Ako sa vyhnúť podvodníkom na internete alebo odhaliť falošné telefonáty? Zúčastnili sme sa tlačovej konferencie, kde o kyberbezpečnosti rozprával klinický psychológ MUDr. Dušan Kešický. Rozhovor viedol moderátor Martin Nikodým.
Na základe čoho sa rozhodujeme a podľa čoho sa dá vyhodnotiť, ktorý typ človeka uverí podvodníkovi?
Určite poznáme veľa ľudí, ktorých považujeme za múdrych, rozumných a vzdelaných, a napriek tomu zvyknú podľahnúť podvodom. Treba si položiť otázku, ako sa vlastne človek rozhoduje.
Mnohí si myslíme, že sa človek rozhoduje rozumom, ale to nie je pravda. Každý človek sa rozhoduje pod vplyvom rozumu a vplyvom citov, čiže emóciami. A rozum a city vstupujú do tohto procesu pre každého človeka charakteristickým spôsobom. To znamená, že máme ľudí, ktorí sa rozhodujú prevažne rozumom a máme ľudí, ktorí sa rozhodujú prevažne citmi, ovplyvňujú ich emócie.
Tu chcem povedať hneď na začiatok, že nie je pravda, že tí, ktorí sa rozhodujú emočne, sa rozhodujú zle. Niektorí majú tieto rozhodovacie mechanizmy veľmi dobre vypracované a situáciu veľmi dobre cítia. Mnohokrát sú ľudia, ktorí sa rozhodujú emočne, v živote oveľa efektívnejší než tí, ktorí čakajú na to, kým to premyslia. To je základ na to, aby sme pochopili, čo sa deje pri podvodoch.
Každý má už skúsenosť, že sa rozhodol intuitívne, že to tak cítil. A väčšinou bolo to rozhodnutie správne. Nejaká vnútorná emočná inteligencia povedala, že sa má takto rozhodnúť. Lenže podvodníci sa nás snažia dostať do úzkych a my sa potom rozhodujeme pod emočným tlakom. Je to tak v týchto podvodoch vždy?
Áno, už vieme, že človek sa rozhoduje nielen rozumom, ale aj emóciami, ale dokonca vieme aj to, že emócie majú vplyv na rozum.
To znamená, že človek pod silným emočným vplyvom, vytvoreným za istých okolností, stratí svoje bežné rozumové schopnosti. A na tomto sa pracuje pri podvodoch. To znamená, že podvodník sa snaží vyvolať u vás situáciu, ktorá bude emočne významná – jednak, čo sa týka intenzity, jednak, čo sa týka dĺžky trvania. Intenzitu môžem vyvolať pozitívnu alebo negatívnu. Napríklad vás vystraší, keď vám zavolá polícia. Kto z vás sa poteší, keď mu volajú policajti? (úsmev)
Minulý týždeň mi volali z polície, nejaký nadporučík mi povedal, že som sa pravdepodobne stal obeťou podvodu. Oslovoval ma menom, čiže vedel, komu volá. Povedal, že niekto v mojom mene šiel do banky vybrať úver a má odo mňa splnomocnenie. Všetko uveriteľné, ale potom sa spýtal, či mám účet v Tatrabanke. Nadobudol som podozrenie, ale napriek tomu som sa dostal do veľmi zvláštneho emočného tlaku, lebo keď vám niekto volá a predstaví sa ako nadporučík z kriminálnej polície, tak aj 30 rokov ostrieľaný moderátor sa pýta sám seba, čo som vyviedol, prečo mi volajú z kriminálky. Dal mi svoje osobné číslo a ďalšie informácie, ale bol to podvod.
A to je, keď u vás niekto vyvolá negatívnu emóciu. Alebo môže u vás vyvolať pozitívnu emóciu, napríklad vám povie, že ste niečo vyhrali alebo že ste spravili niečo veľmi dobre, a za to budete odmenení. Je jedno, či je emócia pozitívna alebo negatívna, podstatné je, aby bola silná, aby sa nás dotýkala. A druhá vec je, že nás musí udržiavať v stave emočného nabudenia dostatočne dlho, až kým nespravíme to, čo potrebuje.
On nás v tom udržiava tým, že nám dáva rôzne úlohy, že si máme niečo pozrieť, prečítať, zapísať, uviesť, to je jedna vec. My sa tým, že sme zaujatí touto činnosťou, dostávame do vleku udalostí. A to je to, čo mnohí, ktorí sa už stali nejakou obeťou, poznajú. A toto robia aj atómoví fyzici, lebo im záleží na svojich deťoch, alebo to robia aj iní rozumní ľudia, napríklad finanční poradcovia, ktorým niekto zavolá, že dobre poradili, a že za to dostanú odmenu. V tom okamihu na to naletí.
Tak už vôbec neplatí predstava, že sa nachytajú len menej inteligentní ľudia, ale platí ešte taká jedna zásadná vec, že v tom našom fyzickom svete, ak ma požiadate, aby som vám dal CVC a údaje z mojej kreditnej karty, tak vám to nedám. Prečo sme to ochotní v online svete odovzdať? Prečo to funguje?
Sú tu dva faktory. Ide o to, kde sa cítime bezpečnejšie. Či sa cítime bezpečnejšie v reálnom svete alebo v online svete. Sú ľudia, ktorí sa cítia bezpečnejšie v online svete, že sa nemusia vybavovať s ľuďmi tvárou v tvár, čo je niekedy dosť nepríjemné. A potom sú tu ľudia, ktorí sa cítia lepšie v reálnom svete, lebo sa boja technológií. Takže sa to nedá paušalizovať.
Druhá vec je, čo je pre nás väčšia autorita. Niekedy to neznáme môže byť pre nás autoritou. A závisí to od toho, aký sme človek, či sme človek, ktorý podlieha vo zvýšenej miere autoritám. Nedajú sa vytvoriť jednoduché mechanizmy, je to silne individuálne. Ak človek podlieha tlaku toho neznáma a neznámo je pre neho ohrozujúce, autoritatívne, tak keď mu príde sms, že má niečo zaplatiť, tak to zaplatí. Pokiaľ je to v jeho možnostiach. Ak to nie je v jeho možnostiach, tak si požičia. (úsmev)
Čo s tým vieme spraviť? Ako sa vieme ubrániť alebo pripraviť na podvody?
Nedá sa z toho spraviť nejaký algoritmus, lebo, ako som už povedal, každý sme iný. Čo sa však dá robiť, je dávať si pozor. Budeme si dávať pozor vtedy, keď to budeme mať stále na pamäti a súčasne nám s tým bude niekto pomáhať. Pomáhať napríklad tým, že na to upozorňuje, že na to upozorňujú v médiách, že na to upozorňujú novinári, alebo operátor. A u nás sa to zvnútorní, takže budeme vedieť, že na toto si musíme dávať pozor.
A keďže dobre vieme, že podvody boli a budú, že sa kradlo a že sa bude kradnúť, tak sa tomu nevyhneme. Ale môžeme to riziko minimalizovať. Prispievame k tomu tým, že sa správame zodpovedne. To znamená, že nikto nedokáže napríklad ochrániť deti pred internetovým zneužívaním, ale každý môže upozorniť dieťa na to, čo má a čo nemá robiť.
Riziko dokážeme minimalizovať prevzatím osobnej zodpovednosti a pomocou silných prostriedkov, ktoré majú médiá v rukách. Nikdy nad nimi nezvíťazíme, ale v každom prípade to s nami nebudú mať také jednoduché.