Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí plnom strachu, si z neho môže odniesť následky na celý život. Nová štúdia Svetovej zdravotníckej organizácie zistila, že mladí ľudia s viacerými nepriaznivými skúsenosťami v detstve častejšie zažívajú násilie aj sa ho sami dopúšťajú. Neznamená to však, že z dieťaťa, ktorému bolo ubližované, sa automaticky stane človek, ktorý ubližuje.
Čo rozhoduje o tom, či sa bolestivý rodinný vzorec zopakuje, alebo sa ho podarí zastaviť?
Detstvo by malo byť obdobím, v ktorom sa dieťa učí, že svet môže byť bezpečným miestom. Že keď sa bojí, niekto ho upokojí. Keď urobí chybu, môže ju napraviť. A keď príde konflikt, nemusí sa báť kriku, ponižovania ani úderu.
Nie každé dieťa však takúto skúsenosť má. Niektoré vyrastajú v domácnostiach, kde je násilie súčasťou každodenného života. Iné zažívajú zanedbávanie, emocionálne ubližovanie, závislosť rodiča alebo dlhodobú neistotu. Aj keď sa o tom doma nehovorí, dieťa atmosféru v rodine vníma. Otázkou teda je, čo takéto detstvo urobí s dieťaťom? Dôležité je však aj to, ako môže práve takéto detstvo ovplyvniť jeho vzťahy, zdravie a správanie o desať či dvadsať rokov.
Šesťkrát častejšie zažívajú násilie, desaťkrát častejšie sa ho dopúšťajú
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zverejnila 6. októbra 2026 rozsiahlu správu Adverse childhood experiences in the European Union, Iceland and Norway: characteristics, consequences and costs. Vychádza z prieskumu medzi 26 741 mladými dospelými vo veku 18 až 30 rokov v krajinách Európskej únie, na Islande a v Nórsku.
Výsledky ukázali, že viac než dve tretiny respondentov zažili aspoň jednu nepriaznivú skúsenosť v detstve. Viac než pätina uviedla štyri alebo viac takýchto skúseností. A práve pri tejto skupine sa objavili znepokojujúce súvislosti. Mladí dospelí, ktorí uviedli štyri alebo viac nepriaznivých skúseností v detstve, šesťkrát častejšie uvádzali, že zažili násilie, a desaťkrát častejšie uvádzali, že sa sami násilia dopustili, v porovnaní s mladými ľuďmi, ktorí takéto skúsenosti neuviedli.
Nejde o dôkaz, že násilie v detstve nevyhnutne vedie k násilnému správaniu. Štúdia však načrtla súvislosť medzi nahromadenými nepriaznivými skúsenosťami a neskoršími rizikami. No hlavne pripomenula, aké dôležité je venovať pozornosť tomu, čo deti zažívajú doma a v akom prostredí vyrastajú.
Výskum sa týkal mladých dospelých z viacerých európskych krajín. Uvedené pomery preto nemožno automaticky interpretovať ako samostatné výsledky pre Slovensko.
Násilie nie je iba to, čo vidno na tele
Keď sa hovorí o násilí v rodine, mnohí si predstavia predovšetkým fyzické útoky. Nepriaznivé skúsenosti v detstve však zahŕňajú širšie spektrum situácií. Patrí medzi ne fyzické či sexuálne zneužívanie, emocionálne ubližovanie, zanedbávanie, ale aj vyrastanie v domácnosti poznačenej násilím, závislosťami alebo vážnymi problémami dospelých.
Dieťa nemusí byť priamym terčom útokov, aby ho rodinné násilie zasiahlo. Aj opakované sledovanie toho, ako jeden rodič ponižuje, zastrašuje alebo bije druhého, môže narušiť jeho pocit bezpečia. A následky nemusia byť na prvý pohľad viditeľné. Dieťa môže byť nepokojné, uzavreté, príliš ostražité alebo sa môže snažiť vyhovieť každému, aby predišlo konfliktu. Iné reaguje hnevom, vzdorom či agresivitou. Takéto správanie nemusí mať vždy rovnakú príčinu, ale môže byť signálom, že dieťa prežíva niečo, s čím si samo nevie poradiť.
WHO v novej správe spája vyššiu mieru nepriaznivých skúseností aj s horším duševným a telesným zdravím, nižším dosiahnutým vzdelaním, nižšími príjmami a slabšou dôverou v iných ľudí. Detstvo teda neovplyvňuje iba spomienky. Môže formovať aj to, ako človek neskôr vníma seba, druhých a svet okolo seba.
Prečo sa niektoré vzorce prenášajú z generácie na generáciu?
Dieťa sa učí nielen z toho, čo mu rodičia hovoria, ale aj z toho, ako sa správajú. Pozoruje, ako riešia nezhody, ako reagujú na frustráciu a čo robia, keď stratia trpezlivosť. Ak vyrastá v prostredí, kde sa konflikty riešia krikom, vyhrážkami alebo údermi, môže si takéto správanie osvojiť ako známy spôsob reagovania. A väčšinou je to tak preto, že sa s iným spôsobom riešenia konfliktov možno nikdy nestretlo.
Iný človek môže na podobné detstvo reagovať opačne. V dospelosti sa vyhýba konfliktom, bojí sa odmietnutia alebo má problém nastaviť si hranice. Niekto zas môže mať ťažkosti dôverovať partnerovi a ďalší sa môže cítiť neisto aj v pokojnom vzťahu.
Neexistuje jediný spôsob, akým sa trauma prejaví. A už vôbec neplatí, že každý človek, ktorému bolo v detstve ubližované, bude neskôr ubližovať druhým.
Minulosť môže ovplyvniť naše reakcie, ale nie je ospravedlnením násilia ani rozsudkom nad budúcnosťou. Prerušiť medzigeneračný cyklus znamená uvedomiť si, ktoré správanie sme si osvojili, pochopiť jeho možné korene a naučiť sa reagovať inak.
Čo môže dieťa ochrániť?
Našťastie, následky nepriaznivých skúseností nemusia byť nezvratné. WHO zdôrazňuje význam odolnosti a najmä podporných vzťahov s dospelými, ktoré môžu zmierňovať negatívne dôsledky ťažkého detstva.
Nemusí ísť o rodiča, ktorý nikdy nezvýši hlas a nikdy neurobí chybu. Dieťa by malo mať skúsenosť s dospelým, ktorý ho berie vážne, dokáže ho vypočuť, poskytne mu bezpečie a preberie zodpovednosť za svoje správanie. A pomáha aj to, keď dospelý dokáže po konflikte uznať vlastnú chybu, ospravedlniť sa a hľadať iný spôsob riešenia situácie. Dieťa sa tak učí, že konflikt nie je zákonite ohrozenie a že aj silné emócie sa dajú zvládnuť bez ubližovania.
Ak rodič sám vyrastal v násilí, môže byť preňho náročné vytvárať takéto prostredie. Niekedy si až v dospelosti uvedomí, že reaguje spôsobom, ktorý pozná z vlastnej rodiny. V takom prípade môže pomôcť odborná psychologická alebo terapeutická podpora.
Zodpovednosť za ochranu detí by však nemala ležať iba na rodinách. Svoju úlohu zohrávajú školy, zdravotníci, sociálne služby aj dostupná odborná pomoc. Dieťa potrebuje mať možnosť obrátiť sa na bezpečného dospelého aj vtedy, keď doma takého človeka nemá.
Nemusíme opakovať to, čo sme sami zažili
O minulosti sa niekedy hovorí, akoby bola nemenným osudom. Ak niekto vyrastal v násilí, vraj si ho nevyhnutne prenesie do vlastnej rodiny. Takéto tvrdenie je nielen nepresné, ale môže byť aj nespravodlivé voči ľuďom, ktorí sa napriek bolestivým skúsenostiam snažia žiť inak.
Mnohí dospelí sa vedome učia nastavovať hranice, zvládať hnev, komunikovať bez ponižovania a vytvárať bezpečnejšie vzťahy, než aké poznali z detstva. Nie vždy je to jednoduché a nie vždy to ide bez zakopnutí. Ale mali by sme sa o zmenu aspoň pokúsiť. Pretože to, čo dieťa zažije v detstve, ho môže ovplyvniť na dlhé roky. Nemusí to však určiť, akým rodičom, partnerom ani človekom sa raz stane.