Hľadanie pravdy, úvahy o zmysle života, skúmanie podstaty bytia. Existenčné otázky trápia filozofov odjakživa. Odpovede na niektoré z nich stáli pri zrode najvplyvnejších filozofických smerov, ktoré formovali intelektuálny aj spoločenský rozvoj v jednotlivých historických obdobiach.

Konfucianizmus

Kchung-c’, ako bol v Číne nazývaný Konfucius, bol prvý veľký čínsky mysliteľ, ktorému sa na prelome 6. a 5. st. pred n. l. podarilo vniesť do širšieho povedomia ideu o božskej podstate univerza. Tá nahrádzala vieru v mnohobožstvo a zameriavala pozornosť na osobnostný rast a rozvoj ľudskosti namiesto prehnaného uctievania bohov „nad nami“. Jeho filozofický koncept sa opieral o silný morálny princíp, na základe ktorého mal človek zdokonaľovať svoje cnosti. Morálneho človeka považoval za základ prosperujúcej spoločnosti, ktorej vládne spravodlivá vláda. Jeho myšlienky sa šírili aj po jeho smrti a konfucianizmus sa stal jedným z hlavných náboženských a etických prúdov vo východnej Ázii.Konfucius, Foto: Pixabay

Hedonizmus

Učenci zo starovekého Grécka položili základy modernej filozofie a ich myšlienky ovplyvnili mnohé novodobé smery. Až do novoveku siaha aj vplyv hedonizmu, ktorý hľadá odpoveď na otázku o motíve budovania spokojného života v slasti. Hedonisti ako Epikúros a Démokritos vnímali slasť a pôžitok ako kľúčovú prioritu, ktorej dosiahnutie zbaví človeka útrap. Pôvodný hedonistický koncept sa opiera o nachádzanie slasti v zmyslovej aj duchovnej rovine. Niektorí hedonisti ho obohatili o ideu hľadania pôžitkov, ktorých výsledkom má byť konanie dobra.

Stoicizmus

Stoická škola nastúpila na konci 4. storočia pred n. l. Filozofický smer, ktorého cieľom bolo hľadať zdroj šťastia v koexistencii s prírodnými zákonmi, kládol dôraz na súlad s rozumom a intuíciou. V nadväznosti na kynickú školu, ktorú rozvíjali mnohí Sokratovi žiaci, zdôrazňoval potrebu odovzdať sa a prijať vopred daný osud, čo má viesť k dosiahnutiu vnútorného pokoja. Stoici kládli na piedestál cnostné konanie a kontrolu nad vlastnými vášňami a túžbami. Na ich myšlienky nadviazali rímski učenci ako Seneca či cisár Markus Aurélius, ktorí vnášali dôraz na cnosť a morálku aj do politiky.

Renesančná filozofia

S úpadkom Rímskej ríše a nástupom kresťanstva sa filozofia obmedzila na kresťanskú náuku. Širšie spektrum prúdov sa opäť formovalo s príchodom humanizmu a renesancie. Renesančná filozofia zahŕňala myšlienkové koncepty nadväzujúce na antické školy. Spolu s humanizmom dávala do centra pozornosti človeka, jeho blaho a spokojnosť, ku ktorej nepotrebuje boha ani náboženstvo. Na ústredné miesto kládla subjektívny prístup k ľudskosti a povyšovala človeka na pána prírody. Myšlienky humanizmu a renesančnej filozofie šírili vedci, umelci aj štátnici. Na odkaz Bruna, Machiavelliho alebo Petrarcu neskôr nadviazali priekopníci novovekých smerov. Francesco Petrarca, Foto: Pixabay

Racionalizmus

Návrat cirkvi na vrchol po úpadku humanizmu a renesancie v priebehu 16. st. nevydržal dlho. Už v 17. st. sa formovali nové prúdy čerpajúce z humanistických ideí. Rozmach osvietenstva prial zrodu racionalizmu, ktorý videl hlavný zmysel v povýšení rozumu a myslenia. Kľúčové bolo logické zdôvodňovanie všetkých skutočností. Leibniz, Descartes ani Spinoza sa netajili odmietaním klasických náboženských náuk, no boha neodmietali. Pravdu o vyššom princípe hľadali logickým prístupom, ktorý by nahradil dogmatické myslenie. Rozmach racionalizmu viedol k zrodu protikladného iracionalizmu, ktorý popiera možnosť vysvetlenia svetských a duchovných právd rozumom. Podľa iracionalizmu sa dajú pochopiť iba vierou a intuíciou.

Pozitivizmus

Racionalizmus prispel k formovaniu niekoľkých smerov z 19. a 20. st. Z jeho postojov ťaží aj pozitivizmus, ktorý sa opiera o materializmus a dokazovanie skutočnosti na základe empírie a konceptu skúsenosti. Pozitivisti ako Comte a Stuart Mill prispeli k rozvoju empirickej vedy, ktorá v 20. st. poháňala vedecký a technický pokrok. Pozitivizmus zasiahol do rôznych oblastí vrátane ekonómie. Sčasti nadviazal na osvietenstvo a starogrécky skepticizmus.

Zrýchlenie vedeckého a technického pokroku v 20. st. vytlačilo filozofiu na okraj. Dôraz na výkon, produkt a ekonomickú prosperitu urobil z filozofie nástroj na hľadanie odpovedí, ako dosahovať moc a bohatstvo. Nové filozofické myšlienky si začali nachádzať uplatnenie skôr na poli ekonómie a politiky, čoho príkladom je marxizmus alebo pragmatizmus. Filozofia ako súhrn náuk o otázkach života a bytia ešte nepovedala posledné slovo. Duchovný úpadok spôsobený racionalizáciou a materializáciou ju v úvode 21. st. začína opäť vracať na scénu.

Foto na titulke: Pixabay