Je jedna hodina poobede. Hluchý čas, keď nikoho nevybavíte, akurát tak telefonát s nejakým popleteným automatom. Každý je zalezený a zbiera sily.
Ja nie som výnimka. Sedím vo svojej kancelárii v pohodlnom v kresle a zhlboka dýcham. Vôňa kávy na stole mi pomáha trochu preladiť hlavu. Pozerám na kožené kreslá, nábytok z rodu prestížnych. Precízne zarovnané police plné výkazov. Luxus okolo ma vždy upokojí.
Aj môj život je dokonale uprataný, vyleštený úspechom. Všetko čo prečnievalo, som nemilosrdne vyhodila, ako staré dáta z účtovníctva.
Ale dnes mám zlý deň. Som zmätená a miesto faktúr počítam oblaky. Moja obchodná firma získala nového, veľmi prestížneho klienta. A ja musím vyriešiť nečakaný, súkromný problém. Ing. Rehák, ich výrobný riaditeľ, mi totiž poriadne pomotal hlavu. Proste chaos na tele a na duši.
Super chlap
Prvé spoločné sedenie minulú stredu som totálne pokašlala. Akákoľvek snaživá absolventka marketingu by bola stokrát lepšia, než moja maličkosť. Veru tak, čistá hrôza! Zamotaná v zbytočných vetách, plietla som čísla, termíny. A k tej hanbe, malý bonus. Na druhej strane stola, mi naservírovali super chlapa.
Muži totiž, aspoň tí okolo mňa, ženy zaraďujú iba do dvoch chlievikov. Buď ste dobrá v posteli, alebo v práci. Ak pripustia obidve možnosti, utečú pred vami rýchlosťou blesku.
ON bol iný. Moje chyby veľkoryso prehliadal. Žiadny neľútostný dialóg bezpohlavných manažérskych bytostí medzi nami neprebiehal. Práve naopak. V miestnosti sedeli muž a žena, ktorí akoby spadli z Venuše a Marsu. Obaja dokonale mimo.
Jeho oči ťukali signál pre krásne stratených: „Si skvelá, úžasná…“
Pri rozlúčke hovoril divné vety a ja som v štýle poslušnej žiačky nadšene prikyvovala.
Čas má zvláštnu úchylku. Niečo plynúcimi dňami získa nálepku „nezabudnuteľné.“ A iné udalosti, ktovie prečo, blednú rýchlejšie, než svetre z reklamy.
Tentoraz mi nepomohol. Ani trochu. Tá spomienka páli, viac, než prvá pusa v šestnástich. Som nervózna a mám strach. Rozvážne začnem pochodovať hore – dole. Po chvíli vytiahnem návrh zmluvy. Podrobne študujem dodatky, podmienky. A pritom usilovne gumujem v hlave veľkú machuľu s nápisom ON. Tie papiere ma vrátia do reality. Ja mu proste MUSÍM zavolať a byť profesionálna. Hotovo!
Budem bojovať, tak ako vždy! Všade a so všetkými. S úvermi, daňami, zamestnancami, úradníkmi. Áno aj s láskou, keď treba! Nepokazím dôležitý kontrakt, pre pár pojašených hormónov. Mám predsa rada peniaze. Dláždia cestičku k úcte a pohodliu.
Telefonát
Rozhodne vyťukám jeho číslo a sypem z hlavy naučené formulácie:
„Prepáčte, že vyrušujem, ale potrebovala by som skonkretizovať dodacie termíny a rozsah objednávok. Áno, samozrejme, môžem prísť už dnes. Okolo druhej som u vás.“
Aj pre vás, nezmyselne pošepnem sama pre seba. Potom odložím mobil a s úľavou vydýchnem. Konečne, mám to za sebou! Sadám do auta a hneď mám lepšiu náladu. Milujem ten malý intímny priestor na štyroch kolesách. Celý deň musím hrať očakávané postavy. Šéfka, kolegyňa, partnerka. Každá z nich má svoju formu, hlas, mimiku.
A tak postupne vyťahujem príslušné masky, ako králiky z klobúka. No tu v mojom autíčku môžem byť len ja. Ja a vzácne nič. Sledujem šedú cestu pred sebou a pritom spomínam na minulé roky. Kedysi som vstávala so strachom, že niečo prepasiem, nejakú šancu, čo môže prísť. Naivne som chcela dostať všetko, čo život ponúka. Potom prišla tvrdá realita. Život totiž nič, ale vôbec nič neponúka. Len preludy, sny, túžby. Možnosti ďaleko, vysoko, hlboko. To, čo má naozaj cenu, treba tvrdo vydupať, vydrieť.
V práci vždy dôsledná, žena vždy milá, kolegyňa vždy chápajúca. Slovo VŽDY je nadmieru dôležité. Pár písmen, ktoré patria víťazom. Znamenajú totiž stále svetlo. Ostatní zažiaria a zhasnú. OBČAS je kruté vymedzenie neúspechu.
Ťažko vzdychnem. Kedysi, dávno predávno nebol môj svet dokonalý. Pálil od lásky, mrazil zbytočnými trápeniami. Sex ešte fungoval aj mimo kolónky pravidelnej telesnej údržby. Tá krásna neistota prvých dospelých rokov dávno zmizla, ako zbytočná pohľadávka, ktorá už nemá cenu. Čo keď práve on je posledná šanca. Byť znovu živá a znovu cítiť?!
Smútok víťazov
Určite má za sebou rovnaký príbeh. Zažil to čo ja a dobre pozná ten zvláštny smútok víťazov. Preto tie blesky medzi nami a jeho spotené dlane. Hanblivý úsmev sebavedomého muža. Obaja sme väzni vlastného úspechu. Opustení, za zlatými dvermi, ktoré samy neotvoríme. Uzavretí, strácame prívody kyslíka. Možno, možno spolu. Život beží mimo nás, mimo našich cash- flow, život je flow.
Zastanem na parkovisku a polomŕtva, či skôr do živa spálená kráčam za ním do kancelárie. Sedí za stolom. Neistý, trochu zahanbený. Ja trepem naučené vety o tom, najmenej dôležitom, o peniazoch. Iba automaticky prikyvuje a pozerá do zeme. Všetko je rýchlo dohodnuté. Plachý dotyk na rozlúčku vyťukáva túžby bez otázok.
Roztrasená utekám do auta. Prejde pár minút a v mobile svieti jeho číslo:
„Prepáčte, prosím vás, viete, ja neviem… Mohli by ste prísť… Ešte na chvíľku?“
Rýchlo prikývnem. Rovnako zmyselne a nezmyselne.
Som šťastná, prešťastná. Určite všetko pochopil. Oslobodí ma a ja oslobodím jeho. Viem to. S krídlami v duši utekám späť. Usmievavá sekretárka pomaly odkladá spisy.
“Prepáčte, pán riaditeľ musel náhle odísť, ale mám tu pre vás ešte nejaké dodatky k zmluve.“
Zmätená, beriem do ruky podávané papiere. Keď zavriem dvere, v telefóne blikne správa s jeho číslom, ako pohrebná sviečka.
„Prepáč, ušiel som. Mám strach.“
Katarína Gregorová
Foto na titulke: pixabay.com