Sú otázky, ktoré v dvadsiatke nepočuť cez hluk ambícií. V tridsiatke na ne zas nemáme čas, lebo svet beží priškrteným tempom. No tie otázky si nás počkajú. Prichádzajú neskôr. Len tak, akoby mimochodom, v medzerách medzi povinnosťami. V dňoch, ktoré zrazu naberajú podozrivo šialenú rýchlosť.
Čo všetko mi pretieklo pomedzi prsty? Kým som mohla byť, keby som sa menej bála? A kam vlastne ešte kráčam?
Okolo päťdesiatky nastáva tektonický posun. Ale nie je to vyslovene dráma, ani nič, čo vehementne prosí o pozornosť. Len sa otvárajú dvere, ktoré sme roky držali zamknuté. Presne tie dvere, ktoré vedú k sebe samej.
Straty, ktoré nekrvácajú
Nie všetky jazvy sú viditeľné. Niektoré straty nemajú meno ani dátum v kalendári. Ale tá ľútosť nad verziami nás, ktoré sme nikdy nenechali vyniknúť, tu je. Aj ľútosť nad rozhodnutiami, ktoré sme „pre istotu” neurobili. Alebo nad vzťahmi, ktoré sme nechali zahynúť… A jednoznačne nad časom, ktorý sme rozdali iným ako obyčajné letáky.
A potom to príde. Taký zvláštny tlak na hrudi, alebo vedomie, že čas prestal byť nekonečným oceánom. Že sa zrýchľuje a že slovíčko „niekedy” sa pomaly vytráca zo slovníka. Tieto myšlienky vedia naozaj zabolieť.
Keď sa ilúzie roztápajú ako sneh
To, čo vyzerá ako strata, je však v skutočnosti naozajstné oslobodenie. Postupne vyhadzujeme staré haraburdy, zbytočné predstavy o dokonalosti, tabuľky o tom, ako by mal život v tomto veku vyzerať, aj zoznamy všetkého, čo ešte „musíme” stihnúť.
A hoci je toto lúčenie s ilúziami väčšinou smutné, čistí vzduch pre niečo skutočné. Rodí sa nový vzťah k vlastnému ja. Taký ten láskavejší, menej posudzujúci. Zrazu už netúžime byť „všetkým pre všetkých”. Prestávame sa porovnávať s cudzími životmi. Nedokazujeme, ale cítime.
- Inšpirácia, Komunita, Klub Akčné ženy
Tento obsah je dostupný pre komunitu našich predplatiteliek a predplatiteľov. Pridaj sa k nám
Prihlás sa alebo si vyber niektorý z členských balíkov a získaj prístup k desiatkam webinárov, návodom a podpore.
Máš predplatné? Prihlás sa