Zahliadnuc knihu Slušné dievčatá plačú potichu, vedela som, že si túto knihu potrebujem prečítať. A dobre som urobila. Nakoľko mám rada príbehy založené na skutočných udalostiach, veľmi som sa na ňu tešila. A neoľutovala som to.

Príbeh spája osudy troch žien žijúcich v jednom paneláku, navzájom ich prelína a zároveň odďaľuje. Prepletajú sa s mafiánskou krutovládou v Dunajskej Strede na konci 90. rokov minulého storočia. Hoci ide o fiktívne postavy, vychádzajú však zo skutočných príbehov. Kniha sa na jednej strane veľmi dobre číta, na druhej strane, sa ťažko číta realita života v danom meste a v danom čase. Uvedomila som si, koľko vecí dnes beriem ako samozrejmosť a ako dobre sa mi/nám žije.

Kaderníčka Júlia

Júlia je kaderníčka. Naoko žije pokojným, temer bezstarostným životom s mlčanlivým a tichým manželom policajtom a synom. Jej život však nabúra o desať rokov mladší Andrej, ktorý raz navštívi kaderníctvo. Spolu s ním vchádza do Júliinho života aj chaos.

Doteraz pre ňu existovali len povinnosti, v práci, doma, monotónnosť, rutina. Teraz cíti záchvev v kostiach, túžbu po dobrodružstve, slobode. Medzi ňou a Andrejom to iskrí… No musia sa stretávať tajne… Andrej má pred ňou svoje tajomstvá. Keď v meste vypukne mafiánske peklo, Júlia sa snaží bojovať proti príťažlivosti, no sila lásky je mocnejšia. Podarí sa im ostať spolu alebo sa zapletie Andrej do nebezpečných obchodov s naivnou túžbou rýchlo zbohatnúť, len aby mohli potom spokojne žiť s Júliou v prerobenom rodinnom dome po starých rodičoch?

Neskúsená Hilda

Hilda býva v byte pod Júliou. Sníva o štúdiu v zahraničí a bujarých večierkoch. V meste obsadenom mafiou to však nie je možné, resp. je to veľmi nebezpečné a riskantné, o čom sa Hilda nejedenkrát presvedčila. No jej pokusy o veselý nočný život nemuseli skončiť tak jednoducho. V jej okolí sú tehotné dievčatá po hromadnom znásilnení mafiánmi, na diskotékach sa okrem vstupného, platí aj výstupné… Kto nezaplatí peniazmi, musí zaplatiť inou formou….Počká to žiaľ aj Hildu. Hoci ju neznásilnia počas večierka, keďže kamarátka za ňu zaplatila výstupné, uniesli ju počas toho, ako išla vysypať smeti. Nebezpečenstvo číhalo skutočne všade.

Eržika, mafiánova mama

Teta Eržika zo siedmeho pochodia je na dôchodku. Vnútorne nešťastná a osamotená, po smrti muža, hľadá celé dni svoje šťastie v televíznych seriáloch a panelákových klebetách. Bezmocne sleduje, ako sa jej syn mení na krvilačného mafiána a ospalé mestečko na Žitnom ostrove sa v roku 1997 stáva synonymom hrôzy. Ona ho však stále vníma ako malé bezbranné chlapča. Akoby si ho tak chcela zapamätať navždy. No keď zapiera krvavé nohavice alebo vidí, ako pred jej očami kope do cudzieho človeka a neštíti sa ničoho, snaží sa túto realitu zapíjať pohárikmi, aby ju nevidela až tak priamočiaro.

https://www.instagram.com/p/CjhelXEIucp/?utm_source=ig_web_button_share_sheet&igsh=MzRlODBiNWFlZA==

Snaha o prežitie

Všetky tri ženy sa snažia prežiť vo svete, kde neplatia zákony. Človek sa bojí prejsť po ulici a klopí oči zakaždým, keď stretne cudzinca. Zmenil sa svet, neplatia zákony, polícia je ticho a bezmocná zo strachu o svojich najbližších. Tvári sa, že nevidí a nepočuje. Zbrane sú na bežnom poriadku, výpalníctvo prekvitá, likvidácia drobných podnikateľov či majiteľov krčiem je úplne bežná. Čakanie a obkukávanie dievčat pred školami, následné únosy, hromadné znásilňovania s puškou pri hlave… V televízii sa vysielajú čoraz šokujúcejšie správy. Zavraždený mladý policajt Róbert Remiáš, mladí chlapci miznú na tucty, protivníci sa topia v sudoch s kyselinou a vlastných pochovávajú za živa.

Je to naozaj silný príbeh, ktorý sa dotýkal mnohých slovenských rodín v nie tak dávnych časoch. Príbeh o prežití, o odvahe, o hodnotách, ktoré sú konfrontované priamo v rodine. Autorke sa skvelo podarilo preniesť atmosféru mesta na čitateľa. Mne osobne sa kniha páčila, sadol mi aj autorkin štýl písania. Príbeh bol písaný veľmi pútavo a dokázal vtiahnuť do deja.

Úryvky z knihy

„Pomaly som opäť začala vnímať svoje telo, chlad na koži, bolesť okolo oka, rany na perách a v rozkroku. Pravou nohou som ledva dokázala hýbať, no cítila som, ako sa mi vracajú sily. Pozbierala som si šaty a obliekla sa. Čakala som, čo so mnou bude. Bola som presvedčená, že ma aj s tými dvomi dievčatami popravia, hotovo, skončila som, zo života sa mi ušlo iba toľkoto. Modlila som sa za rýchlu a bezbolestnú smrť. Všimla som si, že z opačného konca miestnosti ku mne kráča muž, rukami si upracoval opasok. Prepadla ma panika, pomyslela som si, že sa všetko začína odznova, nikdy sa to neskončí, zase si ma podajú. Odpadla som. Keď som precitla, ležala som pri tých dvoch dievčatách. Plakali a schúlené do klbka sa triasli. Aj ja som plakala. Som laň, obkľúčili ma. Zodrali ma z kože. Skrvavená ležím v tráve a čakám, kedy mi z kostí ohlodajú mäso. Bojím sa.“

Zabetónovaný za živa

„Jedného dňa som zašla do obchodu a pokladníčka, moja stará známa, sa div nezadusila od plaču. Slečna z lahôdok aj mäsiar sa ju snažili upokojiť, no bezvýsledne. V pokladni ju vystriedala predavačka od pultu a nablokovala mi rožky a maslo.

„Čo sa jej stalo?“ vyzvedala som.

„Ani sa nepýtajte!“

„Nežartuj dievča, Etu poznám dlhé roky, a ešte nikdy som ju v takom stave nezažila!“

„Zmizol jej syn. Už o ňom nepočula asi pol roka. A teraz sa niekde dopočula, že ho vraj našli zabetónovaného.“

„Zabetónovaného? Čo to splietaš, ako by ho mohli zabetónovať?“

„Čo ja viem? Ja som jej to nepovedala… Pýtali ste sa, tak vám vravím, čo som počula…“

„To sú iba sprosté reči!“ zahriakla som ju, zaplatila som za nákup a ponáhľala som sa domov.

Celý čas som sa vracala k tej otázke. Ako by ho mohli zabetónovať? Na to by predsa potrebovali cement, štrk aj domiešavač a ten je predsa veľký a hlučný. Neskutočné, čo všetko si ľudia navymýšľajú. Keď som sa vrátila domov, dala som si pohárik na zahriatie. Šla som odložiť maslo do chladničky, a keď som ju otvárala, zrazu sa mi pred očami zjavila hlava muža so skleným pohľadom, vytŕčala zo sivého betónu. Zľakla som sa. Akoby bol zabetónovaný v mojej chladničke.“

O autorke

Katarína Ďurica (1983) vyrastala v Šamoríne, študovala na Trnavskej univerzite, pracovala ako turistická sprievodkyňa na Blízkom východe a v severnej Afrike. Od roku 2009 pôsobila ako novinárka v Budapešti pre viaceré spravodajské portály. V súčasnosti žije s manželom a troma deťmi v Bruseli. Jej tretí román Slušné dievčatá plačú potichu sa v Maďarsku vypredal za 10 dní. Na jeho príprave pracovala niekoľko rokov, počas ktorých zozbierala svedectvá vyše stovky obetí, preživších aj páchateľov v Dunajskej Strede. Divadelnej adaptácie sa zhostilo Vígszínház, jedno z najvýznamnejších divadiel v Maďarsku. V roku 2020 jej vyšiel zatiaľ posledný román Mestské líšky.