Predstavte si pomôcku, ktorú si žena zavedie podobne ako tampón. Pri násilnom preniknutí sa zachytí o penis útočníka a podľa toho, aký úmysel mala autorka vynálezu, mu jednoducho znemožní odísť. Útočník by následne musel vyhľadať lekársku pomoc, čím by mohla vzniknúť aj príležitosť na jeho identifikáciu.
Znie to ako scéna z dystopického filmu. Rape-aXe však skutočne existoval – presnejšie, existoval ako prototyp. Juhoafrická vynálezkyňa Sonette Ehlers ho svetu predstavila v roku 2005 a odvtedy sa k nemu médiá opakovane vracali. Ani po rokoch sa však z kontroverzného nápadu nestal bežne dostupný výrobok.
Nápad vznikol pri stretnutí s obeťou znásilnenia
Za vznikom Rape-aXe bola podľa Ehlers osobná skúsenosť z jej práce. Spomínala na ženu, ktorá po znásilnení povedala, že keby mala „dole zuby”, možno by sa dokázala brániť. Ehlers si túto vetu zapamätala a neskôr spojila s ďalšou skúsenosťou z nemocnice – s mužom, ktorý si bolestivo pricvikol penis do zipsu. Z týchto dvoch situácií vznikla predstava zariadenia, ktoré by sa pri pokuse o znásilnenie zachytilo na útočníkovi.
Keď Ehlers v roku 2005 predstavila prvý prototyp, vzbudil okamžite pozornosť médií. Zariadenie malo vo vnútri drobné ostne, ktoré sa pri penetrácii zachytili na útočníkovi. Podľa autorky by jeho odstránenie vyžadovalo lekársky zákrok. Práve to malo vytvoriť šancu, že sa páchateľ dostane do kontaktu so zdravotníkmi a následne s políciou.
Viac zaujímavých článkov nájdete TU
Mohol by pomôcť s identifikáciou páchateľa?
Musím sa priznať, že práve táto časť príbehu ma zaujala viac než samotný mechanizmus zariadenia.
Pri sexuálnom násilí totiž môže byť dokazovanie veľmi komplikované. Dôležitú úlohu majú biologické stopy, napríklad krv, spermie, sliny či vlasy, ale aj poranenia, oblečenie, elektronická komunikácia a výpoveď obete. Na Slovensku sa pri vyšetrovaní sexuálneho násilia využívajú aj lekárske a forenzné vyšetrenia a odber biologických dôkazov.
Rape-aXe však ponúkal inú logiku: namiesto toho, aby bolo potrebné nájsť páchateľa podľa stôp na mieste činu, mal sa potenciálny páchateľ dostať priamo k lekárovi.
Práve toto však otvára jednu z najväčších právnych otázok, ktoré tento vynález prináša. Samotná prítomnosť zariadenia by totiž ešte automaticky nepreukazovala, že došlo k trestnému činu ani že jeho nositeľ je páchateľom. Nejasné by zostávalo aj to, akú dôkaznú hodnotu by takýto záznam mal a ako by s ním pracoval súd v trestnom konaní.
Pomôcka na únik, alebo ďalšie riziko pre obeť?
Rape-aXe mal byť podľa svojej autorky nástrojom, ktorý dá žene v kritickej chvíli šancu uniknúť a zároveň pomôže identifikovať útočníka. Lenže zariadenie malo od začiatku aj svojich kritikov. Upozorňovali, že prenášanie zodpovednosti za prevenciu znásilnenia na ženy môže byť problematické. Objavila sa tiež obava, že bolestivé zachytenie zariadenia by mohlo útočníka ešte viac rozzúriť a situáciu pre obeť zhoršiť. Takéto riziko spomínali už v roku 2005 aj odborníci na pomoc obetiam znásilnenia.
Neskoršia odborná analýza diskusií okolo Rape-aXe upozornila aj na širší problém: ženy boli v debatách o zariadení väčšinou zobrazované ako zraniteľné obete aj ako potenciálne „pomstychtivé” používateľky technológie. Samotný vynález tak nastolil obavy nielen o bezpečnosti, ale aj o tom, ako spoločnosť premýšľa o znásilnení a zodpovednosti zaň.
Ako to vnímate vy? Zapojte sa do ankety
Čo sa s Rape-aXe stalo?
Napriek veľkej pozornosti sa z neho nestal výrobok, ktorý by si ženy mohli jednoducho kúpiť v lekárni. V roku 2020 sa sociálnymi sieťami opäť šírili tvrdenia, že „anti-rape condom” je dostupný v obchodoch. AFP však tieto informácie overilo a zistilo, že zariadenie nebolo sériovo vyrábané. Ehlers vtedy uviedla, že na masovú výrobu chýbali financie a že projekt spomalila aj pandémia.
Rape-aXe tak zostal predovšetkým symbolom jednej veľmi zvláštnej etapy v uvažovaní o ochrane žien pred sexuálnym násilím. Jeho príbeh totiž nehovorí iba o vynáleze s ostrými háčikmi. Hovorí aj o tom, ako veľmi chceme nájsť spôsob, ktorý žene umožní uniknúť z útoku, uchovať dôkazy a identifikovať človeka, ktorý jej ublížil.
Ale tiež pripomína, že pri znásilnení nemôže byť hlavnou otázkou iba to, ako sa má žena chrániť. Rovnako dôležité je, ako spoločnosť dokáže útok vyšetriť, zabezpečiť dôkazy a postaviť páchateľa pred zodpovednosť.