Túži viac prispieť k tomu, aby sa naša planéta zachovala aj pre ďalšie generácie. Publicista, marketingový poradca, športovec, otec, akčný muž, Palo Hlubina, nám prezradil okrem iného, čo si myslí o ženách, ktoré podnikajú popri materskej.
Venuješ sa písaniu, zaujíma ťa aj technologický pokrok, rád športuješ. Je vzácne, keď človek dokáže vyvážene rozvíjať svoju duchovnú, racionálnu a zároveň fyzickú rovinu. Ako nachádzaš túto rovnováhu?
Od detstva – a to nie je klišé – sa snažím nájsť balans medzi emočnom, fyzičnom a racionálnom. Nikdy ma to nepustilo len do jednej oblasti. Vždy som dosť intenzívne športoval a rovnako intenzívne som sa zaujímal o rôzne druhy umenia. Zároveň som bol dobrý v racionálnom myslení a zúčastňoval som sa bežne rôznych tých školských matematických či fyzikálnych olympiád. Vždy som sa vedel s ľahkosťou pohybovať v rôznych komunitách ľudí, lebo som si mal čo povedať s hudobníkmi, s programátormi, ale aj vo fitku so športovcami.
Je niekto, kto to má podobne ako ty? Nemyslím tým, že je to tvoj vzor, ale možno niekto s kým by si rád išiel na kávu.
Asi prekvapím, keď poviem, že s Arnoldom Schwarzenegrom. Mám rád jeho príbeh. Keď som kedysi začínal so silovým tréningom na základnej škole, tak on bol na vrchole a veľa o tom písal. Do môjho bojového tréningu som zapojil veľa z jeho postupov. Určite by som sa chcel spýtať na niektoré veci z toho obdobia. Ale zaujíma ma aj ako človek, ktorý sa dokázal pohybovať v rôznych vodách – najprv bol športovec, potom herec a nakoniec politik.
V tvojej knihe Aj toto sa môže stať vyzývaš čitateľov, aby sa zamysleli, čo sa stane, ak… Ak by to bolo jednoduché a mohol by si čarovným prútikom zmeniť jednu vec na Slovensku, čo by to bolo?
Nezameral by som sa len na Slovensko. Určite by som chcel vrátiť ľudí viac k prírode. To ale neznamená priamy rozpor s technologickým pokrokom. Mnoho ľudí sa dnes správa, akoby sa prírody bálo. Vadí im, keď im pristane suchý list na saku. Vyrušuje ich, keď vonku čvirikajú vtáky. Je to deštruktívne, pretože neexistuje niečo také ako človek a príroda, ale človek, ktorý je podsúčasťou prírody. Keď sa začneme vymedzovať, tak smerujeme k záhube.
Aj o tom sa dočítame v tvojej knihe. Myslíš, že je nejaká krajina, ktorá nás môže inšpirovať, čo sa týka života v súlade s prírodou?
Častokrát sú to práve severské krajiny. Vo všeobecnosti sú na svete technologicky vyspelé krajiny, a potom tie, ktoré žijú v kontakte s prírodou, väčšinou tie rozvojové. Práve severské krajiny, alebo Kanada, sú však vyspelé a zároveň majú v sebe prirodzenú úctu a rešpekt k prírode. Neviem čím to je. Môže to súvisieť s tým, že je tam drsná príroda, ktorá človeku ani inú možnosť nedáva. Možno je to prirodzenou náturou tamojších ľudí. Je však možné, že to súvisí so slobodou, a tým ako sú naučení ju vnímať. Uvažujem dokonca nad tým, či to nesúvisí s tým, že sú to monarchie. Majú vládcu, ktorý sa s rešpektom stará o svoju zem, samozrejme nie v tom feudálnom ponímaní.
Vzťah človeka k prírode je pre teba zjavne dôležitá téma. Akú rolu hrá príroda v tvojom každodennom živote?
Je pre mňa nevyhnutnou súčasťou života. Keď som v prírode, tak mi to uvoľňuje hlavu. Ale je pre mňa dôležité aj také úplne bezmyšlienkovité pozorovanie prírody. Čumieť na vtákov alebo na stromy, keď som vo vlaku alebo na ulici. A práve vtedy sa niečo rozpohybuje. Nie len mentálne, týka sa to aj telesnej stránky. Cvičím zásadne vonku. Musí byť naozaj veľká zima, obrovský vietor, dážď a zem samé blato, aby som nešportoval vonku. Tam telo inak zaberá, myseľ sa inak prečistí a celé to tak inak šliape. Potom sa rozhýbe aj kreativita, nielen v tom umeleckom, ale aj inovačnom význame.
Inovácie sú však často dôvodom toho, že devastujeme prírodu. Potrebujeme ešte ďalšie technologické vychytávky?
Čo sa týka inovácii, tak v dnešnej dobe, majú zmysel hlavne tie, čo nás zbavia tých predošlých. Najmä odpadu, ktorý z nich vyplýva. Poviem príklad. Moje deti vyrástli z autosedačiek. Sú už opotrebované a musím ich vyhodiť. Predstava, že ich vlastne vyhadzujem do prírody a budú tam desaťtisíc rokov, dokonca niektoré časti už navždy, ma naozaj trápi. Znečisťujeme zem pre ďalšie generácie. Hovorí sa, že planétu sme nezdedili od našich rodičov, ale sme si ju požičali od svojich detí. Náš súčasný spôsob života, však úplne popiera túto múdrosť.
Prečítajte si aj príbeh akčného muža Šimona Šicka
Vráťme sa k tvojej tvorbe. Minulý rok vyšla kniha iMama, na ktorej si sa autorsky podieľal. Čo ťa pri písaní o ženách šokovalo?
Šokovalo ma, a zároveň príjemne prekvapilo, že ženy, matky, ktorých príbehy som písal, napriek mojím úvodným predsudkom, rozbehli počas materskej naozaj dobre premyslené projekty, ktoré im zarábajú peniaze. Pri písaní tej knihy ma začalo baviť hľadanie toho, ako ženy pristupujú k materstvu a k svojmu životu. Niektoré na materskej surfujú po internete a hovoria, že nemajú čas, zatiaľ čo iné majú v sebe vášeň a každú chvíľu, keď dieťatko zaspí, nejdú na Facebook, ale o kúsoček posunú svoj projekt. Fascinovalo ma skúmať túto spoločnú črtu všetkých žien v knihe. Zistil som, že to je veľakrát práve o odhodlaní a rozhodnutí vytvoriť niečo vlastné. V čase, keď prišlo na svet ich dieťa, tak začali tvoriť aj vlastný biznis. Cez ich príbehy som si uvedomil, že biznis naozaj nie je len mužská záležitosť. Práve cez tvorbu a schopnosť vypiplať niečo od nuly, som tam začal vnímať veľmi silný ženský, dokonca by som povedal materský, element. To bolo pre mňa nové poznanie.
Nevenujú sa ale biznisu práve na úkor vlastných ratolestí?
Presne to som si myslel a išiel som do projektu veľmi opatrne. Nechcel som písať o niečom, s čím osobne nesúhlasím. Zistil som, že to tak nie je. Aj keď to možno v niektorých etapách ich podnikania tak krátkodobo bolo, dokázali si to priznať a urobili vo svojom živote zmeny, aby sa to viac neopakovalo. Ani jeden príbeh určite nie je o mame kariéristke, ktorá sa nenašla v materstve, tak začala budovať biznis.
Príbehy pre knižný trh však nie sú jediné, ktoré píšeš a vymýšľaš. Pripravuješ komunikačný obsah marketingových stratégii. Vlastne hľadáš vo firmách príbeh, ktorý by mohol rezonovať s klientami. Musíš veriť značke, pre ktorú robíš?
Kedysi som si myslel, že musím veriť značke, ale uvedomil som si, že je to trochu klišé. Podieľal som sa na projektoch pre rôzne finančné skupiny, ktoré určite nemajú dobrú reputáciu. Keď som sa však začal rozprávať s ľuďmi a nenechal sa ovplyvniť len vonkajším pohľadom, tak som zistil, že zamestnanci organizácii, ktoré odsudzujeme, lebo nie vždy sú ich základy postavené na férových pilieroch, sú často skvelí a šikovní ľudia. Ľudia vo vnútri týchto spoločností robia prácu, ktorá je zmysluplná a prospešná. Sú to ľudia, ktorí chcú pracovať na zaujímavých projektoch a na Slovensku nie je veľa takých možností. Ak je niekto schopný projektový manažér a chce sa uplatniť povedzme v developerskom biznise, musí si jednoducho vybrať pre koho chce robiť. Takže viac ako veriť značke si potrebujem rozumieť s ľuďmi, s ktorými som v priamom kontakte. Potom je jedno, či je to startup, stredne veľká firma alebo korporácia. Mojou úlohou je nájsť vo firme príbeh, ľúbivý charakter, ktorý by sa ich klientom mohol páčiť a potom nastavím ich komunikáciu tak, aby to šliapalo a bolo postavené na dôvere.
Vznikol tak aj online magazín O ľuďoch, kde prinášaš príbehy, ktoré vedia ukázať, že veci sa dajú riešiť a má zmysel skúšať, čo život dá?
Od štrnástich rokov píšem a neustále sa stretávam s ľuďmi, ktorých príbehy sú zaujímavé a inšpiratívne, ale bohužiaľ som ich nemohol využiť pri práci. Vytvoril som teda priestor, kde môžem tieto príbehy zdieľať. Dvojakým spôsobom. Na O ľuďoch príbeh opíšeme slovne, ako článok a zároveň urobíme aj fotoreportáž a krátky video dokument. Ide o náročnejšiu produkciu a príbehy tam preto nepribúdajú až tak rýchle, ako som pôvodne plánoval. Často mám ale príjemný pocit, že mám tam priestor napísať príbeh tak, ako ho cítim.
Ďakujem za rozhovor!
