Moje písanie je ako Nina – nepredvídateľné, ale je s ním zábava, hovorí autorka knihy 24 dní do Vianoc, Michala Ries

0
Moje písanie je ako Nina – nepredvídateľné, ale je s ním zábava, hovorí autorka knihy 24 dní do Vianoc, Michala Ries

Preslávil ju knižný hit 24 dní do Vianoc, kde sa aktuálne chystá už druhá dotlač. V čom spočíva nadštandardný úspech tejto knihy? Michala Ries (32 r.) začala písať ako pätnásťročná. Na prahu dospelosti napísala svoj prvý román a dnes má na konte už päť kníh. Michala žije v malebnej dedinke pod Čachtickým hradom. Aktuálne na rodičovskej dovolenke vychováva svoje dve deti.

Pre Akčné ženy Michala Ries prezradila:

  • ako jej napadlo napísať román 24 dní do Vianoc,
  • či niektorú výzvu absolvovala aj ona sama,
  • v čom je podobná s hlavnou postavou.

Kniha 24 dní do Vianoc zožala nevídaný úspech. Čaká sa na aktuálne druhú dotlač. Získala prvé miesta v kníhkupectvách, často je spomínaná v čitateľských odporúčaniach. Ľudia si pri nej oddýchnu, zrelaxujú, zasmejú sa. Posúvajú dobré referencie ďalej. Čakali ste až takýto úspech?

Nečakala. Nikdy neviem, čo môžem od knižného trhu čakať – čo má súvis aj s rôznorodosťou mojej tvorby. Pri uvedení nového titulu som vždy zvedavá a aj mierne nervózna. Tá trocha neistoty sa mi páči, ale, samozrejme, prekvapenia ako pri 24 dní do Vianoc vrelo vítam aj pri budúcich tituloch. (Úsmev).

Ako vám napadlo napísať takýto super príbeh? Každý deň v živote Niny predstavuje prekonanie jednej životnej výzvy. Ako ste vymysleli všetky tieto výzvy?

Na facebooku som videla reklamu na jednu kartovú hru pre páry. Dvojica si navzájom kládla otázky a cez ne sa mali lepšie spoznať alebo prehĺbiť intimitu, ak išlo o pár, ktorý je spolu dlhšie. No a v tom reklamnom príspevku sa hovorilo o dvojici, ktorá hrala túto hru. Žena položila mužovi otázku: Čo by si ľutoval, keby si mal dnes zomrieť? A on odpovedal, že by neľutoval to, ako žil, ale to, čo neurobil. A v tej chvíli ju požiadal o ruku. A práve tá otázka bola prvou lastovičkou, ktorá sa pričinila o zrod Nininho príbehu. Chcela som vytvoriť hrdinku, ktorou tá otázka otrasie a zmení jej život.

A ako som vymyslela tie výzvy? Ani neviem. Pamätám si len to, že som sedela za stolom a horúčkovito zo seba sypala zoznam.

Ktorú výzvu z tých 24 ste absolvovali aj vy sama?

Keď sa nad tým zamyslím, tak mnohé úlohy som absolvovala dávno predtým, než som o Nine začala písať, hoci som sa nesnažila vytvoriť ju na svoj obraz. A k niektorým ma priviedla práve ona. Spomeniem teda, čo mi prvé napadne.

Nina v knihe mlčala deň, ja som to vydržala niekoľko týždňov a bol to krásny a obohacujúci zážitok. Pri písaní jej príbehu som požiadala bývalú spolužiačku zo strednej školy o odpustenie, aj keď z iného dôvodu ako Nina. A tiež ma nakopla k tomu, aby som sa ozvala jednej kamarátke a vysvetlila jej, prečo som s ňou pred rokmi prerušila kontakt. Vtedy som na úprimnosť nemala odvahu.

Aj 23. december má základ v realite a ja som rada, že som dostala znovu šancu otvoriť srdce i náruč niekomu z rodiny, na koho sa zabudlo. A mrzí ma, že pri inom rodinnom príslušníkovi som to už nestihla. Zdá sa, že život nie je romantická komédia.

A eskalátor, samozrejme! Na mojich sociálnych sieťach je z toho aj videozáznam. Bolo to pekne trápne, aj keď bolo nedeľné dopoludnie a prázdny obchod, ale bola to aj poriadna zábava! Neobjavil sa však žiadny Dominik, ktorý by ma pretiahol. Čo je asi dobre, pretože som vydatá. Šťastne. To posledné ma prinútil dopísať manžel.

Prečítajte si aj rozhovor s autorkou Alexandrou Vrábelovou: O Španielsku, práci na polícii a vzťahoch s autorkou románu V tieni koridy

Dielo má skvelú dramaturgiu. Striedajú sa veselé a vážne témy. Ako ste na to prišli?

Je to bláznivá komédia, ale zároveň som túžila aj po hĺbke. Milé a dojemné úlohy sa striedali s vážnymi a tie so strelenými, pretože aj život je taký – rôznorodý. Nina mala svoj zámer – žiť tak, aby neľutovala – a to neznamená len slobodu, ale aj prijatie zodpovednosti.

Na čo z knihy ženy najčastejšie reagujú? V čom im kniha otvára oči? Čo si najčastejšie uvedomujú?

Táto kniha otvorila oči aj mne. Zamilovala som si Bruna Marsa! Predtým sme mali neutrálny vzťah, ale Nina ma prinútila spoznať jeho tvorbu a vystupovanie lepšie a zaradil sa medzi mojich obľúbených interpretov. Našťastie sa to nevyvinulo do obsesie ako u Niny.

A ako vnímajú 24 dní do Vianoc čitateľky, to sa musíte spýtať ich. Všeobecne sa v recenziách často opakuje, že Nina k niečomu inšpirovala, že vďaka nej prehodnotili čitateľky vo svojom živote nejaké veci, ale nepoznáme sa, takže väčšina z nich to nešpecifikuje. Aj keď ako autor mám až chorobný záujem o podrobnosti. (Úsmev).

Ale… aj keby reagovali len smiechom, radosťou a veselosťou, bola by som spokojná, pretože rozosmiať niekoho a rozžiariť mu deň, to je veľa, aspoň pre mňa.

Jedna čitateľka mi napísala, že prišla o bábätko rovnakým spôsobom ako Nina a že jej rozhovor Niny a Dominika pomohol pochopiť, že má právo za svojím bábätkom smútiť, aj keď si to niekoľko mesiacov odopierala. To bol pre mňa veľmi hlboký okamih a vlastne sa mi stal pri každej mojej knihe aspoň raz. A to mi stačí, aby som vedela, že moje písanie má zmysel.

V knihe je veľmi dobre popísaný Ninin vzťah s mamou. Zobrazuje silnú slovenskú realitu. Čím je to podľa vás, že sa mamy a dcéry často až takto odcudzia?

Toto je tak komplexná a psychologická téma, že sa až bojím odpovedať. Ale nie natoľko, aby som to neskúsila. Myslím si, že je ľahké sa odcudziť, pretože ako spoločnosť máme problém prijímať druhých bezpodmienečne. Ako povedala Nina svojej mame, po mám ťa rada, nenasleduje žiadne ale. Nemalo by. Lenže v normálnom živote väčšinou nasleduje a mať zdravý vzťah s niekým, kto vás v skutočnosti neprijíma, je poriadna výzva.

Každý si so sebou nesieme svoje bolesti, traumy a nespracované zranenia, a to sa premieta do našej schopnosti milovať. My síce milujeme, ale naše správanie často podlieha práve našim zraneniam a nie láske. A deti viac než slová zaujímajú činy, nedajú sa oklamať, sú príliš múdre. Keď zranený rodič vychováva deti, vytvára im nové zranenia. A to rodičov a deti od seba vzďaľuje. Našťastie, naša generácia má už veľa informácií a možností.

Môžeme svoje zranenia liečiť a hoci je to cesta dlhá a plná pošmyknutí a pádov, verím, že každá snaha, každý pokus niečo zmeniť, aj keď nie vždy uspejeme, každé ospravedlnenie, keď to nezvládneme, každý okamih, kedy láska preváži nad zraneniami – to všetko sú kroky bližšie k našim deťom.

Tu si rovno dovolím vložiť odporúčanie na inšpiratívne instagramové profily o rodičovstve a deťoch –  mamy_mimo_davu, rodinna.lekarka, malo_psychologia, velkyholkynebreci, detijsoutakylidi.

A môj vzťah s maminou? Je dobrý, pretože som veľa rokov pracovala na tom, aby to tak bolo. A stále je na čom pracovať. Niektoré veci sa zmeniť nedajú a ani ľudia okolo nás, ale… šťastie, že sa môžeme zmeniť my, nie?:)

Nina je lekárničkou. Máte vy sama lekárnické vzdelanie?

Mám bakalára zo sociálnej práce, takže nie. Moja kamarátka Ivka, ktorej knižné tipy nájdete na instagrame pod účtom ivka_krehlik, pracuje v lekárni a som veľmi vďačná, že mi doplnila prázdne miesta. Mimochodom, Ninino povolanie som menila takmer v polovici rukopisu. Pracovala v kancelárii a keď som si písala s Ivkou a priznala sa k svojmu zamestnaniu, brala som to ako znamenie a išla rukopis poprepisovať. Tá práca má úplne nadchla, veľmi som sa tešila na lekárnické vtipy a ich vymýšľanie som si užila!

Najťažšie pre Ninu bolo priznať sa k dieťaťu, k jeho strate a smútku a tomu, že dieťa nemá ani hrob. Zobrazuje to realitu mnohých slovenských žien. Riešenie pritom ponúkate priamo v knihe – pietne miesto pre nenarodené deti. Viete o tom, že takéto miesta existujú? Inšpiroval vás k tomu skutočný príbeh?

Neviem o žiadnom takom mieste a v zásade to asi nie je potrebné. Ide o symboliku, môže to byť kdekoľvek. Inšpirovalo ma viacero skutočných príbehov. Poznám niekoľko žien, ktoré prišli o svoje bábätko.

Vnímate, že ste sa možno aj touto konkrétnou výzvou stali „hovorkyňou“ množstva žien, ktoré nechtiac prišli o svoje dieťa?

Som mama dvoch detí a s pokorou a vďakou môžem povedať, že som nikdy o bábätko neprišla. Nevnímam sa ako hovorca, vnímam sa ako „odovzdávač odkazu“, ak to potrebujeme zadefinovať.

Chcela som predať odkaz, že aj bábätko, ktoré bolo v brušku len pár dní, je stále bábätko a žena má právo smútiť, aj keď je tehotenstvo ako to Ninine väčšinou zľahčované. Chcela som podať uistenie, že žena si môže dovoliť bolesť, aj keby zvyšok sveta povedal, že o nič nešlo. To, že sa takéto potraty dejú bežne, neznamená, že je to normálne alebo v poriadku a že to ženu nemôže zasiahnuť. Na svete sú miliardy žien, a to sú miliardy spôsobov, ako možno prežiť a precítiť rovnakú udalosť – myslím si, že práve v tejto oblasti majú ženy, ktoré tú stratu potrebujú precítiť, málo podpory. Preto pre mňa tak veľa znamená správa od čitateľky, ktorú som spomínala vyššie – odkaz prišiel do cieľa.

Ako povedal Dominik v knihe: Nemusíš porovnávať svoju bolesť s inou bolesťou. Keď to bolí, tak to bolí.

Nedávno moja kamarátka Majka Porubčanová, ktorá už mnoho rokov vedie v Trenčíne semináre rodinných konštelácií, rozoberala tému nenarodených detí a ja som sa zapojila s Nininým príbehom. Jej reakciu sem pridám, pretože je dôležitým doplnkom k mojej odpovedi. Je trochu upravená, keďže Majka reagovala skôr na Ninu, preklopím to na ženy všeobecne.

Žena má právo smútiť, aj keby tehotenstvo trvalo len týždeň. Len by ju nemalo raniť, ak to jej partner tak necíti. Mal by však rešpektovať, že ona to má inak. Treba sa rozprávať o tom, ako sa žena cíti, reagovať na jeho prípadné zľahčovanie, že toto sú jej pocity a toto je ona. A veriť si, že má právo na svoje pocity.

Kde sa odohráva dej knihy? Človek si predstavuje nejaké menšie slovenské mesto, možno Trenčín alebo Piešťany.

Medzi Trenčínom a Piešťanmi – v Novom Meste nad Váhom. Nie je tam však žiadne vyhovujúce obchodné centrum, takže som lokalitu vyslovene v knihe neuviedla, no v mojej mysli sa dej odohrával práve tam. Niektoré šikovné čitateľky z regiónu na to však aj tak prišli.

Čítala som viacero vašich kníh. Vnímam, že každá kniha je iná. Posúvate sa do náročnejších tém. Vnímate aj vy sama tento posun?

Povedala by som, že sa posúvam skôr horizontálne než vertikálne. Snažím sa, aby moja tvorba bola komplexná. Život je aj aj smutný, aj smiešny, aj o sexe, aj o smrti, o dráme aj o výzvach, o hľadaní sa aj o stratách. Každá moja kniha je iná a je to tak preto, že túžim písať o živote ako takom, o jeho rôznych stránkach a podobách. Neznamená to, že teraz sa bude moja tvorba nejakým smerom stupňovať. Ja vlastne vôbec neviem, čo ma tento rok čaká, moje písacie plány nie vždy korešpondujú s tým, čo nakoniec napíšem. Naopak, často sa mi stáva, že siaham po témach, o ktorých som sa dušovala, že písať nebudem. Nemám to úplne pod kontrolou, moje písanie je ako Nina – nepredvídateľné, ale je s ním zábava.

V čom je podobná hlavná postava knihy 24 dní do Vianoc, Nina, s vami? Čo máte odlišné a čo vás spája?

S Ninou toho máme spoločného veľa – tiež som taká bláznivá a divoška, aj keď rokmi už tieto črty nie sú také silné a občas ani viditeľné. Záleží od spoločnosti, v ktorej sa nachádzam. Som tiež bezprostredná a láskavá a prostoreká ako ona. A tiež som občas na ľudí až „príliš“. A čo máme odlišné? Chýba mi jej vnútorná sloboda. A chcela by som mať jej odvahu. V mnohom je pre mňa Nina niekto, kým sa chcem stať.

Ak by ste si vy v živote mali dať jednu výzvu, ktorú chcete splniť, čo by to bolo?

Chcela by som ľúbiť ľudí, vrátane seba. Úprimne, bez podmienok, bez požiadaviek, bez predsudkov, s pochopením, s odpustením, s prijatím. Páči sa mi predstava, že len tak ticho šírim lásku. Ja to aj robím, ale… chcem viac. (Úsmev).

Prečítajte si aj rozhovor s autorkou Martinou Kováčikovou: Najťažšie bolo pre mňa dostať sa do povedomia ľudí

Pri čítaní tejto knihy sa nedalo nezasmiať. Napomáhali k tomu vtipné dialógy. Smiali ste sa aj vy pri písaní tak, ako samotní čitatelia? Dá sa to vôbec?

Ja zvyknem hovorievať, že som svoj najväčší fanúšik. Veľmi som sa smiala. Dokonca aj pri šiestom čítaní som sa nahlas rehotala. A to nás vracia k prvej vete. (Úsmev).

Nedá mi nespýtať sa, koľkokrát bolo v knihe použité slovo „penis“. Miestami to už dosť vadilo a narúšalo to inak príjemný charakter knihy. Nedalo by sa to bez toho? Sledovali ste tým niečo?

Zrátala som to. 26krát a ani raz v sexuálnom kontexte. (Smiech). Vedome  som tým nič nesledovala a asi by sa to dalo bez toho, ale… prečo? Nina je svojská a ten príbeh je aj o tom, aby sme sa prijali takí, akí sme. Ak rada robí trápne vtipy o penisoch, tak no a čo? Neexistuje nikto, na kom by sme mali radi všetko. Môžeme niekoho milovať najviac, ako dokážeme a bude mať vlastnosti, ktoré nám prekážajú. Podľa mňa ju to robí autentickou.

A s úprimným srdcom môžem vyhlásiť, že čo sa mňa týka, sú to dobré vtipy, bola by ich škoda. A mám isté podozrenie, že Nina v tomto humore pokračuje aj po skončení 24 dní do Vianoc.

Znova ju zacitujem… takto ma stvoril Boh. A určite to neurobil so zámerom, aby som sa väčšinu života hrala na niekoho iného. Na niekoho menej… bláznivého.

Hovorí sa o filme na základe vašej knižnej predlohy. Vidíte to reálne?

Nevidím to nereálne. Prečo by som nemala nádej? Nádej nemá nič s vonkajšími okolnosťami. Viem, že sa už 24 dní do Vianoc dostalo k ľuďom od fachu, ale či z toho niečo bude? Uvidíme. Zatiaľ si predstavujem, ako sedím v plnom kine, na dvadsiatej repríze a užívam si, ako sa ľudia smejú. Je to pekná predstava. A ak sa nikdy nezrealizuje, nevadí, lebo ľudia sa aj tak na tom príbehu smejú, len ich pritom nevidím a ešte aj ušetrím za lístok do kina a pukance. (Úsmev).

Čítali ste niečo od tejto autorky? Ako sa vám knihy páčili? Podeľte sa s nami v komentároch alebo pošlite mail na redakcia@akcnezeny.sk.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív M. R.

žiadne príspevky na zobrazenie