Vedeli ste, že mozog chobotnice má vlastnosti superhrdinov? Rastlina mucholapka vie narátať do päť. Čo potom ľudský mozog? Finálne štádium jeho vývinu vrcholí zhruba v 25. roku života.
Olívia Hurbanová sa okrem lásky k hovorenému slovu zaoberá štúdiom mozgu a rôznych súvislostí. V roku 2019 spoluzaložila vzdelávaciu a marketingovú agentúru HighBrõws. Je autorkou konceptu “Future skills” – Zručnosti budúCNOSTI. Spája poznátky z neurobiológie, behaviorálnych vied, evolučnej biológie. Patrí jej titul Lektor roka (2019). Olívia nám v rozhovore prezradila:
- je pravdou, že využívame iba 10 % kapacity nášho mozgu?
- akým spôsobom podnieniť v deťoch vášeň pre poznanie,
- či má na človeka väčší vplyv prostredie, v ktorom vyrastal alebo gény,
- od čoho závisí, či sú ľudia dobrí alebo zlí,
- či sme evolučne nastavení na vzájomnú spoluprácu alebo individuálne presadenie sa.
Hovorí sa, že ľudský mozog je jedna z najúžasnejších štruktúr vo vesmíre? Aký je váš názor?
Vesmír je neprebádaný, takže ostanem opatrnejšia vo vyjadreniach, ale bezpochyby je ľudský mozog veľmi pozoruhodná štruktúra. Inteligentný život na našej malej planéte sa však vyvinul rôznymi spôsobmi a ľudský mozog je len jednou z množstva foriem inteligencie, ktoré tu vznikli. Nevlastníme teda monopol na inteligenciu.
Taký mozog chobotnice napríklad disponuje priam kvalitami superhrdinov, o ktorých my môžeme len snívať. Umožňuje chobotnici meniť farby, textúru, zmrštiť sa do malej guľôčky, vie naštartovať opätovný rast končatín. Aj iné mozgy dokážu úžasné veci, ktoré napríklad my ľudia nedokážeme. A dokonca aj živé organizmy, ktoré mozog nemajú, disponujú inteligenciou, ktorá im umožňuje úspešne prežiť v ich prostredí. Taká mäsožravá rastlinka s názvom mucholapka Venuša vie napríklad svojským spôsobom rátať do päť.
Je pravda, že údajne využívame iba desať percent kapacity nášho mozgu?
Občas to tak môže vyzerať (úsmev), ale nie je to pravda. Tohto mýtu sa v minulosti chytili šikovní obchodníci, ktorí v ňom zavetrili priestor na zbohatnutie, a začal sa šíriť ako výborný marketingový nástroj pre rôzne pseudovedecké programy osobnostného rozvoja, ktoré pomáhali ľuďom odhaliť ich skrytý potenciál v zvyšných 90%.
Toto tvrdenie spoľahlivo vyvrátili neurozobrazovacie štúdie, ktoré dokázali, že využívame plnú kapacitu nášho mozgu (pokiaľ nejde o nejakú patológiu). Pre nás ako druh by bolo neuveriteľne neefektívne vyvinúť tak veľký a energeticky náročný orgán a zároveň využívať len zlomok jeho kapacity.
Kedy sa ľudský mozog najviac vyvíja a kedy môžeme jeho vývoj najefektívnejšie ovplyvniť?
Špecifickosťou ľudského druhu oproti iným zvieracím druhom je to, že na tento svet prichádza náš mozog menej „predprogramovaný”. To nám dáva výhodu pomerne rýchlo sa adaptovať na nové a rôzne prostredia. Počet mozgových buniek u dieťaťa a dospelého jedinca je zhruba rovnaký. Jediné, čo sa počas vývinu jedinca mení, sú synaptické spojenia medzi neurónmi. Po narodení sú neuróny neprepojené a zhruba do dvoch rokov sa vplyvom prostredia prepájajú takmer na úroveň dvojnásobku dospelého človeka.
Od tohto momentu dochádza k tzv. pruningu, kedy sa nám tieto synapsie naopak redukujú, podľa toho, ktoré spojenia využívame a posilňujeme. To následne utvára našu osobnosť. Finálne štádium vývinu ľudského mozgu vrcholí zhruba v 25. roku života. Dá sa preto povedať, že práve do tohto obdobia je ľudský mozog najviac ovplyvniteľný a tvarovateľný. Ako deti sa napríklad dokonale a bez prízvuku s malým úsilím naučíme aj tri cudzie jazyky, ako dospelí to stále dokážeme, ale bude nás to stáť omnoho viac aktívneho úsilia. Mozog ako taký je však neuroplastický celý život.
Ako naštartovať svoj mozog v priebehu niekoľkých sekúnd?
Čo má podľa vás väčší vplyv na správanie človeka – jeho gény alebo prostredie, v ktorom vyrastal?
Tieto dve domény od seba nemožno oddeľovať, pretože sú vo vzájomnej závislosti. Rozmýšľať o nich spôsobom „buď jedno, alebo druhé“ je zastaralé a ide o nesprávny spôsob uvažovania. Faktory z prostredia (aj vnútorného – teda napríklad aj vnútrobunkového) regulujú naše gény. Veľmi pekne to vysvetľuje neurobiológ Donald Hebb: „Nie je o nič správnejšie povedať, že vlastnosť A je viac ovplyvnená génmi než výchovou, než povedať, že plocha obdĺžnika je viac ovplyvnená dĺžkou ako šírkou.“
Človek je proces a to, kým je a bude, je ovplyvnené jeho genetickou výbavou, ktorá však neustále interaguje s prostredím. To, čo ste prežívali v brušku vašej mamy, či ste sa narodili do milujúceho prostredia alebo uprostred vojnového konfliktu, to, či vyrastáte v dobrej štvrti alebo, naopak, znečistenom prostredí, akú výživu dostávate a všetky ďalšie okolnosti vášho života menia vaše gény. Gény majú mnoho do činenia s naším správaním, ale nie sú samy osebe determinujúce, prejavujú sa v závislosti od prostredia.
Aký má podľa vás vplyv na mozog dnešné čítanie takmer výhradne cez monitor alebo smartphone ? Je nejaký rozdiel medzi tým, ako vplýva na mozog čítanie knihy a čítanie z mobilu?
Pri čítaní a učení ako takom nie sú dôležité len samotné informácie, ale aj kontext. Pri týchto dvoch spôsoboch čítania náš mozog využíva odlišné mechanizmy. Lepšie si pamätáme, keď sa do procesu učenia zapojí viac zmyslov – byť sústredený na jednu činnosť, držať knihu v ruke a prevracať stránky je pre náš mozog priaznivejšie, ako keď si čítame text na digitálnych zariadeniach.
Pri skrolovaní na digitálnych zariadeniach text nie je delený do zmysluplných a hmatateľných celkov ako pri listovaní strán a nenapomáha to následne spracovaniu informácií a zapamätaniu. Digitálne zariadenia tiež zvádzajú k triešteniu pozornosti, vyrušujú nás reklamami a notifikáciami. Neumožňujú nám plnohodnotne sa sústrediť. Niektoré štúdie poukazujú na to, že čítanie z obrazoviek sa môže javiť ako rýchlejšie – dochádza tu k presvedčeniu, že keď čítame rýchlejšie, tak to musíme aj chápať lepšie, častokrát však opak býva pravdou, a my ani nestíhame poriadne spracovávať, čo sme práve prečítali.
Niekde som čítala, že ženy sa stávajú po návrate z materskej výkonnejšie. Zvládajú multitasking a inak reagujú na stres. Je to podľa vás pravda?
Toto by som si nedovolila generalizovať, nemám k dispozícii takéto dáta. Ako „ženy“ nie sme homogénna skupina, ale, naopak, veľmi rôznorodá s rozmanitými schopnosťami a každá z nás zároveň v iných podmienkach. Nerada by som takto prispievala k zbytočnej stereotypizácii „ženských“, resp. „materských“ (ne)kvalít.
To, ako budeme zvládať stres, bude závisieť od toho, akú podporu máme zo strany rodiny, zamestnávateľa, či máme zdravé dieťa alebo nie, od toho, ako zodpovedne pristupujeme k životu, od toho, koľko času máme na regeneráciu i od našej predispozície zvládať záťaž a stres ako taký. Čo však považujem za dôležité je, aby zamestnávatelia po návrate matiek z materskej vytvárali prostredie, ktoré im umožní byť flexibilnými, a to do takej miery, aby obe roly mohli vykonávať k vlastnej spokojnosti. Aby nečelili po návrate stigme menejcennosti, že stratili na materskej čas, že nebudú plnohodnotné zamestnankyne, lebo majú dieťa.
https://www.instagram.com/p/CN2XrFlLvUn/?utm_source=ig_web_copy_link
Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Akým spôsobom by sa dala v deťoch podnietiť vášeň pre poznanie?
Ako ľudia v sebe máme zakódovaný inštinkt objavovať a poznávanie nie je o ničom inom. Zvedavosť je deťom úplne prirodzená a často zo strany dospelých ubitá návodmi, zákazmi a podsúvaním správnych odpovedí. Takto ich oberáme o možnosť vytvoriť si vlastnú skúsenosť a seba o možnosť vidieť svet ich očami a obohatiť svoju perspektívu. Ak s deťmi zdieľame to, čo sme sa my sami naučili, nové objavili, nech to je akokoľvek zložité, je pre ne signálom, že učenie je celoživotné a ani my dospelí nemáme patent na rozum.
Je tiež dôležité podporovať deti v tom, čo ich baví, ale zároveň im vytvárať variabilitu, aby na to mali možnosť prísť. Hovoriť otvorene o vlastných chybách, podnecovať ich k tomu,aby sa nezľakli, keď sa im samým podarí spraviť chybu, otvorene diskutovať, podnecovať ich k tomu, aby sa pýtali a spochybňovali. Umožniť im experimentovať a hlavne vytvoriť bezpečný priestor, z ktorého budú mať ochotu, chuť a energiu bádať. Tohto potrebujeme viac v rodinách a, samozrejme, aj v školskom systéme.
Tri psychologické mýty, ktorým stále veríme
Aktuálne sa riešia témy ako deti a šikana, sexuálne obťažovanie. O počítačovej pornografii sa hovorí akoby menej. Aký dopad má na detský mozog, ak sa s ňou dieťa stretne príliš skoro?
Toto je veľké nebezpečie, ktoré číha (nielen) na deti v digitálnom svete. Veľa z nášho správania je imitáciou toho, čomu sme vystavení. Pornografia normalizuje sexuálne násilie, sexuálne stereotypy, absentuje v nej emocionálny komponent a duševná intimita či blízkosť. Ukazuje teda verziu sexuality, ktorá je oploštená, vyprázdnená a ochudobnená o to najpodstatnejšie.
Zároveň zobrazuje ľudí a situácie nerealisticky a môže tak vytvárať nerealistické očakávania, a teda zlý základ do budúcich vzťahov. Zároveň mladý mozog takto získava predstavu o tom, čo je normálne a čo sa od neho vo vzťahu očakáva. Výskum tiež naznačuje, že opakované vystavovanie sa pornografii znižuje partnerskú dôveru. Nehovoriac o tom, že môže vytvoriť závislosť, keďže takáto činnosť silne aktivuje centrá odmeny a môže aj fyzicky pozmeniť mozog a meniť naše správanie spôsobom, že nad sebou strácame kontrolu.
Myslíte si, že sme evolučne nastavení na vzájomnú spoluprácu alebo na individuálne presadenie sa?
Ako živé tvory sme evolučne nastavení na prežitie a reprodukciu a rovnako kompetícia aj kooperácia nám podľa kontextu k tomu napomáhajú. Potrebujeme obe stratégie a ani jednu by som neglorifikovala. Aj mafiáni, aj vojská agresorov musia veľmi úspešne a premyslene spolupracovať, aby dosiahli svoje ciele. Naopak, férová kompetícia je zdrojom inovácií a progresu v našej spoločnosti a zároveň častokrát, ak chcete s niekým súťažiť, s niekým iným spolupracujete.
Omnoho dôležitejšie ako samotná stratégia je, za akým cieľom a s akou intenciou spolupracujeme alebo, naopak, súťažíme. Zohľadňujeme v našom správaní a činoch len vlastné zištné záujmy, prípadne záujem mojej skupiny alebo aj záujem celku? V prvom rade by sme sa mali začať zamýšľať nad vecami v globálnom kontexte a nehľadieť len na svoje parciálne záujmy, pretože inak budeme zákonite generovať ďalšie a ďalšie problémy. Je úplne v poriadku, ak s týmto na zreteli budeme spolupracovať i férovo súťažiť.
Spolupráca sama o sebe teda nemusí byť len pozitívna?
Pochopiteľne. Spolupráca vojakov v zákopoch asi nebude tým najľudskejším prejavom, ale obyčajnou snahou o prežitie v ťažkej situácii, kde mi spolupráca „s mojimi“ pomáha viac ako kompetícia. Väčšinou pomoc, kooperáciu, dôveru a prosociálnosť smerujeme voči tým, ktorých v danom momente a kontexte vnímame ako tých „našich”. Ide teda len o spoluprácu v rámci malého empatického kruhu.
Príklad nekooperácie a pre mňa skutočnej ľudskosti je počin Hugha Thomsona, muža, ktorý v 1968 zastavil My Lai masaker, pristál helikoptérou v My Lai a namieril guľomet voči vlastným americkým vojakom, ktorí v tejto dedinke masakrovali civilov, ženy, deti a povedal, že ak neprestanú, tak spustí paľbu. To je prejav tej ľudskosti, ktorý by sme mali oslavovať a vyzdvihovať – a nie obyčajnú zištnú spoluprácu, ktorá je v prospech mojej skupiny.
K tomuto smeruje aj celé naše snaženie v našej škole – rozširovať ľuďom empatické kruhy a snaha o to, aby do nich dokázali zahrnúť aj ľudí, ktorých vnímame ako veľmi odlišných. Empatizovať s niekým, kto je veľmi iný, je obrovský metabolický výdaj a stojí nás veľa úsilia. Domnievam sa, že to je však presne to, čo z nás robí ľudí.
Tu mi napadá otázka, či sú ľudia podľa vás dobrí alebo zlí. Od čoho to závisí?
Opäť veľmi radi na zložité otázky hľadáme jednoduché odpovede. Radi o veciach rozmýšľame čiernobielym spôsobom. Ale človek je nesmierne komplexná bytosť a viem, že takáto odpoveď pravdepodobne nebude pre ľudí veľmi sexy. Veľmi ochotne však sami seba radi hádžeme do kategórie „dobrí“, neuvedomujúc si, že vieme byť aj opakom a všetkým medzitým.
Človek nie je apriori ani dobrý, ani zlý, ale okolnosti jeho života v interakcii s jeho unikátnou biológiou ho podľa kontextu vychyľujú raz na jednu a raz na druhú stranu. Samozrejme, aj chápanie oboch týchto polarít je kontextuálne. Ak ste vo vojne nútení zabíjať pre slobodu vašej krajiny, vnímate to ako službu vlasti; ak stojíte na opačnej strane a ste pozostalí obetí, vnímate to ako najväčšie zverstvo.
Váš vzdelávací koncept obsahuje zaujímajú slovnú hračku, kde kladiete dôraz na cnosti (Zručnosti budúCNOSTI). Čo sú to podľa vás cnosti?
V našej škole Brainery sme presvedčení o tom, že vzdelanie nemá z ľudí robiť len efektívnejších, produktívnejších jedincov, ktorí budú chcieť byť o krok vpred pred ostatnými, ale v prvom rade lepších ľudí, ktorí budú mať na zreteli aj dobro celku. Takých, ktorí budú schopní vidieť veci v širších súvislostiach a chápať limity a neustálu skreslenosť vlastnej mysle. Cez pochopenie vlastnej omylnosti a iracionality, sledovaním vlastných paradoxov, ktoré zažívame v našich každodenných životoch, dokážeme byť omnoho tolerantnejší a láskyplnejší k ostatným. To vnímame ako cnosť.
Naši študenti často zvyknú hovoriť, že toto uvedomenie je veľmi oslobodzujúce a umožňuje im menej odsudzovať, hnevať sa, stresovať a naopak, umožňuje im na seba i svet okolo nazerať otvorenejšie a byť vľúdnejší k iným. Aj keď to neznie veľmi biznisovo, práve takéto nastavenie sa samozrejme odzrkadlí aj vo výkone ľudí a v schopnosti vytvárať dobré vzťahy.
Schopnosť kriticky myslieť, byť kognitívne flexibilný, empatizovať, spolupracovať, viesť zmysluplný dialóg vyžaduje, aby sme na biologickej úrovni boli schopní zapájať štruktúry mozgu, ktoré sú pre tieto kvality nevyhnutné.
https://www.instagram.com/p/CLuDjYaLHuB/?utm_source=ig_web_copy_link
Ako sa dá k tomu dopracovať?
Študenti sa postupne dozvedajú, ako nesmierne komplexné a kontextuálne je ľudské správanie a koľko premenných ho ohýba a mení. Snažíme sa ľudí viesť k pochopeniu, že nijaký človek nefunguje vo vákuu a nijaké správanie, akokoľvek dobré a či zlé, nevzišlo len tak z ničoho, ale je len výsledkom interakcie našej unikátnej biológie s prostredím.
Ak človek zrazu chápe širšie súvislosti, má omnoho menšiu potrebu stavať samého seba na piedestál a naopak, má potrebu pomôcť a pochopiť tých, ktorí toľko šťastia ako on nemali. Učí to ľudí menej súdiť a snažiť sa viac pochopiť, z čoho mnoho ráz škodlivé správanie pramení, že je to často z nešťastných a nezávideniahodných životných okolností a nešťastnejšej biológie, dáva potenciál prebudiť v ľuďoch súcit a ochotu pomôcť omnoho viac, ako chuť biť palicou a chrliť síru.
Pre všetko to, čo poznáme napríklad z kresťanstva, ako odpustiť či milovať každého – dokonca i nepriateľa, ponúkame vedeckú bázu, ktorá nám dáva možnosť pochopiť širšie súvislosti, v ktorých nenávisť ani nadradenosť nedáva zmysel.
Foto: Jana Gombošová