V júli 2007 vyhral írsky golfista Padraig Harrington jednu z najznámejších golfových súťaží British Open. Príbeh, ako to urobil, je jeden z najpozoruhodnejších zakončení v histórii golfu a ilustruje, ako funguje sebavedomie.
Claret Jug – slávna cena British Open – bola v dosahu Harringtona, keď odpálil strelu na predposlednej jamke turnaja. Na svojho úhlavného rivala Sergia Garcíu mal náskok jednej strely. Mal vtedy zo seba dobrý pocit: „Bol som v tej chvíli doslova najsebavedomejšou osobou,“ povedal neskôr. Potom sa stalo niečo čudné – z ničoho nič sa mu vynorili pochybnosti a loptu napálil do mútnych vôd notoricky známej rieky Barry Burn.
Ale stále na čele tabuľky a so sebadôverou sa Harrington postavil na 18. odpalisko. Katastrofa. Ďalšou loptou opäť zasiahol vody Barry Burna. Jeho sebadôvera sa zrútila: „Nikdy v živote som toto nezažil… Chcel som sa vzdať…,“ hovorí Harrington.
Harrington si sotva pamätá tých 50 yardov, po ktorých sa plahočil po dráhe k záverečnej jamke a mal ešte jedno trestné strieľanie. Našťastie mal na svojej prechádzke po boku svojho buddyho, Ronana Flooda. Flood stále opakoval Harringtonovi, že je najlepším chipperom a putterom (dva údery, ktoré potreboval, aby zostal na turnaji) na svete.
„Po jednom zásahu budeš najlepším chipperom a putterom na svete.“ Stále mu opakoval to isté. Keď mal pred sebou poslednú strelu, pokus o záchranu turnaja, Harringtonova sebadôvera sa opäť vrátila.
Osudová loptička
Postavil sa nad osudovú loptu: „Stál som tam, bol som z toho skutočne nadšený, a pekne som vystrelil. Nemyslím si, že som bol v živote viac v komforte ako pri tomto výstrele. Je naozaj ľahké spraviť vynikajúci zásah, keď sa cítite dobre… A je skutočne ťažké uskutočniť skvelý zásah, keď sa cítite zle,“ spomína.
Neustále, takmer mechanické opakovanie trénerových slov a presvedčenie, že to zvládne, nafúklo bublinu Harringtonovej sebadôvery, a tak porazil Garcíu a získal pohár Claret Jug. Týmto sa však príbeh nekončí.
Rozhovor po zápase
Po bláznivej oslave na greene sa šampión a jeho buddy rozišli na ceremoniáli a rozhovoroch pre tlač. Na konci večera sa opäť stretli v limuzíne a odviezli ich späť do ich hotela. Padraig sa pozrel na svoj nosič: „Vieš, Ronan, myslel som si, že to pokazím – rovnako ako všetci ostatní na svete – okrem Ronana Flooda.“
Flood sa začal smiať. „Čo je také vtipné?“ Spýtal sa Harrington zmätený. Flood odpovedal: „Aj ja som si myslel, že to pokazíš – nemyslel som si, že máš šancu!“ Flood hovoril presne mierené slová, aby sa pokúsil udržať Harringtonovu myseľ v pozitívnom nastavení.
Sila afirmácií
Slová, ktoré si hovoríme, formujú našu pozornosť, ktorá riadi naše emócie, a výsledkom je sebadôvera – alebo jej nedostatok. Trénerove pochopenie tohto procesu znamenalo, že Harringtona priviedol späť k sebadôvere, a to aj napriek vlastným obavám, že to Harrington nezvládne.
Výskum podporuje lekciu tohto príbehu, že slová, ktoré si hovoríte, formujú vašu sebadôveru, a teda aj výkon, bez ohľadu na to, ako by sa tieto slová mohli zdať klamlivé alebo klišé.
Skúška bicyklovania
Bicyklovanie na stacionárnom bicykli, až do úplného vyčerpania, keď už nemôžete pokračovať, je štandardnou skúškou vytrvalosti a kondície. V jednej štúdii tento test robili muži a ženy a vydržali jazdiť na bicykli priemerne 10 minút.
Polovicu z nich potom vedci umiestnili bokom a naučili ich používať frázy na zvýšenie sebadôvery, ako napríklad „dobre sa mi darí“, „… cítim sa dobre“ alebo „presadím sa“ a potom ich aplikovať počas druhej skúšky. Rovnako ako slová zafungovali u Padraiga Harringtona, tak aj jednoduché opakovanie týchto sebavedomých fráz pomohlo bicyklujúcim. Viedlo to k tomu, že skupina s afirmáciami zvýšila svoju výdrž o 18%, z približne 10,5 minút na 13 minút. Počas cvičenia tiež cítili menšiu záťaž ako druhá skupina, ktorej doba výdrže sa vôbec nezmenila.
Sebadôvera
Sebadôvera je hovorový výraz pre sebaúčinnosť – viera v to, že môžete úspešne robiť konkrétne veci. Sebadôvera sa odlišuje od sebaúcty (to, ako dobre sa cítite sami k sebe), ale aj od optimizmu (viery, že sa všetko vyvinie dobre).
Keď predpokladáte úspech, váš mozog uvoľňuje neurotransmiter nazývaný dopamín, čo je chemický posol, ktorý podporuje potešenie hlboko v mozgu. Vedci z Monash University v austrálskom Melbourne ukázali, že pocit sebadôvery vo svoje rozhodnutia aktivuje siete odmien v mozgu. Naopak, nedostatok sebadôvery vedie k zvýšeniu aktivity v oblastiach mozgu spojených s negatívnymi emóciami, ako je úzkosť.
Sebadôvera a úzkosť sú preto súperiacimi súpermi o vaše činy a pozornosť. Úzkosť vás vedie k ústupu, aby ste sa vyhli neúspechu. Zatiaľčo sebadôvera je mostom do budúcnosti, ktorý vás ženie vpred v očakávaní odmeny. Väčšina z nás je mierne sebavedomá – viac muži ako ženy – vo vzťahu k našim skutočným schopnostiam. A tento stav mysle, ktorý zdvíha náladu a zmierňuje úzkosť, nás vedie k tomu, aby sme robili veci, ktoré zvyšujú šance na výsledky, ktoré skutočne vedú k odmene, a preto pôsobia ako slučka pozitívnej spätnej väzby.
Viera, že niečo dokážete, vás nielen motivuje – zdvihne vám náladu a zníži úzkosť
Sebadôvera teda vyvoláva ešte väčšiu dôveru v samého seba, a preto sú výsledky prieskumu uprostred pandémie medzi 2 000 ľuďmi vo Veľkej Británii vo veku 16 – 25 rokov 2020 obzvlášť znepokojujúce. Prieskum realizovaný spoločnosťou Prince’s Trust zistil, že 41% respondentov malo pocit, že ich budúce ciele je teraz „nemožné dosiahnuť“, a 38% respondentov si myslí, že „nikdy v živote neuspejú“. Toto je extrémnejší príklad, že ľudia vo veku 18 – 25 rokov, ktorí prežívajú hospodársku recesiu, menej veria v to, že môžu tvrdou prácou napredovať.
Takýto dramatický pokles sebadôvery takmer polovice generácie by mohol po celé desaťročia doznievať v sociálnej, ekonomickej a politickej štruktúre Británie a aj inde vo svete. Dôvera v populácii predpovedá veľa vecí vrátane akademických výsledkov. A pravdepodobne budú silné aj hospodárske výsledky: napríklad v rokoch 2000 až 2014 napríklad v 13 krajinách EÚ, vrátane Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Španielska. Dôvera jednotlivých spotrebiteľov a vedúcich pracovníkov spoločností výrazne predpovedala mieru nezamestnanosti v každej krajine.
Viera v to, že niečo dokážete, vás preto nielen motivuje, ale aj zvyšuje vašu náladu a znižuje vašu úzkosť. To je jeden zo spôsobov, ako funguje dôvera – pomáha vám dosiahnuť malé i veľké ciele. Je preto jasné, prečo je počas pandémie duševné zdravie takou veľkou výzvou.
Fyzická sila pri sebadôvere rastie
Napríklad v roku 2008 vedci z Emory University v Atlante v štáte Georgia náhodne povedali niektorým študentom, že sú silnejší, a iným, že sú slabší – bez ohľadu na ich skutočnú silu. Merali ich silu pomocou dynamometra v rukoväti, kovovej páke, ktorú pevne tlačíte proti odolnej pružine. Výsledky boli zarážajúce: skupina s vysokou sebadôverou držala zovretie o 30% dlhšie ako skupina s nízkou sebedôverou.
Cítili tiež menšiu bolesť a nepohodlie v rukách. Vedci v Grenobli použili rovnakú metódu u ľudí vo veku 52 až 91 rokov, najskôr sa ich pýtali, na koľko rokov sa cítia. V priemere sa cítili o 8% mladšie ako bol ich skutočný vek. Všetci účastníci potom vykonali test rukoväte, ktorý je sám o sebe dobrým ukazovateľom všeobecnej vitality u starších ľudí. Priemerný úchop sa pohyboval okolo 26kg. Vedci potom posilnili sebadôveru polovice skupiny a povedali im, že ich skóre bolo lepšie ako 80% ľudí v ich veku.
Ostatným nič nepovedali a obe skupiny potom absolvovali test úchopu druhýkrát. Unavené ruky tých, ktorým sa nič nehovorilo, dosiahli o kilo menej ako pri prvom pokuse. Skóre skupiny so zvýšenou sebadôverou však bolo o jedno kilo viac. Sebadôvera vyvolaná spätnou väzbou ich prekvapivo tiež zvýšila. V 60-tich rokoch sa jeden pán cítil ako 53-ročný a 90-ročný sa cítil o 10 rokov mladší, zatiaľ čo druhá skupina sa necítila inak.
Mladí ľudia, ktorí zažijú recesiu, sa pri dosahovaní životných cieľov cítia pesimisticky
Nikde nie je potrebnejšia dôvera, ako keď čelíme zmenám, napríklad po pandémii. Mnoho ľudí zápasí s rozhodnutiami o zmene života, ktoré sú im často vynucované, o ich kariére, vzdelaní alebo kde bývať. Existujú dva potenciálne stavy mysle, v ktorých môžeme k takýmto rozhodnutiam pristupovať – zámerné, keď sa snažíme zvoliť cieľ alebo postup, pričom zvážime ich klady a zápory; a implementačné, kde sme si už vybrali náš cieľ a teraz pracujeme na tom, aké kroky podniknúť na jeho dosiahnutie.
Aj keď nedôvera vyčerpáva náš potenciál, extrémna nadmerná sebadôvera môže mať tiež veľké negatíva. Napríklad skúsení profesionálni finanční obchodníci sa rozhodli pre horšiu voľbu ako študenti kvôli nadmernej sebadôvere v ich schopnosti, ukázala štúdia z Nottinghamskej univerzity z roku 2006. Zatiaľ čo napríklad nadmerná sebadôvera zvyšuje šance vodcov na vojenské akcie a začatie vojen, pretože ich robí príliš optimistickými.
Napriek svojim negatívam je však dôvera vzácnym duševným zdrojom, ktorý všetci potrebujeme, keď sa znovu dostaneme do dramaticky zmeneného postpandemického sveta. Slová, ktoré si hovoríme, pomôžu využiť našu úzkosť zameraním našej pozornosti na dosiahnuteľné ciele, rovnako ako to bolo v prípade Padraiga Harringtona.
Foto na titulke: pixabay.com