Zase je veselý piatok a my, kamarátky do dažďa, viac menej náhodne pozbierané životom, sedíme v našom obľúbenom bistre. Vysmiate a spokojné, miešame voňavé presso. Ľahké slová, ponorené do škorice a šľahačky rýchlo strácajú ostré hrany.
Sme frajerky, čo zvládnu všetko. Robotu, bábovky, nechutných šéfov i občas chutných manželov. A samozrejme deti. Od cumľa až po maturitu.
Po hodine kávu vystrieda vínko. Sem-tam zaznie pochvala pre šaty, účesy, skvelé topánky. Nechýba ani pár sladkých komplimentov:
„Vyzeráš super, tie roky by ti nikto nehádal.“
Sme proste ženy úžasné, bezstarostne plávajúce časom.
Až večer doma mi zasvieti chybička v programe. Pozerám do zrkadla a v hlave mi ťukajú nemilosrdné čísla. Koľko rokov mám, na koľko vyzerám. Vlastné opečiatkovanie tela a duše bez nároku na zľavu.
Znechutene začnem listovať módne časopisy plné krásnych lesklých fotografií žien, akoby bez rodného listu. Nadšene šrotujú niečo zelené s mladým zajkom po boku. V ich podaní je starnutie veselá jazda bez obmedzenia rýchlosti.
Tá pozitívna lavína ma úplne zomelie. Zaspávam s pocitom, že môžem v pohode ďalej ignorovať všetky roky, ktoré s nevinným úsmevom vytŕčajú z tých trápnych papierov , ktoré som časom nazbierala. Cez prvý občiansky až po číslo dôchodkového poistenia.
No ranný pohľad do zrkadla ma zneistí. Splašene nabehnem do kúpeľne s nádejou, že ma moje zázračné mastičky, fľaštičky zachránia. Po polhodine úpornej snahy spokojne pozerám na značne vylepšený obraz.
Ale realita nepustí. Je fajn, vypnúť vrásky, vyhladiť telo a aspoň na chvíľu oklamať dátum narodenia. Ale čo z toho, keď duša má presne 45 rokov. Ani o minútku viac, ani o minútku menej. Nemôžem predsa zrušiť žiadny deň z prežitého času ! Všetky tie lenivé modré pondelky, ružové týždne a čierne piatky, ktoré som zvládla. V dobrom aj zlom.
A vtedy mi to docvakne!
Veď cítiť sa na svoj vek znamená hlavne poriadnu porciu úcty a lásky k sebe samej.
Ten spokojný pocit, že si naozaj zaslúžim trochu radosti z vlastnej maličkosti. No a kto sa ma rád, je predsa vždy krásny a príťažlivý.
Takže všetky tie tančeky veku sú o ničom! V piatok pri vínku Danke podrobne vysvetľujem výsledok mojej filozofickej analýzy. Iba otrávene mávne rukou.
„Prosím ťa, koho to zaujíma!“
A hneď mi predostrie ten nekonečný zoznam ženského trápenia. Vrásky, kilá, ovisnuté predky a zadky. Večný boj hlavy a tela.
No výborný rizling ma nečakane osvieti: Asi nestačí cítiť sa na svoj vek, treba aj žiť primerane na svoj vek. Tá myšlienka ma nadchne. Hneď ju veselo začnem rozmieňať na drobné.
Najprv budú stačiť zmeny v šatníku. Tých päť tričiek z výpredaja vymením za jeden skvostný model. A hlavne zlikvidujem veci tzv. praktické. Pozbierané PVC svetríky, rifle univerzálnych veľkostí. Som skromná. Už mi bude stačiť len vlna, hodváb a kašmír. A rozhodne sa nebudem tváriť, že vetrovka je univerzálny model na každú príležitosť?! Určite nie!
Nutnú stravu nahradím jedlom. Tým myslím skutočným jedlom, nie divnou zmesou nečitateľného zloženia niečoho s niečím.
Voľné chvíle budem tráviť sama so sebou. Hrnce, prázdna chladnička a špinavá vaňa ma už nikdy, ale že fakt NIKDY nepredbehnú. A nekonečný dialóg s odutým manželom nahradím nekonečným románom.
Jednoducho prestanem lietať po svete ako niekto, kto nemá štyridsať!
Katarína Gregorová
Prečítajte si aj poviedku Dovolenka
Foto: Omar Lopez, usplash.com
