V utorok ráno, 29. septembra 2026, sa základná škola v Staškove stala miestom tragédie, na ktorú bude myslieť celé Slovensko. Pri útoku 13-ročného žiaka zomrela 61-ročná učiteľka, ďalšia pedagogička bola zranená a jedna žiačka je vo vážnom stave. Vyšetrovanie pokračuje a okolnosti, ktoré útoku predchádzali, zatiaľ nie sú objasnené.
Sú chvíle, keď je veľmi ťažké nájsť správne slová. Aj preto je najdôležitejšie najprv povedať iba to najjednoduchšie: Je nám to veľmi ľúto.
Myslíme na rodinu ženy, ktorá zomrela, na zranených, na ich blízkych, na deti, ktoré boli v škole, na učiteľov a všetkých, ktorí sa s udalosťou budú musieť vyrovnávať.
Ale zároveň je dôležité nezabudnúť na jednu vec. Podozrivým zo spáchania útoku je dieťa. To nijako nezmenšuje závažnosť toho, čo sa stalo. Neuberá to z bolesti obete ani jej rodiny. Znamená to však, že aj pri opise tejto tragédie by sme mali zostať ľuďmi.
Čo vieme a čo zatiaľ nevieme
Polícia prípad vyšetruje a dnes ešte nemáme všetky odpovede. Vieme, že útok sa odohral v utorok ráno na základnej škole v Staškove a že 13-ročný žiak bol zadržaný. K dnešnému dňu (30. septembra) je podľa dostupných informácií umiestnený v psychologickom detenčnom ústave.
Tragédii podľa doteraz zverejnených informácií predchádzal incident, ktorý škola riešila už niekoľko dní pred útokom. Dňa 24. septembra podala trestné oznámenie a deň pred útokom pracovali s dotknutou triedou aj odborníci z centra poradenstva a prevencie. Čo presne sa pred útokom stalo a či to s tragédiou súviselo, je predmetom vyšetrovania.
Nevieme presne, čo sa v živote dieťaťa odohrávalo. Nevieme, čo útoku predchádzalo. Netušíme, aký bol jeho motív. A už vôbec nie je našou úlohou diagnostikovať človeka na základe niekoľkých viet zo sociálnych sietí.
Do školy by sme nemali chodiť so strachom
Škola má byť miestom, kde sa deti učia, stretávajú, hádajú, zmierujú, robia chyby a postupne zisťujú, kým sú. Má byť miestom, kde môže dieťa povedať, že nie je v pohode, má strach, že niečo nezvláda a potrebuje pomoc.
Ale rovnako má byť miestom, kde môže učiteľ povedať, že tiež potrebuje pomoc. Pretože učiteľ môže veľa vidieť, počuť a zachytiť. Nemôže však byť zároveň psychológom, sociálnym pracovníkom, rodičom, policajtom a záchrannou sieťou pre každé dieťa.
Aj odborníci upozorňujú, že návrat detí a učiteľov do školy po takejto udalosti bude náročný a že psychologická pomoc bude dôležitá nielen pre samotnú školu, ale aj pre širšiu komunitu.
O bezpečí musíme hovoriť bez hystérie
Po podobnej udalosti je prirodzené cítiť strach. Rodičia sa pozerajú na svoje deti a premýšľajú, či sú v škole naozaj v bezpečí. Učitelia môžu premýšľať nad tým, čo by urobili, keby sa niečo podobné stalo práve im. To však neznamená, že potrebujeme ukazovať prstom na každé dieťa, ktoré má problémy, hnevá sa, uzatvára sa do seba alebo sa správa inak. Ťažkosti dieťaťa samy osebe totiž neznamenajú, že je nebezpečné.
Potrebujeme skôr systém, v ktorom sa varovné signály berú vážne, v ktorom sa informácie nestratia medzi jednotlivými dospelými a v ktorom má učiteľ možnosť privolať pomoc, keď cíti, že situácia presahuje jeho kompetencie. Ale potrebujeme aj systém, ktorý dokáže chrániť deti aj učiteľov vtedy, keď už nejde iba o problém, ale o reálne ohrozenie.
Slová po tragédii majú význam
Práve preto teraz záleží aj na tom, čo budeme hovoriť. Nie všetko, čo vieme alebo si myslíme, musíme okamžite napísať do komentára. Netreba ani zdieľať každú informáciu. Nie každú domnienku treba premeniť na fakt. A taktiež nie je potrebné hľadať vinníka skôr, ako svoju prácu dokončia tí, ktorí prípad vyšetrujú.
Skôr by sme mali oveľa viac hovoriť o tom, ako vytvoriť školy, v ktorých sa deti aj učitelia cítia bezpečne, a zároveň v ktorých nikto nezostane s vážnym problémom sám.
Učiteľ Miško Sivák sa na tragédiu pozerá rovnako citlivo, bez hľadania rýchlych vinníkov. Pripomína, že bezpečie v škole znamená vedieť zachytiť, keď dieťa alebo učiteľ volá o pomoc, ale tiež vedieť, čo urobiť potom.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ak je niekomu ťažko, nemusí zostať sám
Tragédia v Staškove môže zasiahnuť aj ľudí, ktorí tam neboli. Deti, ktoré o nej počujú. Rodičov, ktorí sa zrazu začnú báť o svoje deti. Učiteľov, ktorí si predstavia seba na mieste kolegov. Aj ľudí, ktorým udalosť otvorí vlastnú bolestivú skúsenosť.
Škola by mala byť miestom, kam sa deti ráno tešia alebo sa tam prinajmenšom cítia bezpečne. A pre učiteľa miestom, kde môže učiť bez toho, aby sa bál o svoj život. Do školy by sme jednoducho nemali chodiť so strachom. Ani deti. Ani učitelia.