„Ak sa človek príliš sústredí na prácu, môže prísť o veľmi dôležitý pilier, ktorým je rodina,“ hovorí neuropsychológ PhDr. Robert Krause, PhD., MBA. V súčasnosti prednáša na dvoch vysokých školách, je garantom viacerých odborných televíznych či rozhlasových relácií.

Robert je otcom dvoch dcér, pre ktorého je dôležitá rodina, zdravie, šport, sebarozvoj a vzťahy. Tvrdí, že úspech ho neurobil šťastným, ale šťastie ho urobilo úspešným. Na druhých ľuďoch oceňuje keď sú schopní sebareflexie a tužia spoznávať seba samého a trápi ho, keď ľudia viac hodnotia než zhodnocujú seba, ale aj ľudí okolo seba.

V rozhovore pre Akčné ženy Robert Krause prezradil:

• prečo vstáva o tretej hodine ráno,
• o dôležitosti pohybu pre každého človeka,
• o správnom porovnávaní sa,
• čo robiť, ak máme nedostatočné sebavedomie.

Robert, vy toho stíhate veľmi veľa. Ako balansujete pracovný a osobný život?

Mark Twain povedal, že ak človek nevie, kam ide, nemôže sa čudovať, že príde úplne niekde inde. To znamená, že by sme mali poznať cieľovú destináciu. Ja mám presne zadefinované, čo je pre mňa definícia šťastia a definícia úspechu. Samotný balans mám medzi piatimi hodnotami, tzn. rodina, zdravie, šport, sebarozvoj a práca. A tieto samotné hodnoty (hodnota = to, čomu venujeme svoj čas a pozornosť) mám rozdelené aj v diári farebne a aj cez samostatné google kalendáre, kde presne viem, koľko času alokujem rodine, koľko zdraviu, sebarozvoju, športu a koľko práci.

Umožňuje mi to neustále dostávať spätnú väzbu, či plním svoju definíciu úspechu, ktorá znie: Úspešný som vtedy, keď mám vyvážené tieto hodnoty. Mnohí ľudia sa cítia úspešní vtedy, keď sa im v práci darí, ale ak o prácu prídu, zrazu zistia, že potrebujú mať ďalšie piliere. Ak sa človek príliš sústredí na prácu, môže prísť o veľmi dôležitý pilier, ktorým je rodina.

Ako to máte rozvrhnuté v rámci dňa?

Aktuálne pracujem na systéme, kde začínam skoro ráno, okolo tretej/štvrtej hodiny a končím v práci o 14:30 hod. Ráno mám čas doslova na seba, či už je to fitko, beh alebo pracovné záležitosti. Je to najmä kvôli tomu, že moje dve dcérky končia o pol tretej v škôlke a to je ten čas, kedy ich chcem vyzdvihnúť a následne som s nimi. Chodím spávať okolo ôsmej hodiny večer, keď idú aj oni. Vytvoril som si systém, ako s nimi byť čo najviac.

„Ak sa človek príliš sústredí na prácu, môže prísť o veľmi dôležitý pilier, ktorým je rodina.“

Ranné vstávanie ste si obľúbili aj preto, aby ste stíhali?

Presne tak. Aby som stíhal veci, ktoré sú pre mňa dôležité, či je to už pracovné, rodinné alebo sebarozvojové. Napríklad hodiny španielčiny kvôli časovému posunu mám buď skoro ráno alebo večer, keďže môj učiteľ je z Kolumbie. Mne osobne veľmi funguje spájanie priorít. Napríklad, často počas behu mám hodinu španielčiny alebo hodinu angličtiny. Presuny využívam na komunikáciu s kolegami v rámci mojej firmy alebo na počúvanie prednášok. Športovú aktivitu často spájam s dcérkami, ideme spolu na kolobežky, na bicykle, s manželkou do fitka. Kde sa dá, snažím sa šetriť čas- teda pozornosť. Kde sa dá čokoľvek spojiť, spojím to.

Ako ste sa dostali k neuropsychológii?

Nebol som bežný študent. Už počas školy som robil na detskej onkológii, pracoval som s telesne a mentálne postihnutými deťmi, pracoval som pre UNICEF, založil som si firmu. Od piatich rokov som hrával futbal. Začínal som v prípravke, žiacke kategórie, dorastenecké, až som sa dostal k samotným mužom. Darilo sa mi, hrával som najvyššie súťaže. Potom som sa rozhodoval, čo a ako ďalej. Rozmýšľal som medzi zdravou výživou, fakultou telovýchovy a športu, kde som chcel študovať trénerstvo. Môj ocino mi raz spomenul možnosť štúdia psychológie, v tom čase ma veľmi oslovila športová psychológia, kde som si podal aj prihlášku. Zobrali ma, aj keď nie na prvý pokus, ale až na odvolanie. Vtedy som stál na takej ceste, či ísť kombináciou vysokej školy a futbalu (čo znamenalo dvojfázové tréningy a podobne). Rozhodol som sa však naplno venovať vysokej škole.

Pre mnohých ľudí to bol šok, keďže som mal už aj profesionálnu zmluvu. No ja som cítil, že som bol vždy dríč a veľmi ma lákala aplikácia psychológie v rôznych kontextoch. Počas vysokej školy som si urobil rôzne výcviky, dva doktoráty. Stále som však rozmýšľal, čo ďalej. Vždy ma fascinovala medicína a fungovanie mozgu. V rámci psychológie sme síce mali určité poznatky, ale skôr sociálne a na môj vkus málo biologické, a preto som sa rozhodol, že vycestujem do Prahy, kde sa som absolvoval certifikačné štúdium v neuropsychológii. Urobil som si neuropsychológiu dospelých ako i neuropsychológiu detí. No a stále zvažujem, že sa dám aj na štúdium medicíny so špecializáciou v neurológii, prípadne následne neurochirurgii a raz budem operovať mozgy.

„Osobne mi veľmi funguje spájanie priorít. Kde sa dá čokoľvek spojiť, spojím to.“

Napísali ste počas štúdia dve knihy, celkove máte štyri publikácie. Baví vás písanie?

Áno, počas vysokej školy som napísal dve knihy. Bolo to také neobvyklé. Mal som 20 rokov, keď mi vyšla prvá kniha a mal som 22 rokov, keď vyšla druhá kniha. Samozrejme, nestretlo sa to až s takým veľkým ocenením či s radosťou mojich učiteľov. Povedali: „Robert, keď ste už vy napísali knihu, tak to fakt môže hocikto.“ Ale ja som stále názoru, že kto nás kope odzadu, ten nás kope dopredu. A bolesť, ktorú cítime dnes, sa môže stať silou, ktorú pocítime zajtra. Čiže áno, napísal som už aj počas vysokej školy vedecké články. Aktuálne mi cez vydavateľstvo IKAR vyšli dve knihy o detskom mozgu – novorodenec a batoľa. Budeme pokračovať predškolským mozgom, pubertálnym až sa dostaneme do staroby. Čiže objavil som skrytú vášeň a tá skrytá vášeň je doslova v poznaní toho, ako človek myslí, koná a ako do toho vstupuje samotný mozog.

Prečítajte si aj rozhovor s Olíviou Hurbanovou: Naozaj využívame iba 10% kapacity nášho mozgu?

Veľa sa hovorí o dôležitosti pohybu, o spojení mozgu a pohybu. Čo je minimálny základ?

Z evolučného hľadiska sme prednastavení na to, aby sme sa hýbali. Koniec koncov, keď telefonujeme, tak mnohým ľuďom sa lepšie telefonuje, keď sa hýbu. Preto často pri telefonovaní nesedíme, ale hýbeme sa. Pohyb je pre ľudský mozog veľmi dôležitý aj z hľadiska samotného psychického prežívania. Mnohí ľudia to poznajú, že po športovej aktivite sa cítia lepšie, príjemnejšie. Je to ovplyvnené rôznymi neurotransmittermi, teda chemickými prenášačmi, ktoré sú zodpovedné za to, aby sa v našom mozgu hormóny inak vylievali a tak ovplyvnili psychické prežívanie. A fyzická aktivita tomu výrazne napomáha. Mnohí športovci, ktorí sa zrania, často upadajú do depresie aj v dôsledku toho, že ich telo je už naučené vylučovať tieto chemické  látky a zrazu k tomu nedochádza.

Aj v prípade detí?

Samozrejme, to isté platí aj v prípade detí. Ľudský mozog potrebuje pohyb aj kvôli prepájaniu jednotlivých hemisfér. Aj napríklad pri hraní pingpongu mozog zapája rôzne centrá, pri šachu rozvíjame čelovú časť mozgu. Taktiež gymnastické cviky alebo rôzne neurobické cviky. Fyzická aktivita, zdravý životný štýl, časť strávený na posedeniach s blízkymi (nie na sociálnych sieťach), rozhovory…sú veci, ktoré potrebujeme k tomu, aby sme dokázali zdravo fungovať.

„Kto nás kope odzadu, ten nás kope dopredu.“

Rozvíja mozog aj hudba?

Hudba mení mozgové vlny v mozgu. Má v sebe tranzový potenciál, kde sa ľudia doslova ponoria do jednotlivých tónov hudby. Niektoré tóny hudby na nás fungujú upokojujúco, iné zase majú povzbudzujúci účinok. Dokonca aj rôzne výskumy hovoria o tom, ako to aplikovať v psychológii a marketingu.

Napríklad v doobedných hodinách hrá skôr pomalšia hudba, lebo chodia nakupovať seniori. V poobedných hodinách obchodné reťazce pridávajú tóny hudby, keďže chodia ľudia v produktívnom veku, mladí ľudia. Dokonca aj samotné obchody, ktoré sú špeciálne pre mladých alebo starších dbajú aj na to, akú hudbu púšťajú. Keďže hudba má tranzový potenciál, zmeníme vedomie a počas hudby často nemyslíme na to, kto sme a ani na to, čo robíme, čo je aj dôsledkom samotných koncertov.

Čo by ste odporúčali ženám, ktoré aj v neskoršom veku (40r) bojujú s nedostatočným sebavedomím? Sú to častokrát úspešné, šikovné ženy, no predsa si neveria (dôsledok výchovy a podobne). Dá sa s tým niečo robiť?

Slovo sebavedomie je zložené z dvoch slov. Vedomie seba. Mnohí ľudia si ho zamieňajú s namyslenosťou. Avšak vedomie seba v zdravej podobe hovorí o tom, že poznám zákazy, ktoré si dávam, poznám povolenia, ktoré si sám sebe dávam a zároveň ja som ten, kto riadi môj život. Som si vedomý seba. Som si vedomý toho, na čom chcem pracovať (moje limity). Som si vedomý toho, čo som už v živote zažil, lenže znižuje sebavedomie nielen okolie, tzn. naši blízki, rodina, učitelia, ale často aj my a to tým, že sa porovnáme s druhými ľuďmi.

Ja odporúčam ľuďom, aby sa porovnávali sami so sebou v perspektíve času. To znamená, aj tá žena pred štyridsiatkou, aby sa neporovnávala s kolegyňou, kamarátkou, ale sama so sebou – pred 10 rokmi a tu a teraz. Vtedy máme možnosť zaznamenať progres. Lebo keď sa porovnávame s druhými, tak sa porovnávame s úplne inými osobnosťami, s úplne inými bytosťami, s iným príbehom, s inými skúsenosťami a často je to veľmi skreslené.

S akými problémami sa najčastejšie stretávate v praxi?

Aktuálne sú ľudia, ktorí sú napríklad veľmi úspešní, ale necítia šťastie, necítia vnútorné naplnenie. Z hľadiska možno sociálnej spoločnosti majú všetky symboly úspechu, ale necítia vnútorné šťastie. Okrem toho je veľa ľudí, ktorí trpia úzkosťami alebo depresiami. Mnohí ľudia prechádzajú zo vzťahu do vzťahu a nevedia si nájsť dlhodobo udržateľného partnera aj preto, že vzťahy neopravujú, ale vymieňajú.

Sú ľudia, ktorí hľadajú princa na bielom koni a zabúdajú na to, že on neexistuje, ale my si ho vytvárame v našej mysli, tzn. my sme tí, ktorí určujú, kto sa nám páči, nepáči, kto nám vyhovuje a kto nie. Takže dá sa povedať, situácií, ktoré si vyžadujú pozornosť zo strany ľudí, je viacero. Sú to vzťahové témy, osobné témy a mnohokrát aj rodičia s deťmi. Frustrovaní, zneistení vplyvom veľkého množstva informácií. Nevedia, čomu veriť, čomu neveriť. Je aj veľmi veľa nelátkových závislostí (sociálne siete, nelátková závislosť v zmysle smartfónov). Je to už prítomné nielen u mladých a detí, ale aj u rodičov. Prídu domov a často sú na telefónoch, tabletoch či počítačoch a zabúdajú na to najdôležitejšie: kontakt tvárou v tvár.

Ako naštartovať svoj mozog v priebehu niekoľkých sekúnd?

Vnímate rozdiel v problémoch žien a mužov?

Je to individuálne. Mám veľké množstvo klientok – žien. Moji mužskí klienti sú zvyčajne veľmi úspešní muži, ktorí ale nie sú šťastní. A čo sa týka samotných problémov, tak áno, ženy často riešia vzťahovú rovinu a muži práve balansovú rovinu a rodinu.

„Bolesť, ktorú cítime dnes, sa môže stať silou, ktorú pocítime zajtra.“

Ako by ste definovali pocit šťastia?

Každý z nás by si mal zadefinovať, čo šťastie znamená pre mňa. Čo pre mňa znamená úspech. Lebo to, čo je šťastie a úspech pre mňa, nemusí byť pre niekoho iného. Ľudia viac napĺňajú celospoločenské atribúty šťastia a úspechu, ale poznám veľké množstvo ľudí, ktorí sa absolútne vymykajú tomu, čo spoločnosť považuje za šťastie a úspech, a sú šťastnejší a úspešnejší. Mnohí ľudia, ktorí toho nemajú veľa, vo finále toho veľa majú. A tí ľudia, ktorí toho veľa majú, tak im často chýba to najdôležitejšie: vďačnosť, pokora, kontakt so sebou samým a často to riešia cez kompenzačné mechanizmy.

Ako nájsť ten kontakt so sebou samým?

Sebarozvoj a spoznávanie seba je celoživotná cesta. Seba, svoje potreby a očakávania spoznávame aj cez konflikty, cez kontakt s druhými ľuďmi. Čiže to spoznávanie seba nie je o tom, že si sadnem a teraz idem hlbšie k sebe, ale tkvie najmä v sebareflexii, v uvedomení si toho, čo mám, čo robím, ako to robím, s kým som, ako sa mením v perspektíve času. Je to naozaj celoživotný proces, ktorý keď priebežne sledujeme, máme možnosť zaznamenať zmenu.

Ďakujem za rozhovor.

Titulná foto: Alexandra Vrábelová