Pôvodne som chcela napísať list len pre svojich rodičov, ale ako mi tak vznikal v hlave, uvedomila som si, že by mohol pomôcť viacerým v podobnej situácii. Hlavne ak nemajú talent opisovania vecí ako mám ja :)
Takže tu je, píšem ho ako pre našich:
Ahojte.
Je mi už nepríjemné dookola opakovať moje pohnútky a princípy a obhajovať pred vami moju, podľa vás benevolentnú výchovu, preto to dám na papier a zavesím vám to na chladničku, nech to máte na očiach stále.
Vám je malým V, lebo ako sa písalo u nás na internete, tak ak je korešpondencia určená viacerým, ktorí to budú čítať naraz, tak sa to má takto robiť, lebo je to množné číslo. Nie je to preto, že by som si vás nevážila!
Vážim si aj vašu výchovu, akú ste mi dali. Bola primeraná dobe, v ktorej som vyrastala a viem, že ste mi dali to najlepšie, čo ste mohli.
Teraz je však doba iná a ja už nemôžem svoje dieťa vychovávať rovnako ako vy mňa.
Takže začnem s poslúchaním ostatných:
Je jasné, že dávnejšie žili ľudia vo veľkých skupinách (alebo rodinách či niekoľko rodín pokope), kde si navzájom pomáhali a nikto by deťom neublížil – aspoň teda u nás v týchto zemepisných šírkach. Takže ak sa dieťa naučilo, že staršieho treba vždy poslúchať, odbremenili sa rodičia od vysvetľovania „prečo toto a takto a prečo nie inak“, jednoducho dieťa vedelo a malo dôveru, že tí starší vedia prečo a ako a ono im verí na 100% a poslúchne ich. Nikoho by ani nenapadlo zneužiť túto detskú dôverčivosť.
Potom prišlo akési medziobdobie „nerozprávaj sa s cudzími“, čo malo slúžiť ako ochrana pred zlými dospelákmi. Domnievam sa, že toto nebolo veľmi šťastlivé riešenie, pretože stačilo, aby dieťa rodiča raz videlo s tým človekom a už nebol cudzí. Nebudem to ďalej rozpitvávať, jednoducho dostať sa medzi necudzích by bolo v tej dobe veľmi jednoduché.
Suma sumárum – moje a ani ďalšie dieťa (okrem tých čo žijú v uzavretých komunitách) nechráni žiadna tlupa, kde by bol stále niekto známy na blízku v prípade núdze.
Je teda samozrejmé, že potrebujem svoje dieťa naučiť, aby si vedelo vybrať koho alebo aké hodnoty bude poslúchať – nasledovať. Ak sa teda vás – svojej babky či deda dokola pýta, že prečo, prečo a načo? A vy jej niekoľkokrát odpoviete len že „lebo!“ alebo niečo podobné, tak je pre ňu dobré, že najbližšie vám automaticky povie, že “nie!” A viete prečo? Pretože si rovnako musí trénovať POVEDAŤ NIE BEZ POCITU VINY!
Je len na vás, či budete ten, čo jej trpezlivo vysvetľuje ako svet funguje. Áno vyžaduje si to obrovskú trpezlivosť, s tým súhlasím a žerie to neskutočne veľa energie. Keď na to však nemáte energiu a trpezlivosť, tak budete patriť do druhej skupiny. A to je tá, ktorá učí moje dieťa povedať nie BEZ POCITU VINY. Týmto vás chcem poprosiť, nevydierajte moje dieťa citovo, že ju nebudete ľúbiť, alebo jej niečo nedáte, nemôže k vám už chodiť alebo dokonca ju s niečim či niekym strašíte ak vás neposlúchne! Naučte ju, že hovoriť nie je v poriadku.
Dnešná doba je už raz taká. Najčastejšie sa ľudia držia v nejakej pasci práve preto, že nie sú odolní voči citovému vydieraniu, alebo citovej záťaži a nedokážu asertívne stáť za svojimi hodnotami a v prípade potreby povedať aj “nie”.
Preto rastie počet závislých. Preto týrané ženy ostávajú so svojimi manželmi a preto je národ celkovo nešťastný. Pretože málo ľudí vie povedať: „Toto sa mi nepáči, toto robiť nechcem, takto žiť nebudem…“ a skutočne si za tým bez nepríjemného pocitu stáť.
Dávajú svoje potreby, svoju osobnosť, svoje záľuby, seba samotného na posledné miesto.
A ja nechcem vychovať takého človeka.
Tak vás prosím, nehádžte nám polená pod nohy a pomôžte mi v tejto neľahkej úlohe. Nechcem sa raz ocitnúť v situácii, kedy sa bude moje dieťa snažiť získať si priazeň druhých, bude sa stále len obetovať, ostatným robiť láskavosti, plniť im priania a stále sa pre všetkých len obetuje až nakoniec zistí, že keď ono niečo potrebuje, títo ľudia sa mu otočia chrbtom. Lebo toto je presne osud tých, ktorých nenaučili povedať nie bez toho, aby mali výčitky.
Veľa ľudí sa v tom spoznáva. Odmalička ich učili, že ich budú mať radi, keď spravia čo iní chcú, keď budú poslúchať…Lenže potom príde realita a tam to veruže tak nefunguje. To už isto viete a nemusím to vysvetľovať. Pomôžte mi vychovať dieťa do tejto doby, nech je pripravená stáť si za svojím a pevne nohami na zemi.
Rešpektujte NIE, aj keď ho povie malý človek. Ak s ním nesúhlasíte, snažte sa mu to vysvetliť, ale v žiadnom prípade NIKDY nešliapte po jeho dôstojnosti a hodnote!
Prosím vás všetkých, v mene malých detičiek, ktoré ešte nevedia vyjadriť svoju nespokojnosť tak rozumne, ako my dospelí. Pomôžte im stáť si za svojimi potrebami a nenechať sa presvedčiť o svojej slabosti, či nehodnote.
