Košičanka Lenka Hlinková má síce ekonomické vzdelanie, ale vždy ju to ťahalo k informačným technológiám. Získala prácu v Londýne a po návrate nastúpila do firmy na vývoj softvéru, kde si všimla, že je iba zopár žien. Preto sa pustila do propagácie IT a pomáha ženám vzdelávať sa v IT oblasti. Je členkou občianskeho združenia Aj ty v IT a popri materskej vydala knihu Ženský algoritmus.
Študovali ste Podnikovohospodársku fakultu v Košiciach, prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?
Je to taký slovenský ženský paradox. Už som stretla veľa žien, ktoré rovnako ako ja, pracujú roky v IT a majú ekonomické vzdelanie. Od malička som obľubovala čísla a hlavolamy, neskôr som vymetala matematické a fyzikálne olympiády, ale keď na gymnáziu prišiel čas rozhodnúť sa pre vysoký školu, informatiku som ani len nezvažovala. Ekonómiu som považovala za odbor so širokým uplatnením. Dnes by som sa rozhodla inak, i keď využívam aj vedomosti z ekonómie.
Ako si spomínate na svoje pracovné začiatky?
Po druhom ročníku na vysokej škole som strávila leto v Chicagu a po návrate som nemala chuť vrátiť sa do školy. Chcela som zarábať a byť nezávislá. Moja prvá práca bola v sklade potravín ako manažérka logistiky. Po necelých troch rokoch som ale zistila, že mám väčšie ambície a vysoká škola mi začala chýbať. Tak som sa vrátila a dokončila ju externe, no už popri práci v lokálnej IT firme.
Kedy ste sa začali venovať informačným technológiám?
Začala som v úspešnej košickej spoločnosti, ktorá ponúkala telekomunikačné a kamerové riešenia. Síce som pracovala na logistike, ale od začiatku som si pýtala viac práce, než mi nadelili. Keď som videla, že niektorým kolegom to už lezie na nervy, “voľný” čas v práci som využila inak. Založila som si internetový obchod a zásobila vyše 5000 Slovákov slnečnými okuliarmi a topánkami, ktoré som nakupovala prevažne z Ázie a UK. Popri práci som si tak privirobila na auto. V tom čase sa ľudia ešte báli objednávať na ebay, či zo zahraničných eshopov, nemali Paypal, a tak som pomohla im aj sebe.
Kam viedli vaše ďalšie kroky?
Po skončení školy som chcela posunúť svoju kariéru ďalej. Nastúpila som do korporácie na medzinárodný projekt ako projektová manažérka a po troch mesiacoch sa zo mňa stala tímlíderka. Práca vyžadovala dennú komunikáciu v angličtine, veľa cestovania a neustále vzdelávanie sa v oblasti technológií. Investovala som do svojej ďalšej kvalifikácie, nečakala som, že ma bude zadarmo vzdelávať zamestnávateľ. Veľa som sa naučila o riadení ľudí aj o tom, čo chcem v budúcnosti robiť a čo nie.
Pracovali ste aj v Londýne, bolo náročné uplatniť sa tam a získať prácu?
Trvalo mi deväť mesiacov, kým som našla prácu snov v Londýne – Senior Digital Project Manager pre obchodné centrá Westfield London. Starala som sa o vývoj ich mobilnej aplikácie, inteligentného systému parkovania a interaktívne touchscreeny umiestnené po centrách, ktoré vás mali navigovať buď do obchodu, ktorý hľadáte, k vášmu zaparkovanému autu (ak ste zabudli, kde ste ho nechali) a mnoho iného. Opäť sa mi podarilo spojiť módu a technológie, a práca ma úplne pohltila. No po čase sa naskytla ešte lepšia ponuka v inej spoločnosti, kde som mala možnosť pracovať na projektoch s virtuálnou realitou a ďalšími pokrokovými technológiami. Strávila som tam necelé dva roky, ale tá pracovná a životná skúsenosť bola taká intenzívna, že z nej budem čerpať ešte roky. Presadiť sa v tak silne konkurenčnom prostredí vyžaduje veľkú mieru adaptability, neskutočný vnútorný pohon, motiváciu a sebadisciplínu. Naučila som sa milovať učenie. Ide to ľahko, pokiaľ sa učím to, čo ma baví a nikto ma do toho nenúti.
Ste členkou projektu Aj Ty v IT, kde sa snažíte motivovať ženy, aby pôsobili v IT oblasti. Ako táto myšlienka vznikla?
Organizácia vznikla pod vedením Petry Kotuliakovej už pred siedmymi rokmi. Keď sme sa spoznali s Košičankou Máriou Virčíkovou, doktorkou umelej inteligencie a spoluzakladateľkou spoločnosti Matsuko, mali sme veľkú vášeň pomáhať ženám do IT i do podnikateľského prostredia. Pohrávali sme sa s myšlienkou založiť si vlastný projekt, no v rovnaký čas nás oslovila Petra s ponukou pridať sa k nej do tímu a rozšíriť aktivity aj na Východné Slovensko, čo sme ako lokálne patriotky nadšene prijali. Odvtedy organizujeme meetupy pre ženy v IT s názvom Frida Talks Tech, školenia pre začiatočníčky v digitálnom svete a aktívne podporujeme a motivujeme dievčatá a ženy, aby sa nebáli sadnúť za počítač a začať sa učiť nové veci, bez rozdielu veku.
Napísali ste knihu Ženský algoritmus, prezradíte nám, o čom táto kniha je?
Keď som sa z Anglicka vrátila na Slovensko, nastúpila som do firmy na vývoj softvéru, ktorá mala v tom čase 80 zamestnancov, no ja som bola len štvrtá žena. Po desiatich rokoch v odbore som začala hľadať odpoveď na otázku prečo. Prečo nás je tak málo v IT, prečo majú ženy (nie len) v IT menší plat ako muži, prečo ich ubúda, čím vyššie sa posúvame vo firemnej hierarchii. A tak som dva a pol roka čítala tucty kníh a stovky internetových článkov, robila si poznámky, a veci začínali dávať zmysel. Kniha však okrem príčin obsahuje hlavne riešenia. Ako sa nadchnúť pre technológie, ako zistiť, na čo sa hodíme, akým smerom sa vzdelávať, aké sú možnosti uplatnenia v IT, ako v IT napriek jeho špecifickým nástrahám prežiť, a napokon, ako sa presadiť a prestať mať výčitky z toho, že sa nám v práci darí. Som len jeden z tisícov príkladov toho, že žena si medzi kariérou a rodinou nemusí vyberať. Riadim sa anglickou frázou “we can have it all”.
Čo je podľa vás príčinou, že sa ženy venujú IT oblasti menej ako muži?
Tých príčin je, samozrejme, viacero. Z historického hľadiska sa nám ženám dvere do škôl otvorili len pred zhruba 100 rokmi. Technické a vedecké smery nám boli dlho odopierané pod rúškom stereotypu, že to nie je nič pre ženu. A tak sa tie štúdiachtivé museli uspokojiť s výukou k povolaniu ošetrovateľky alebo učiteľky. I keď sa nám počas svetových vojen na chvíľu otvorili dvere aj k dovtedy mužským povolaniam, v technológiách my ženy nemáme tradíciu. Chýbajú nám ženské vzory z našich rodín, ktoré by nás inšpirovali k informatike. Ďalším faktorom je spoločnosť a spôsob, akým sú dievčatá vychovávané. Dievčatkám patrí do rúk bábika, chlapcom stavebnica. Od malička si tak rozvíjame úplne iné centrá v mozgu a je prirodzené, že pod týmto vplyvom majú chlapci neskôr väčšiu náklonnosť k mechanike. Veľakrát aj učitelia na školách považujú chlapcov za tých lepších v matematike a dievčatá škatuľkujú do humanitných smerov. No a keď si už raz vyberieme smer štúdia, máloktorá žena má odvahu neskôr presedlať na úplne nový smer, ktorý navyše vyžaduje veľa ďalšieho samoštúdia.
Myslíte si, že aj žena, ktorá neštudovala IT, môže pôsobiť v tomto odbore? I keď vy ste vlastne dôkazom, že to je možné…
Presne tak, a v knihe uvádzam viac príkladov, ako som ja. Dokonca sú aj programátori a programátorky, ktorí vysokú školu nemajú. Vedomosti sú to, čo zaváži, nie kus papiera s pečiatkou. Niekedy je však ťažké začať a tým, ktoré chcú, radím v prvom rade naučiť sa po anglicky, lebo bez toho sa človek v IT nezaobíde. Potom sa v IT zorientovať, googliť si, ako sa vyvíja softvér, aké roly sa do tohto procesu zapájajú a nájsť si, k čomu inklinujú najviac. Potom sa už len zamerať na svoj smer a vzdelávať sa v danej oblasti. Na internete je kopec kurzov za pár eur, ktoré pripravia aj začiatočníka na prvú prácu v IT. Treba len chcieť. A vedieť po anglicky.
Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?
Najväčší úspech bol zatiaľ určite presadiť sa v renomovaných firmách v Anglicku bez predošlej zahraničnej skúsenosti. No aj zaumieniť si napísať knihu, pracovať na nej vytrvalo popri bábätku, dokončiť ju a nájsť jej vydavateľa – to považujem za veľkú vec. Najviac sa však teším z toho, že už ako tridsiatnička viem, kto som, čo chcem v živote dosahnuť, a nečakám, že mi to padne z neba. Taktiež cítim, že časť toho dobrého, čo sa mi dostalo, potrebujem vrátiť a pomoc druhým ma napĺňa.
Ako si zadeľujete svoj čas?
Od kedy som mama, moj time management sa ešte viac zefektívnil. V prioritách mám jasno a snažím sa tráviť kvalitný čas s rodinou a priateľmi. Prácu však potrebujem k životu rovnako ako kyslík. Nie tú, kde musím sedieť od deviate do piatej, ale takú, ktorá mi umožnuje flexibilitu, slobodu v rozhodnutiach a využitie kreativity. Televíziu nepozerám skoro vôbec, občas len Netflix, veľa čítam a píšem. Nechodím do posilňovne, teraz športujem len rekreačne. Mám skvelého manžela, ktorý nečaká s domácimi prácami na mňa a s dcérkou mi odmalička veľmi pomáha. Bez neho by som zvládala svoje početné aktivity len ťažko.
Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.
- Mnohí ľudia nemajú žiaden sen, ani odvážne plány do budúcnosti. Cítia sa nespokojní so životom, ale pritom nevedia, čo chcú. Preto každej žene prajem, aby sa jej podarilo nájsť samu seba čím skôr. Vyhradiť si čas a urobiť si sebaanalýzu. Pomôcť môže napríklad test silných stránok Gallup alebo osobnostná SWOT analýza.
- Keď už viete, kto ste, rozmýšľajte nad tým, čo chcete robiť. V čom ste dobrá alebo čo by vás tešilo. Nie je nič horšie ako sa večne sťažovať na svoju prácu a ráno vstávať s kŕčmi v bruchu, lebo tam treba ísť zas. Práca nás má tešiť. Pri výbere povolania sa riaďte heslom “Love it, change it or leave it”. Vyžaduje to guráž, ale vyplatí sa to.
- A ak už viete, čo je to vaše pravé povolanie, skúste nájsť spôsob, ako to čo najlepšie speňažiť. Peniaze nie sú všetko, ale až príliš veľa žien ostáva nedobrovoľne závislých na mužoch, ktorých nemilujú, len preto, že z vlastného príjmu by rodinu neuživili. Buďte nezávislé a budete samy sebou.
