu obsahu, ktorý sleduje, pretože môžete „stratiť spojenie”. Radšej sa pýtajte, čo sa mu na tom páči, prečo to sleduje. Generačný rozdiel spôsobuje aj inú perspektívu na rovnaký obsah, cez pokojné rozhovory vyriešime oveľa viac.
A čo by ste odkázali tínedžerovi, ktorý váha, či sa do programu digiPEERS prihlásiť?
Program je jednou z mnohých príležitostí, ktoré môže vyskúšať. Nemôžem tvrdiť, že poznám očakávania mladých ľudí, často sú to podvedomé procesy. O programe však úprimne vyhlasujem, že im môže zmeniť život. Býva to tak, keď si vyberieme niečo nad rámec bežných povinností a situácií, keď prekročíme hranicu toho, čo poznáme. Naši digiPEERS v sebe objavili množstvo netušených predpokladov. S podporou komunity, mentorov a digiQ vyskúšali učiť iných, stáť na pódiu a hovoriť k publiku, vzdelávať pedagógov. Ale užili si aj spoločné chvíle s celou komunitou, našli ľudí s rovnakou krvnou skupinou. A to môže byť výhra na celý život. Okrem toho im ponúkame aj možnosť pokračovať ďalej v tíme digiQ. Ale o tom viac po prihlásení sa do programu. Získajú osvedčenie Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Za účasť v programe body k získaniu štipendia na vysokej škole.
Noví digiPEERS by mali tiež vedieť, že program im do života prinesie množstvo nového a užitočného. No najmä prispejú k rešpektujúcejšej spoločnosti a pomôžu z online priestoru spraviť lepšie miesto pre život. Takže, poďte a buďte súčasťou tohto win-win programu.
Môj muž Mišo bol na otcovskej. Tridsať dní presne. Neznie to ako veľa, ale nám to stačilo na to, aby sme sa konečne prestali len informovať a obchádzať pri dverách – „kto ide na nákup“, „kto vyzdvihne deti“ – a začali sa naozaj rozprávať o tom, ako fungujeme ako nová rodina, verzia 5 kusov a každý z iného cesta.
Zrazu sme si mohli v pokoji uvedomiť, aký je to vlastne život s troma deťmi, ktoré sú totálne rozdielne. Každý chlapec má úplne iný vek, záujmy aj iné potreby. A verte mi, najviac „potrieb” nemá ten najmenší.
Vedela som, že som si vzala muža, ktorý sa o deti dobre postará
Už počas randenia strážil deti kamarátom a zabával ich kvalitne. Zrazu bol mesiac na „dovolenke”. Len deti a letné dni. Konečne mal čas si všetko v pokoji navnímať. A presne tu prišli aj malé zmeny. Všímal si drobnosti, ktoré predtým jednoducho nemal šancu zachytiť.
A práve preto si myslím, že otcovská dovolenka nie je benefit, ktorý si otcovia „vezmú, keď chcú”. Je to čas, ktorý im treba všetkým dopriať – lebo bez neho sa táto skúsenosť jednoducho nedá získať naplno. Je proste ne-pre-nos-ná. Ten môj sa vyjadril, že by si to najradšej ešte predĺžil. No čo už. Dojčenie je tiež, zatiaľ, neprenosné. (Smiech.)
Zaviedli sme si opäť aj bodový systém pre deti – minúta upratovania alebo domácej práce sa im mení na minútu tabletu. Funguje nám to výborne. Zatiaľ. Mimochodom, väčšia „sranda” vznikla, keď nám najstarší nastavil tiež TIME LIMIT na telefónoch. To bolo AHA momentov…
Ale k pointe. Prišlo aj malé prekvapenie
Vyplnili sme si (každý zvlášť) Index férovej domácnosti. Odpovede by mali byť teoreticky identické. Pravda? Veď žijeme v tej istej domácnosti, riešime tie isté dni, vychovávame tie isté deti.
A? Neboli.
Vyplňte si ho tiež. Prosííím, prosííím zapojte sa. Treba nás viac…
Odlišne sme videli hlavne tú neviditeľnú vrstvu práce – kto si všimne, že dochádza toaletný papier, kto myslí na návštevy lekára, kto v hlave nosí zoznam vecí „čo budúci týždeň”. Tá mentálna záťaž sa vie veľmi nenápadne nabaliť na jedného z dvojice – a ani jeden si to poriadne neuvedomí, kým sa nezastaví a neprečíta si to čierne na bielom.
A presne to Index robí. Je to vaše domáce zrkadlo. Nehľadá víťaza ani vinníka. Len vám za päť minút ukáže, či je rozdelenie povinností u vás výsledkom vedomej dohody – alebo sa to tak nejako „udialo” a nikto to vlastne nenastavoval.
Prečo si myslím, že táto téma patrí aj na LinkedIn
Lebo férová domácnosť nie je len súkromná záležitosť dvoch ľudí za zatvorenými dverami. Má priamy dosah na to, kto z partnerov má reálny priestor rásť v kariére – a kto ho postupne stráca, lebo domácnosť nosí v hlave sedem dní v týždni.
OECD napríklad ukazuje, že otcovia, ktorí si vezmú rodičovskú dovolenku, sa aj po jej skončení výrazne viac zapájajú do starostlivosti o deti – a tento efekt pretrváva. Islandská štúdia na takmer 5 400 pároch dokonca zistila, že mesiac otcovskej vyhradený len pre otcov znížil pravdepodobnosť rozchodu o takmer 12 percentuálnych bodov po piatich rokoch.
A na Slovensku matky vracajúce sa z rodičovskej stále patria medzi najviac znevýhodnené skupiny na trhu práce, mzdový rozdiel medzi ženami a mužmi sa pohybuje okolo 16 %. Čiastočne za tým stojí presne toto – nerovnomerne rozdelená neviditeľná práca doma.
Vyplň(te) si Index. Zaberie vám to naozaj len päť minút a výsledok príde mailom priamo tebe – vám, do hodiny. Je úplne anonymný.
Najväčšiu hodnotu to má vtedy, keď si ho vyplníte obaja – každý sám za seba, podľa toho, ako to u vás skutočne funguje. Nie podľa toho, ako by to podľa teba/vás „malo” vyzerať.
