„Aj prísnosť vo výchove je v poriadku. Ale malo by to byť s láskou a rešpektom k dieťaťu,“ hovorí úspešná detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková. Práci s deťmi sa venuje už viac ako 25 rokov. Pracuje s deťmi s rôznymi problémami, s celými rodinami, s učiteľmi a so školskými kolektívmi.

Je členkou Rady pre reklamu ako odborník na problematiku reklamy so zameraním na deti. Lektoruje a je autorkou mnohých programov pre deti a mládež, rodičov.

V rozhovore nám prezradila:

• s akými problémami sa najviac stretáva vo svojej ambulancii,
• prečo narastajú problémy u detí,
• čo je najpodstatnejšie pri výchove,
• ako motivovať deti k učeniu.

Ako ste sa dostali k práci psychologičky?

Keď som bola malá, videla som učiteľkskú prácu mojej mamy, tak som si myslela, že týmto smerom pôjdem aj ja. Ale na strednej škole som objavila psychológiu, a to už som vedela, že to bude tá moja cesta.

Napriek tomu, že som za tie roky robila v rôznych sférach, napríklad som bola v pedagogicko-psychologickej poradni, čo je viac diagnostická práca s deťmi, potom som pôsobila na škole ako školská psychologička, dnes už ako súkromný poradenský psychológ, tak jednoznačne som sa stále presvedčovala o tom, že naozaj tú prácu chcem robiť. Máme dnes vekovo veľmi rôznorodé deti, v poradni začíname už vo veku dvoch rokov a neodmietnem ani dospelého klienta, ktorý s nami roky spolupracuje. Je to široké portfólio ľudí, s ktorými pracujeme.

Pre mňa je dôležitá aj taká línia, že keď som hľadala pre rodičov návody, tak som napísala knihy Som rodič a čo s tým, aby som nemusela opakovať veci, ktoré poznám. Ale stále ma prekvapuje, že aj deti aj rodičia prichádzajú s novými aktuálnymi problémami, ktoré sa my psychológovia musíme naučiť riešiť.

S akými problémami rodičia za vami najčastejšie prichádzajú?

Teraz máme silné kategórie malých detí. Tie deti majú nejaký vek, a rodič vidí, že nezodpovedajú svojmu veku. V tých 2-3 rokoch je to napríklad rečová vada alebo špecifické problémy ako autistické spektrum, alebo sa tam prejavuje nejaká hyperaktivita. Ja to považujem za veľmi dôležité, že už rodičia malých detí zvažujú, aké to dieťa je, aký výchovný prístup k nemu zvoliť, a prídu sa poradiť.

Druhá kategória je v školského veku, kde je mnoho problémov, ktoré sa týkajú školských problémov, učebných problémov, čo sa deje v rámci školy alebo kamarátstiev, tam sa deje veľa vecí, šikana a podobne.

A potom je náročná kategória tínedžerského veku. Byť tínedžerom nie je ľahké, všetci si to pamätáme, ale tie deti to dnes prežívajú veľmi intenzívne. Zasahujú do toho sociálne siete, ktoré vyvíjajú obrovský tlak. Ale stretávame sa aj s problémami ako je sebapoškodzovanie, zvládanie náročných situácií v rodine a celkovo osobné prežívanie, kto som a ako sa prijať. A veľký balík ťažkostí zahŕňajú situácie v rodinách, ktoré sa nachádzajú v stave rozpadu, či už pre úmrtie rodiča, alebo pre rozvod.

Badáte nárast týchto problémov a porúch po pandémii?

Jendoznačne. Nikdy sme toľko tínedžerských detí s takýmto spektrom problémov nemali, aký máme teraz. Či to urobila tá pandemická doba, alebo je to o tom, že je celkovo zložitá doba, zaťaženosť rodín, rodičov, pracovné vypätie, stres, nervozita, vyhorenie… Všetky tieto veci sa dotýkajú aj detí. A naozaj tam ten nárast je, my sme aj v pandémii museli pracovať na 100%, a aj viac. Na druhej strane musím pochváliť rodičov, že vyhľadávajú pomoc. Nepodkopávajú pod koberec, keď príde dieťa s nejakou úzkosťou alebo s problémami. Naozaj sa snažia spraviť pre dieťa maximum, čo je v ich silách a keď sa im to nedarí, vyhľadajú odborníka.

Čo považujete za najpodstatnejšie vo výchove?

Pre mňa je najpodstatnejšie venovať deťom čas. Nie je to len starostlivosť o základné potreby, že dieťa musí jesť a spať, ale je to o tom, že rodič musí venovať pozornosť tomu dieťaťu, vnímať ho, čo to dieťa prežíva, čo ho trápi, čo ho robí šťastným. Toto je priorita.

Uisťovať dieťa, že má hodnotu. Pretože my si síce myslíme, že dieťa má vysoké sebavedomie, ale nie je to pravda. Čiže učiť ho aj prehrávať aj vyhrávať, aj si užiť svoj úspech, ale aj uisťovať ho o tej láske, uisťovať ho, že je šikovné a schopné, aby malo v živote nejaké ciele a výzvy.

Nezabudnúť na jednoduchú vec, ktorá zohráva v rodičovstve veľkú úlohu, a to je objatie. Kontakt s dieťaťom. Aj malé dieťa vystrie ruku a je ochotné nám ju dať, a aj ten tínedžer, hoci je akokoľvek nepríjemný, potrebuje raz za čas objať a posilniť to puto medzi nami. Naozaj je podstatné fyzicky sa s tými deťmi spájať, pretože to ich nabíja energiou. A potom sú dôležité aj rozhovory, ktoré sú takými komunikačnými objatiami.

V rodičovstve je dôležitý rešpektujúci prístup. A myslím si, že aj prísnosť je v poriadku. Keď je rodič prísny, nemusí sa za to cítiť zle. Ale malo by to byť s láskou a rešpektom k dieťaťu. Napríklad, ak mám dvoch-troch súrodencov, to nie sú kópie, musím ku každému pristupovať tak, aby som rešpektovala jeho vlastnosti, aby som rešpektovala jeho osobnosť, aby som tu výchovu nacielila na to dieťa. Akčné, dynamické dieťa potrebuje trošku viac výchovných zásahov ako dieťa, ktoré funguje výborne a je pohodové. Čiže aby ten rodič tú výchovu cielil na osobnosť dieťaťa, a rešpektoval, kto to dieťa je.

A vedeli by ste poradiť ako motivovať školákov, aby viac času venovali učeniu a menej hrám?

Jedno dieťa z desiatich vníma učenie ako prioritu, že chcem spoznať svet a chcem sa niečo naučiť. Ostatné to vnímajú ako nevyhnutnosť až nutnosť. Cítia k tomu odpor. My sa snažíme pre deti urobiť to, že spoznáme ich vyhovujúci spôsob učenia. Nie sme rovnakí, a keď prídeme na to, že máme dieťa, ktoré je vizuálnejšie alebo sluchovejšie, keď prídeme na to, čo je pre neho v tom učení dôležité, tak mu hľadáme cestu. Takže rodič by nemal mať len ten prístup, že je to povinnosť, lebo tým stále tlačíme na to, že musí. My sa chceme dostať do kategórie „chcem sa učiť“, to zanemná nájsť dieťaťu správnu formu. Či to bude o tom, že mu mama nahrá podcast z každej látky, a ono si to bude púšťať, alebo je to o tom, že mu nájdeme vizuálne videá, pretože je dieťa vizuálne a potrebuje sa učiť týmto spôsobom. Rodič sa nemôže k tomu postaviť štýlom, že škola to zabezpečí, a on do toho nemusí vkladať nič.

Som rodič dvoch detí, ktoré prešli celou základnou školou, a išli im veľmi dobre aj vyššie ročníky, lebo som bola súčinná toho, čo sa deti učili, hľadali sme cestu. Ak dieťa nečíta dobre, tak rodič by mal čítať knihy spolu s ním a pomáhať mu. Ak ten rodič bude súčasťou procesu učenia, a nebude to o tom, že núti dieťa do učenia bez toho, aby mu našiel tú správnu formu, tak si myslím, že učenie nebude mučenie.

Stretli ste sa s nejakou výzvou pri výchovy aj vy osobne?

Určite áno. Aj ja som zažila, že moja dcéra, napriek tomu, že som ju vždy vystríhala, že pozor na sociálne siete a na internet, bola očarovaná nejakými kontaktami s ľuďmi, ktorých nepoznala, v zahraničí, a bolo to príjemné. Samozrejme, že sa stalo to, že sa to celé otočilo proti nej a bola nešťastná, uplakaná a zrútená, ako ju niekto vylúčil z nejakej sociálnej skupiny, a pýtala sa, prečo sa jej to deje. Vtedy je dôležité, aby ten rodič prišiel, ošetril to, nepovedal to klasické „ja som ti to hovoril“, ale radšej aby pochopil, že dieťa sa učí vlastnou skúsenosťou. Niekedy ich nechať, aby sa aj popálili, ale aby vždy vedeli, a to je pre mňa to najdôležitejšie, že sme tu pre nich. Používať techniku otvorených dverí. „Čokoľvek sa stane, vždy môžeš prísť. Budem na tvojej strane, pomôžem ti riešiť problémy alebo ti poradím, ako na to.“

Foto na titulke: Ivona Orešková