Priznajme si, že to urobili už mnohí z nás. Dali sme deťom do ruky mobil alebo tablet v reštaurácii, len aby sme si mohli v pokoji zjesť obed. Nie je na tom nič zlé, veď predsa chvíľka pokoja je niekedy doslova nevyhnutná. Ale… Nemusí to byť jediný spôsob. A možno nie ani ten najlepší.
V posledných rokoch sa obrazovky stali akýmsi tichým spoločníkom nielen doma, ale aj vo verejných priestoroch – reštaurácie nevynímajúc. No čoraz častejšie sa stretávame aj s otázkami, či to už nie je trochu takzvane „cez čiaru”. Či vieme jesť aj inak, a to s rešpektom k deťom, k ostatným ľuďom pri stole (alebo vedľajšom stole) a celkovo k priestoru, v ktorom sa nachádzame.
Reštaurácia ako skúška trpezlivosti (a nielen pre deti)
Reštaurácia je skvelá príležitosť učiť deti, ako funguje svet. Že veci neprídu hneď. Že niekto sa o nás stará, pripravuje nám jedlo. Že si môžeme spoločne sadnúť, porozprávať sa, aj keď sa nám nechce čakať alebo nemáme práve svoj deň.
Nie je to jednoduché, najmä ak sú deti malé a hladné. Ale práve vtedy sa tvoria zvyky a základy toho, ako budú vnímať spoločné stolovanie v budúcnosti. A veríme, že si to zapamätajú skôr z rozhovoru s rodičmi než z ďalšieho dielu rozprávky.
Obrazovka nie je nepriateľ, ale nemala by byť pravidlom
Nikto netvrdí, že mobil alebo tablet je zlo. Niekedy pomôže zachrániť situáciu, napríklad keď jedlo mešká, dieťa je unavené alebo má za sebou náročný deň. Problémom sa to stáva až vtedy, keď sa obrazovka stane automatickým riešením. Prvou (a jedinou) voľbou.
A čo okolité stoly? Viete, ten pocit, keď si chcete vychutnať večeru a namiesto tlmeného šumu počujete animovaného hrdinu, ako kričí „POZÓÓÓR!” cez celý podnik. Obrazovka v tichom priestore kričí viac než si myslíme, a to platí aj pre dospelých.
Dá sa to aj inak a nemusí to byť ani zložité
Namiesto tabletu môžu reštaurácie ponúknuť detský kútik s pastelkami, zopár knižiek alebo jednoduché hry. A ak nie, dá sa priniesť vlastná výbava – omaľovánka, minihra, kniha.
Veľmi dobre funguje aj jednoduché zapojenie detí do deja, príkladom môže byť nechať ich vybrať si jedlo, pomôcť prestrieť servítku, alebo sa s nimi len tak rozprávať, aj keď otázky typu: A prečo má slanina taký tvar? môžu byť trochu únavné.
A, áno, veľa robíme aj my dospelí. Keď počas večere nepozeráme do mobilu každých päť minút, deti vidia, že je to vlastne normálne – rozprávať sa, počúvať sa, byť spolu.
Prečítajte si: Vedci varujú: Plánovaný cisársky rez je spojený s vyšším rizikom leukémie u detí
Nie je to pravdaže o súdení. Každý máme dni, keď obrazovka jednoducho zachráni situáciu a je to úplne v poriadku. Ale ak chceme, aby sa z reštaurácií nestávali „tiché kinosály”, kde každý sleduje niečo iné, skúsme občas zvoliť inú cestu.
S rešpektom. K deťom, k ostatným, aj k samotnej myšlienke spoločného stolovania. Lebo aj to je súčasť kultúry.