Smutne vzdychnem. Prečo ten typický pohodlný mužský svet musí byť vždy plný naliehavých otázok:
„Zlato, kde mám ponožky? Nevidela si moje kľúče ? Čo budeme jesť ?….“
A k tomu celý večer počúvam tie každodenné všedné hriechy. So šéfom sa nedá vydržať, podriadení nevedia, čo by ešte chceli. Rodičovské v žiadnom prípade nestihnem a nákupy necháme na sobotu.
Ale ja som ženuška milujúca. Dokonalá bytosť so siedmimi rukami, troma hlavami a vytrvalosťou arabského koňa. Vždy VŠETKO ZVLÁDNEM. Môj manžel je predsa hotový poklad! Stále ma miluje, vraj som naozaj skvelá! A tak ďalej fičím, koľko vládzem.
Veď ON tak veľmi potrebuje domácu pohodu, pokoj.
Nová kúpeľňa, pokazené auto, jedovaté učiteľky, otravní susedia. To všetko sú drobnosti, ktorými ho nechcem zaťažovať. Radšej usilovne capkám teplo rodinného krbu. Zarábam, koľko vládzem, len aby mohol mať prácu, ktorá ho baví. Žiaľbohu, občas príde nejaký zdravotný problém. Preťažené telo, unavená hlava nevládze. Vtedy ma starostlivo obieha, masíruje, nosí lieky.
A pritom so sileným úsmevom presvedčia:
„Neboj, TY to zvládneš.“
Samozrejme súhlasím. Ja predsa VŽDY VŠETKO zvládam.
Dnes bol zlý, úmorný deň. Ledva vlečiem nohy za sebou. Miesto štýlových doplnkov som ovešaná taškami s nákupmi. Doma ma privíta zvyčajný kolotoč povinností, čo nepočkajú ani sekundu. Rozhádané a večne hladné deti, byt, kde nie je kam stúpiť. Po necelej hodinke konečne padám na posteľ. Aspoň na chvíľočku…
Na nočnom stolíku zbadám položený list. Určite nejaká zabudnutá faktúra. Veď inú poštu som nevidela najmenej sto rokov. Otrávene rozkladám papier a prekvapene pozerám na mužov uhladený rukopis. Prvé vety sú krásne a romantické:
“Miláčik, si úžasná. Naozaj. Veľmi ťa obdivujem. No, žiaľbohu, som zamilovaný. Vieš, prišla nová kolegyňa. Žije sama, nešťastná a bezradná. Najprv som jej chcel iba trochu pomôcť, poradiť. Prisahám, nič viac. Ale to vieš, sex. Skutočný chlap, ako ja, je vždy bezmocný. Chcem byť s ňou. Ty si inteligentná, rozumná, bez problémov to zvládneš.”
Pozerám neveriacky okolo seba. Stačí pár riadkov a môj svet je naruby. V prázdnej hlave mi zrazu zabliká nečakané poznanie. Princíp rovnováhy funguje vždy a všade. My, super
dokonalé ženy a ešte by sme chceli aj lásku! To nejde, mať všetko. Aspoň nejaká spravodlivosť musí byť!
Katarína Gregorová
Prečítajte si aj poviedku Dovolenka o “plážovom inžinierovi”
Foto: Andrea Piacquadio from Pexels
Poviedka ma donútila zamyslieť sa. Tá rovnováha sa dá vytvoriť aj iným spôsobom.