Rasťo Bielik z organizácie Športoví Anjeli: Deti prestávajú športovať už v desiatich. Rodičia a tréneri môžu rozhodnúť, či si pohyb zamilujú na celý život

0
Rasťo Bielik z organizácie Športoví Anjeli: Deti prestávajú športovať už v desiatich. Rodičia a tréneri môžu rozhodnúť, či si pohyb zamilujú na celý život
Zdroj foto: Organizácia Športoví anjeli, Rasťo Bielik a Ivan Krištof

Prieskum organizácie Športoví Anjeli odhalil, že mediánový vek, v ktorom deti končia so športom, je desať rokov.

Prečo ich pohyb prestáva baviť, čo od športu očakávajú rodičia a ako môžeme zabrániť tomu, aby sa z radosti stala povinnosť?

Rasťo Bielik, predseda organizácie Športoví Anjeli, vysvetľuje, prečo by sme mali menej tlačiť na výsledky a viac sa zaujímať o to, či sú deti pri športe šťastné.

Zdroj foto: Organizácia Športoví anjeli

Vo vašom prieskume vychádza ako kritický vek desať rokov. Prečo práve v tomto období deti so športom vo veľkom končia? Čo sa v ich živote a v ich vzťahu k športu mení?

Desiaty rok života je podľa nášho prieskumu jedným z dôležitých míľnikov v športovom vývoji dieťaťa. Zistili sme, že mediánový vek, v ktorom deti ukončujú športovú aktivitu, je práve 10 rokov, pričom priemerný vek dosahuje 10,6 roka.

Podľa môjho názoru sa tento problém začína formovať už pri prechode z materskej školy na základnú školu. Deti prichádzajú z materských škôl na pomerne podobnú štartovaciu čiaru. Majú za sebou podobne nastavený denný režim, ktorého prirodzenou súčasťou boli pohybové aktivity, hry a pobyt vonku. Pohyb bol súčasťou ich každodenného života a nemuseli si naň osobitne vytvárať priestor. S nástupom na základnú školu sa však situácia postupne mení. Pribúdajú školské povinnosti, domáce úlohy, ďalšie záujmové aktivity a mení sa organizácia celého dňa. Voľný čas sa stáva čoraz vzácnejším – nielen pre samotné deti, ale aj pre ich rodičov.

Rodičia musia čoraz viac koordinovať školské povinnosti, krúžky, tréningy a vlastné pracovné či rodinné záväzky. Šport, ktorý bol v materskej škole prirodzenou súčasťou dňa, sa postupne mení na aktivitu, ktorú treba cielene plánovať, organizačne zabezpečovať a často aj financovať.

Práve v tomto období sa začínajú medzi deťmi vytvárať výraznejšie rozdiely.

Niektoré pokračujú v pravidelnom športovaní, iné sa k nemu dostávajú čoraz menej. Postupne sa tak vytráca aktívna športová účasť časti detí a pohyb ustupuje školským povinnostiam, digitálnym technológiám či iným záujmom. Práve preto považujem za mimoriadne dôležité prinášať šport priamo do školského prostredia, ideálne počas vyučovania. Deti tak dostávajú rovnakú príležitosť pravidelne sa hýbať bez ohľadu na časové, organizačné či finančné možnosti rodičov. A presne o to sa snažíme aj prostredníctvom našich projektov Športoví anjeli a Športové družiny. Našou najväčšou výzvou nie je iba priviesť dieťa k športu, ale vytvoriť podmienky, aby pri ňom chcelo zostať.

Je za tým skôr dieťa, rodič, tréner alebo samotný systém športu? Kde podľa vás robíme najväčšiu chybu?

Nemyslím si, že môžeme ukázať prstom na jednu konkrétnu skupinu. Zodpovednosť je spoločná, ale najväčšiu možnosť ovplyvniť vzťah dieťaťa k športu máme práve my dospelí – rodičia, tréneri a športové organizácie.

Z nášho prieskumu vyplynulo, že až 32,1 % detí, ktoré so športom skončili, uviedlo ako hlavný dôvod to, že ich jednoducho prestal baviť. To je pre nás veľmi dôležitý signál. Mali by sme sa preto viac zamýšľať nielen nad tým, aké športové výsledky deti dosahujú, ale predovšetkým nad tým, ako sa pri športovaní cítia. Dieťa sa musí v športovom klube cítiť spokojne, bezpečne a prijato. Musí mať pocit, že tam patrí, že sa na tréning teší a že šport je preň zdrojom radosti, nie stresu či povinnosti.

Dnes už podľa môjho názoru nemôžeme pristupovať k detskému športu rovnakým spôsobom ako kedysi, keď bola športová príprava často postavená predovšetkým na tvrdej disciplíne, náročných tréningoch a tlaku na výkon. Samozrejme, disciplína, systematickosť a cieľavedomosť majú v športe svoje nezastupiteľné miesto. Musia však prichádzať v správnom čase a primerane veku a vyspelosti dieťaťa.

Som presvedčený, že najskôr musíme dostať šport do sŕdc detí. Až následne môžeme budovať ich športový výkon.

Ak si dieťa vytvorí k športu skutočný vzťah, ak ho začne prirodzene milovať a šport sa stane súčasťou jeho identity, práve z tejto lásky môže postupne vyrásť vnútorná motivácia, disciplína, odhodlanie a v prípade talentovaných detí aj cesta k vrcholovému športu. Nemali by sme preto začínať otázkou, ako z dieťaťa vychovať šampióna. Mali by sme začať otázkou, ako dosiahnuť, aby sa dieťa na každý ďalší tréning tešilo.

A práve tu zohráva mimoriadne dôležitú úlohu tréner a celková atmosféra športového klubu. Tréner je často človekom, ktorý dokáže v dieťati zapáliť celoživotnú lásku k športu, ale nevhodným prístupom ju môže aj veľmi rýchlo uhasiť. Potvrdzujú to aj výsledky nášho prieskumu. Pre 85,1 % rodičov je pri výbere športového klubu dôležitý prístup trénera k deťom a pre 84,7 % atmosféra v klube. Naopak, športové výsledky klubu sú dôležité pre 46,2 % rodičov. Tieto čísla nám jasne ukazujú, akú veľkú hodnotu rodičia pripisujú prostrediu, v ktorom ich deti športujú.

Preto si myslím, že najväčšou chybou detského športu je, keď sa snažíme príliš skoro vychovávať víťazov namiesto toho, aby sme najskôr vychovávali deti, ktoré šport milujú. Pretože dieťa, ktoré si šport zamiluje, má pred sebou otvorenú cestu k výkonnostnému aj vrcholovému športu. Ale dieťa, ktorému šport znechutíme už v desiatich rokoch, nemusí dostať príležitosť objaviť svoj skutočný potenciál.

Mnohé deti šport milujú, no keď príde tlak na výkon, súťaženie a porovnávanie, zrazu ich prestane baviť. Kedy sa zo športu pre radosť stáva povinnosť?

Zo športu pre radosť sa stáva povinnosť v momente, keď dieťa prestane cítiť, že športuje pre seba, a začne mať pocit, že musí napĺňať očakávania svojich rodičov, trénerov alebo okolia.

Som presvedčený, že šport by nemal byť pre dieťa povinnosťou, ale prirodzenou súčasťou jeho života, ku ktorej ho vedie predovšetkým pozitívna motivácia. Ak si dieťa šport zamiluje, začne mať samo potrebu zlepšovať sa, prekonávať vlastné hranice a postupne si budovať disciplínu a systematickosť. Práve systematickosť považujem za jeden z najdôležitejších predpokladov športového úspechu. Kvalitné výsledky neprichádzajú zo dňa na deň. Sú výsledkom dlhodobého procesu, pravidelnosti, trpezlivosti a ochoty pracovať na sebe. Ak však táto systematickosť vychádza z vlastnej motivácie dieťaťa, má oveľa pevnejšie základy než disciplína postavená výlučne na príkazoch a tlaku zvonka. Nehovoril by som preto o povinnosti športovať, ale o pozitívnej motivácii k športu, z ktorej postupne vzniká disciplína, systematickosť a následne aj kvalitný športový výkon.

Výsledky nášho prieskumu nám ukazujú, že máme na čom stavať. Až 77,3 % detí má šport rado alebo ho priamo miluje. Zároveň iba 5 % rodičov uviedlo ako hlavný dôvod prihlásenia dieťaťa na šport túžbu po športovom úspechu. Výrazne častejšie uvádzali vlastnú chuť dieťaťa športovať (33,5 %) a potrebu pohybu (30,9 %). To je veľmi pozitívne zistenie, pretože nám ukazuje, že rodičia si uvedomujú aj širší význam športu.

Šport totiž nevychováva iba športovcov. Šport pomáha formovať osobnosť človeka.

Dieťa sa prostredníctvom pravidelného športovania učí disciplíne, zodpovednosti, trpezlivosti, spolupráci, schopnosti prijímať prehry, zvládať neúspechy a opakovane sa postaviť pred nové výzvy. Postupne si buduje vlastnú identitu, sebavedomie a psychickú odolnosť. A práve tieto vlastnosti majú obrovský význam aj mimo športového prostredia.

Zdroj foto: Organizácia Športoví anjeli

Ako má rodič spoznať rozdiel medzi tým, že dieťa prežíva bežnú krízu a nechce sa mu na tréning, a tým, že ho šport už naozaj prestal napĺňať?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že krízy v športe boli, sú a vždy budú. Nie je to nič nové a sú prirodzenou súčasťou športového vývoja každého dieťaťa. Každý športovec, bez ohľadu na svoju výkonnostnú úroveň, prechádza obdobiami, keď sa mu nedarí, stráca motiváciu alebo sa mu jednoducho nechce trénovať. Dôležité je, ako na tieto situácie reagujeme my dospelí.

Nemyslím si, že správnou cestou je dieťa pri prvom náznaku nechuti okamžite odhlásiť zo športového klubu, ale rovnako nie je správne nútiť ho pokračovať za každú cenu. Našou úlohou je predovšetkým pozitívne motivovať deti, komunikovať s nimi a pomáhať im pochopiť, že prekonávanie prekážok je prirodzenou súčasťou športu aj života. Veľmi dôležitú úlohu v tomto procese zohrávajú športové vzory. Deti by mali spoznávať príbehy úspešných športovcov, nielen ich medaily a víťazstvá, ale predovšetkým cestu, ktorú museli absolvovať, aby svoje ciele dosiahli.

Krásnym príkladom je legendárny plavec Michael Phelps, ktorý na olympijských hrách v Pekingu v roku 2008 získal osem zlatých medailí. Za týmto historickým úspechom však stáli roky mimoriadne náročnej a systematickej prípravy. Jeho tréner Bob Bowman spomínal, že Phelps počas približne piatich rokov nevynechal jediný tréningový deň. Trénoval aj počas sviatkov, narodenín či Vianoc. Jeho príprava bola postavená na mimoriadnej disciplíne, pravidelnosti a odhodlaní dosiahnuť svoj cieľ. Takéto príbehy považujem za veľmi dôležité, pretože ukazujú deťom, že za veľkým úspechom nie je iba talent, ale predovšetkým systematická práca, vytrvalosť a schopnosť prekonávať náročné obdobia.

Samozrejme, neznamená to, že každé dieťa má trénovať ako Michael Phelps alebo sa pripravovať na vrcholový šport. Jeho príbeh je predovšetkým ukážkou toho, čo dokáže človek, ktorý má jasný cieľ a silnú vnútornú motiváciu.

Detský šport však musí rešpektovať vek, zdravie, potrebu regenerácie a individuálne možnosti každého dieťaťa.

Práve preto by sme mali rozlišovať medzi prirodzenou tréningovou krízou a situáciou, keď dieťa dlhodobo stráca radosť zo športu. Ak sa dieťaťu pred tréningom nechce, ale po jeho skončení odchádza spokojné, usmiate a plné zážitkov, pravdepodobne ide iba o prechodnú nechuť. Ak však opakovane prežíva strach, úzkosť, smútok, ponižovanie alebo dlhodobo stráca záujem, je potrebné hľadať skutočnú príčinu.

Aj náš prieskum ukázal, že medzi aktuálne nešportujúcimi deťmi je najčastejšie uvádzanou bariérou nezáujem dieťaťa (29,9 %) a 7,8 % rodičov uviedlo negatívnu skúsenosť z minulosti. Preto si myslím, že úlohou rodiča a trénera nie je iba rozhodnúť, či dieťa na tréning pôjde alebo nepôjde. Ich úlohou je pochopiť, čo dieťa prežíva, pomôcť mu prekonať prirodzené prekážky a v prípade potreby spoločne hľadať nové riešenia.

Nemáme niekedy od detí príliš vysoké očakávania? Chceme, aby podávali výkon, vyhrávali a zároveň aby šport milovali. Dá sa to vôbec skĺbiť?

Som presvedčený, že výkon a láska k športu sa nielen dajú skĺbiť, ale pri správnom prístupe sa môžu navzájom podporovať. Dôležité však je, v akom poradí tieto hodnoty u detí budujeme. Najskôr musí prísť radosť z pohybu, pozitívna motivácia, pocit bezpečia a prirodzená chuť zlepšovať sa. Až následne môžeme postupne budovať disciplínu, systematickosť a športový výkon.

Myslím si, že od detí niekedy očakávame príliš veľa a predovšetkým príliš skoro. Chceme, aby vyhrávali, dosahovali výsledky a napredovali, no zabúdame, že športový vývoj dieťaťa je dlhodobý proces, ktorý nemožno urýchľovať neprimeraným tlakom.

Kvalitné športové výsledky sú spravidla dôsledkom dlhodobej systematickej práce, nie krátkodobého tlaku na víťazstvá. Ak si dieťa šport skutočne zamiluje, prirodzene v ňom rastie vnútorná motivácia zlepšovať sa, prekonávať vlastné hranice a pracovať na sebe. Práve z tejto motivácie môže postupne vyrastať disciplína a výkonnosť.

Veľmi zaujímavé je, že náš prieskum ukázal, že rodičia v skutočnosti deklarujú úplne iné priority, než aké niekedy vidíme pri športových súťažiach. Na prvých miestach hodnotového rebríčka rodičov sú zdravie, radosť z pohybu a psychická pohoda. Športové výkony a víťazstvá sa nachádzajú až na jeho konci. To nám ukazuje, že rodičia si uvedomujú širší význam športu. Väčšina z nich nechce mať doma za každú cenu olympijského víťaza. Chcú predovšetkým zdravé, spokojné, sebavedomé a aktívne dieťa. A práve tu by sme mali začať.

Šport totiž nie je iba o dosahovaní výsledkov. Je to jeden z najlepších prirodzených nástrojov na formovanie osobnosti dieťaťa.

Zaujímavé je, že podľa vašich dát peniaze nie sú hlavným dôvodom, prečo deti so športom končia. Čo teda rodičia a tréneri podceňujú oveľa viac než financie?

Myslím si, že pri diskusii o dostupnosti detského športu sa príliš často sústreďujeme iba na jeho finančnú stránku. Samozrejme, členské príspevky, športové vybavenie, prenájmy športovísk či náklady na tréningy predstavujú pre mnohé rodiny významnú záťaž. Šport však nie je náročný iba finančne, ale aj časovo. A práve čas je komodita, ktorú si nedokážeme kúpiť, vrátiť späť ani ju nafúknuť podľa našich potrieb.

Ak má dieťa pravidelne športovať, často to znamená niekoľkokrát týždenne zabezpečiť dopravu na tréning, čakať na jeho skončenie a následne sa vrátiť domov. Ak má rodina viac detí, ktoré navštevujú rôzne športové kluby, logistika sa môže stať mimoriadne náročnou.

A práve tu vidím jednu z bariér, o ktorej sa podľa môjho názoru hovorí oveľa menej než o peniazoch – časovú a organizačnú dostupnosť športu.

Náš prieskum ukázal, že medzi deťmi, ktoré už so športom skončili, bol najčastejším hlavným dôvodom odchodu nezáujem alebo strata radosti zo športovania, a to až v 32,1 % prípadov. Financie boli hlavným dôvodom iba v 4,9 % prípadov.

Pri deťoch, ktoré aktuálne nešportujú, však financie ako jednu z bariér uvádza 18,1 % rodičov. Zároveň 21,8 % uvádza školské povinnosti a iné krúžky a ďalších 12,9 % príliš veľkú vzdialenosť tréningov. Tieto čísla nám ukazujú, že problém dostupnosti športu je komplexnejší, než sa na prvý pohľad zdá.

Som presvedčený, že nezáujem dieťaťa nemusí vždy prameniť výlučne z toho, že ho šport nebaví. V niektorých prípadoch môže byť aj dôsledkom toho, že rodina už jednoducho nedokáže športové aktivity časovo a organizačne zabezpečovať. Ak dieťa nemá možnosť pravidelne sa zúčastňovať tréningov, postupne stráca kontakt s kolektívom, športové návyky a niekedy aj motiváciu pokračovať. Samozrejme, náš prieskum priamo nepreukázal, že časová vyťaženosť rodičov spôsobuje stratu záujmu dieťaťa, ale považujem to za dôležitú súvislosť, ktorej by sme mali venovať väčšiu pozornosť.

Práve preto sa v Športových anjeloch snažíme riešiť obe tieto zásadné premenné súčasne – finančnú aj časovú dostupnosť športu. Naším cieľom je vytvárať športové programy, ktoré budú pre rodičov finančne čo najdostupnejšie, no zároveň budú poskytovať kvalitnú športovú prípravu pod vedením skúsených a odborne pripravených trénerov.

Pri dievčatách sú čísla ešte výraznejšie – majú podstatne vyššie riziko, že nebudú športovať vôbec. Prečo dievčatá strácajú vzťah k pohybu častejšie ako chlapci?

Rodový rozdiel je jedným z veľmi zaujímavých a zároveň dôležitých zistení nášho prieskumu. Zistili sme, že aktuálne športuje 68,3 % chlapcov, ale iba 56,7 % dievčat. Ešte výraznejší rozdiel vidíme medzi deťmi, ktoré sa športu nikdy nevenovali. Pri dievčatách je to 9,5 %, zatiaľ čo pri chlapcoch iba 3,7 %. To predstavuje približne 2,6-násobný rozdiel.

Samozrejme, tieto čísla nemožno interpretovať tak, že dievčatá majú prirodzene menší záujem o šport. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, aké športové príležitosti im vytvárame, ako ich motivujeme a aké prostredie im ponúkame.

Jedným z možných faktorov môže byť aj rozdielne tempo dospievania dievčat a chlapcov. Dievčatá spravidla vstupujú do puberty skôr, čo so sebou prináša nielen fyzické zmeny, ale aj postupnú zmenu záujmov, sociálnych vzťahov a osobných priorít. V tomto období môže začať zohrávať výraznejšiu úlohu socializácia, vzťahy s rovesníkmi, potreba začlenenia do kolektívu či vnímanie vlastného tela. Dievčatá môžu postupne objavovať nové záujmy a šport, ktorý bol dovtedy prirodzenou súčasťou ich života, môže v niektorých prípadoch ustupovať do úzadia. Nemyslím si, že práve tento faktor vysvetľuje celý rozdiel medzi dievčatami a chlapcami, ale môže byť jednou z viacerých príčin, ktoré ovplyvňujú ich rozhodovanie o pokračovaní v športe. Náš prieskum tieto konkrétne príčiny nemeral, preto ich vnímam skôr ako možné vysvetlenie, ktoré si zaslúži ďalšiu pozornosť.

Veľmi dôležité je aj samotné športové prostredie.

Ak je športový klub orientovaný prevažne na výkon, porovnávanie a súťaženie, nemusí vyhovovať každému dieťaťu. A práve počas dospievania sa tieto rozdiely v individuálnych potrebách môžu ešte viac prejavovať. Preto si myslím, že športové organizácie by mali vytvárať širšiu ponuku aktivít. Nie každé dievča chce byť vrcholovou športovkyňou, ale to neznamená, že nechce športovať. Možno len potrebuje iný druh pohybu, inú motiváciu alebo kolektív, v ktorom sa cíti prirodzene a spokojne.

Našou úlohou je zabezpečiť, aby dievčatá nemuseli zo športu odchádzať len preto, že sa menia ich záujmy, telo alebo životné priority. Šport by sa mal vedieť prispôsobiť jednotlivým etapám ich dospievania. Práve preto považujem za dôležité vytvárať športové príležitosti priamo v školskom prostredí, kde majú dievčatá aj chlapci rovnakú možnosť objavovať rôzne druhy pohybu bez ohľadu na svoje výkonnostné predpoklady.

Zdroj foto: Organizácia Športoví anjeli

Do akej miery v tom zohráva úlohu puberta, meniace sa telo, sebavedomie a strach z toho, ako vyzeráme pred ostatnými?

Puberta je jedným z najvýznamnejších období vo vývoji dieťaťa. Prináša množstvo fyzických, psychických aj emocionálnych zmien. Deti začínajú intenzívnejšie vnímať vlastné telo, vzhľad, vzťahy s rovesníkmi a čoraz väčšiu váhu prikladajú tomu, ako ich hodnotí okolie. Som však presvedčený, že ak chceme, aby šport pomáhal deťom zvládať obdobie puberty, musíme začať oveľa skôr, než do nej vstúpia.

Práve v predškolskom veku a počas prvých rokov základnej školy sa vytvárajú základné pohybové návyky, pozitívny vzťah k športu a prirodzená potreba pravidelne sa hýbať. Ak dieťa počas tohto obdobia získa pozitívne skúsenosti so športom, vytvorí si športové priateľstvá, naučí sa systematickosti a pohyb sa stane prirodzenou súčasťou jeho života, má oveľa lepšie predpoklady pokračovať v športovaní aj počas dospievania.

V puberte už totiž nemôžeme očakávať, že zo dňa na deň zásadne zmeníme životné návyky dieťaťa, ktoré si dovtedy nevytvorilo vzťah k pohybu.

Samozrejme, nikdy nie je neskoro začať športovať, ale budovať pozitívny vzťah k športu od útleho veku je podľa môjho názoru oveľa prirodzenejšie než sa ho snažiť vytvoriť až v období dospievania. A práve tu vidím jednu z najväčších hodnôt športu, pretože ak si dieťa vytvorí pevný vzťah k športu ešte pred pubertou, šport sa preň môže počas dospievania stať významnou psychickou a emocionálnou oporou.

Môže šport dievčaťu pomôcť vybudovať si zdravý vzťah k vlastnému telu – a čo naopak môže spôsobiť, že sa začne za svoje telo hanbiť?

Som jednoznačne presvedčený, že šport je jedným z najlepších nástrojov na budovanie zdravého tela, mysle a ducha. A to nielen u dievčat, ale u všetkých detí bez ohľadu na vek či športové predpoklady.

Už od antických čias poznáme filozofiu kalokagatie, ktorá vychádza z ideálu harmonického rozvoja telesnej a duševnej stránky človeka. V starovekom Grécku sa kládol veľký dôraz na prepojenie telesnej zdatnosti, vzdelania, charakteru a morálnych hodnôt. Tento princíp sa postupne premietol aj do výchovy a športového vzdelávania a to sa snažíme riešiť aj Športových Anjeloch ako jeden z hlavných cieľov.

A práve táto filozofia je podľa mňa mimoriadne aktuálna aj dnes.

Šport by nemal rozvíjať iba svaly, rýchlosť či vytrvalosť. Mal by rozvíjať celého človeka – jeho fyzické zdravie, psychickú odolnosť, sebavedomie, disciplínu a charakter. Predovšetkým u dievčat môže šport zohrávať mimoriadne pozitívnu úlohu pri budovaní zdravého vzťahu k vlastnému telu. Dievča, ktoré pravidelne športuje, postupne objavuje, čo všetko telo dokáže. Učí sa nové pohybové zručnosti, prekonáva vlastné hranice, zlepšuje svoju kondíciu a získava pocit istoty vo vlastných schopnostiach. Vďaka tomu sa môže naučiť vnímať svoje telo nielen cez jeho vzhľad, ale predovšetkým cez zdravie, silu, funkčnosť a schopnosti.

Telo sa tak nestáva predmetom neustáleho porovnávania s ostatnými, ale prirodzeným nástrojom, prostredníctvom ktorého dieťa spoznáva svoje možnosti a buduje si zdravé sebavedomie.

Samozrejme, musíme vnímať aj druhú stránku športu. Aj šport, ktorý má obrovský potenciál pozitívne ovplyvňovať zdravie a osobnosť dieťaťa, môže pri nesprávnom vedení prinášať riziká. Jedným z najvýznamnejších je neprimeraná tréningová záťaž, ktorá nerešpektuje vek, biologický vývoj, aktuálne fyzické možnosti a potrebu regenerácie dieťaťa. Osobitnú pozornosť si zaslúži obdobie dospievania, a to najmä u dievčat, ktorých organizmus prechádza výraznými hormonálnymi a telesnými zmenami. V tomto období môže nevhodne nastavená tréningová záťaž, nedostatočná regenerácia alebo nedostatočný energetický príjem negatívne ovplyvniť ich zdravie a športový vývoj. Preto je mimoriadne dôležité, aby rodičia pravidelne komunikovali s trénermi, zaujímali sa o tréningový proces a sledovali nielen športové výsledky, ale aj celkový fyzický a psychický stav dieťaťa.

Vo vašom prieskume výrazne vychádza aj vplyv rodičov. Ak športujú obaja rodičia, šanca, že dieťa bude mať šport rovnako rado, je násobne vyššia. Čo si však pod „športujúcou rodinou” máme predstaviť v bežnom živote?

Podľa môjho názoru športujúca rodina nie je iba rodina, v ktorej všetci pravidelne behajú, bicyklujú, plávajú alebo majú presne naplánovaný harmonogram športových tréningov. Športujúca rodina je predovšetkým rodina, v ktorej má šport svoje prirodzené miesto a kde sa deti cítia podporované, motivované a prijaté bez ohľadu na svoje športové výsledky.

Samozrejme, spoločný pohyb je mimoriadne dôležitý. Rodinná turistika, bicyklovanie, plávanie, prechádzky alebo obyčajná spoločná hra dokážu vytvárať krásne zážitky a pozitívny vzťah k pohybu. Som však presvedčený, že ešte dôležitejší než samotná fyzická aktivita je čas, ktorý rodič svojmu dieťaťu prostredníctvom športu venuje. A práve čas je dnes jednou z najvzácnejších vecí, ktoré môžeme svojim deťom darovať.

Deti si možno o dvadsať rokov nebudú pamätať názov športového klubu, v ktorom trénovali.

Možno si nespomenú, v akej telocvični cvičili, koľko gólov strelili alebo aký čas dosiahli na pretekoch. Ale čo si podľa mňa zapamätajú na celý život, je rodič, ktorý tam bol s nimi. Ktorý ich sprevádzal, podporoval, povzbudzoval a venoval im svoj čas. A hovorím to aj z vlastnej skúsenosti.

Keď sa dnes vrátim k svojim športovým rokom, nepamätám si každý tréning, každý výsledok ani každú súťaž. Ale veľmi dobre si pamätám, že pri mne stáli moji rodičia. Boli tam, keď sa mi darilo, keď som dosahoval úspechy a prežíval radosť z víťazstiev. A rovnako tam boli aj vtedy, keď som prehral, keď sa mi nedarilo alebo keď som prežíval sklamanie.

Práve tieto momenty vo mne zanechali najhlbšiu stopu. A nie preto, že by rodičia museli byť profesionálni tréneri alebo športoví odborníci. Ale preto, že som cítil ich záujem, podporu a istotu, že bez ohľadu na výsledok sú tu pre mňa. A myslím si, že práve toto je jeden z najdôležitejších odkazov, ktoré by sme mali dnešným rodičom odovzdať.

Ďalšie inšpiratívne rozhovory nájdete TU

Musí rodič s dieťaťom behať, bicyklovať či chodiť do fitka, alebo môže byť športovým vzorom aj inak?

Samozrejme, rodič, ktorý pravidelne športuje, je pre svoje dieťa veľmi silným vzorom. Deti prirodzene napodobňujú správanie svojich rodičov, preberajú ich návyky, hodnoty a životný štýl. Ak vidia, že pohyb je prirodzenou súčasťou života ich rodičov, je väčšia pravdepodobnosť, že si k nemu vytvoria pozitívny vzťah aj ony. Túto súvislosť nám jednoznačne ukázal aj náš prieskum. V rodinách, kde rodičia športujú menej ako raz týždenne alebo vôbec, športuje 53,3 % detí. Naopak, ak rodič športuje aspoň dvakrát týždenne, podiel športujúcich detí dosahuje až 73,3 %. To predstavuje rozdiel 20 percentuálnych bodov.

Som však presvedčený, že rodič nemusí byť aktívnym športovcom, aby bol pre svoje dieťa výnimočným športovým vzorom. A práve tu sa dostávame k tomu, čo považujem za možno ešte dôležitejšie než samotnú fyzickú aktivitu rodiča – k podpore, pozitívnej energii a rodinnému prostrediu. Nie každý rodič má športové skúsenosti, fyzické predpoklady alebo dostatok času pravidelne športovať. To však vôbec neznamená, že nedokáže vytvoriť ideálne podmienky na športový rozvoj svojho dieťaťa. Niekedy môže byť pokojné, podporujúce a emocionálne stabilné rodinné prostredie pre športový rozvoj dieťaťa hodnotnejšie než samotný športový výkon rodiča.

Dieťa potrebuje cítiť, že rodič stojí pri ňom.

Že ho podporuje, verí mu, zaujíma sa o jeho tréningy a teší sa z jeho pokrokov. Ale predovšetkým, že jeho láska a podpora nie sú podmienené športovým úspechom.

Veľmi dôležité je aj to, aby rodič dokázal vytvoriť doma prostredie, v ktorom si dieťa môže od športu psychicky oddýchnuť. Prostredie bez neustáleho hodnotenia výkonov, porovnávania s ostatnými alebo vytvárania ďalšieho tlaku. Pretože dieťa môže mať náročný tréning, prísneho trénera a vysoké športové ambície, ale doma by malo vždy nájsť pokoj, pochopenie a bezpečie.

Krásnym, hoci dnes už aj veľmi smutným príkladom je príbeh našej úspešnej atlétky Emmy Zapletalovej a jej, žiaľ, už zosnulej mamy Miroslavy. Emmina mama bola podľa verejne známych informácií jej veľkou oporou od prvých športových krokov až po najväčšie úspechy. Sprevádzala ju počas športovej kariéry, podporovala ju v náročných obdobiach a úprimne sa tešila z jej víťazstiev. Práve tento príbeh podľa mňa veľmi pekne ukazuje, akú nenahraditeľnú úlohu môže mať rodič v živote športovca. Nemusí byť jeho trénerom. Nemusí rozumieť každému tréningovému plánu, technike behu alebo športovej taktike. Stačí, ak dokáže byť človekom!

Čo ak rodič sám šport neznáša alebo naň jednoducho nemá čas? Dá sa aj v takej rodine vybudovať pozitívny vzťah dieťaťa k pohybu?

Som presvedčený, že rodič nemusí byť aktívnym športovcom, aby dokázal vychovať dieťa s pozitívnym vzťahom k pohybu. Musí však byť ochotný vytvoriť mu podmienky a predovšetkým venovať mu svoj čas.

Aj náš prieskum ukázal, že v rodinách, kde rodičia športujú menej ako raz týždenne alebo vôbec, sa športu pravidelne venuje 53,3 % detí. To znamená, že vlastná športová aktivita rodiča síce zohráva významnú úlohu, ale rozhodne nie je jediným faktorom, ktorý ovplyvňuje vzťah dieťaťa k športu. Ako som už spomínal, niekedy môže byť pozitívne, podporujúce a emocionálne stabilné rodinné prostredie pre dieťa hodnotnejšie než samotný športový výkon jeho rodičov.

Rodič nemusí milovať šport. Mal by však podporovať to, čo miluje jeho dieťa.

Rozumiem tomu, že dnešná doba je mimoriadne náročná na čas. Pracovné povinnosti, starostlivosť o domácnosť, škola, krúžky a každodenná logistika dokážu rodinám výrazne obmedziť priestor na spoločné aktivity. Napriek tomu si myslím, že čas na vlastné dieťa si rodič musí vedieť nájsť. Nemusí ho byť veľa, ale mal by byť pravidelný a predovšetkým kvalitne strávený.

Nemusíme každý víkend absolvovať celodennú turistiku alebo niekoľkohodinové športové aktivity. Niekedy úplne postačí spoločná polhodina na bicykli, krátka prechádzka, návšteva ihriska alebo obyčajné hádzanie lopty pred domom. Aj menej spoločného času, ak je pravidelný a naplnený skutočným záujmom o dieťa, môže mať z dlhodobého hľadiska oveľa väčšiu hodnotu než veľké, ale ojedinelé športové zážitky.

Zdroj foto: Organizácia Športoví anjeli, výkonný riaditeľ Rasťo Bielik

Čo by ste poradili rodičovi, ktorého desaťročné dieťa jedného dňa povie: „Už tam nechcem chodiť?” Má ho presviedčať, aby vydržalo, alebo ho nechať skončiť?

V prvom rade si myslím, že rodič by nemal reagovať unáhlene. Nemal by dieťa okamžite nútiť pokračovať, ale rovnako by nemal pri prvom náznaku nechuti automaticky súhlasiť s ukončením športovej aktivity.

Krízy v športe boli, sú a vždy budú. Dôležité je, aby sme deti naučili tieto situácie zvládať, nie pred nimi automaticky ustupovať. Prvým krokom by preto mala byť otvorená komunikácia. Rodič musí pochopiť, prečo dieťa nechce pokračovať. Či je problém v samotnom športe, trénerovi, kolektíve, náročnosti tréningov alebo jednoducho v tom, že dieťa začína objavovať nové záujmy.

Som však presvedčený, že rodič musí do športového rozvoja svojho dieťaťa investovať tri základné veci – čas, pozitívnu motiváciu a vlastný príklad. A práve čas považujem za mimoriadne dôležitý.

Nestačí dieťa iba prihlásiť do športového klubu, zaplatiť členský príspevok a očakávať, že si automaticky vybuduje pozitívny vzťah k športu. Rodič sa musí zaujímať o jeho športový svet. Rozprávať sa s ním o tréningoch, spoznávať jeho zážitky, pochopiť jeho problémy a byť súčasťou jeho športovej cesty. Niekedy môže mať obyčajný rozhovor rodiča s dieťaťom po tréningu väčšiu hodnotu než samotný tréning.

Druhým dôležitým faktorom je pozitívna motivácia.

Ak dieťa prechádza obdobím nechuti, nemusíme ho hneď presviedčať argumentmi o disciplíne, povinnostiach alebo peniazoch, ktoré sme už do športu investovali. Oveľa účinnejšie môže byť pripomenúť mu, prečo so športom začalo, čo ho na ňom bavilo, akých kamarátov si našlo a čo všetko sa už dokázalo naučiť. Ukázať mu pozitívne športové vzory, príbehy úspešných športovcov, ale aj ich neúspechy a prekážky, ktoré museli prekonať.

Deti potrebujú pochopiť, že nie každý tréning musí byť zábavný a nie každý deň sa im bude dariť. Ale ak majú svoj cieľ a šport ich vnútorne napĺňa, oplatí sa naučiť prekonávať aj náročnejšie obdobia.

Tretím faktorom je vlastný príklad rodiča. A tým nemyslím iba to, že rodič musí pravidelne športovať. Dôležité je, ako pristupuje k vlastným povinnostiam, prekážkam a neúspechom.

Keby ste mohli zmeniť jednu vec v prístupe rodičov a jednu vec v prístupe trénerov k deťom, čo by to bolo?

Ak by som mohol zmeniť jednu vec v prístupe rodičov a jednu v prístupe trénerov, v oboch prípadoch by to bolo predovšetkým väčšie vnímanie samotného dieťaťa, jeho pocitov, potrieb a individuálneho športového vývoja.

U rodičov by som začal úplne jednoduchou zmenou – spôsobom, akým sa so svojimi deťmi rozprávajú o športe. Namiesto tradičných otázok „Vyhrali ste?”, „Koľko gólov si dal?” alebo „Na akom mieste si skončil?” by som bol rád, keby sa rodičia častejšie pýtali: „Bavilo ťa to? Čo nové si sa dnes naučil? A predovšetkým – si pri športe šťastný?”

Práve poslednú otázku považujem za mimoriadne dôležitú. Pretože môžeme mať doma talentované dieťa, ktoré pravidelne trénuje, dosahuje výborné výsledky a získava medaily, ale ak pri tom nie je šťastné, mali by sme sa zamyslieť, či sme na správnej ceste.

Športový úspech by nikdy nemal byť nadradený spokojnosti a psychickej pohode dieťaťa.

Rodič by preto nemal byť iba človekom, ktorý sleduje výsledky, platí tréningy a zabezpečuje dopravu. Mal by byť predovšetkým oporou, ktorá sa zaujíma o to, ako sa dieťa pri športovaní cíti, čo ho motivuje, čo ho trápi a či mu šport stále prináša radosť.

Ako som už spomínal, deti si možno nebudú pamätať všetky svoje športové výsledky, ale veľmi dobre si zapamätajú, ako sa pri svojich rodičoch cítili. Či ich podporovali iba pri víťazstvách, alebo pri nich stáli aj vtedy, keď sa im nedarilo. Preto by som rodičom odkázal, aby sa menej pýtali na výsledky a viac na šťastie svojich detí.

U trénerov by som zmenil predovšetkým mieru individuálneho prístupu.

Som presvedčený, že kvalitný tréner nie je iba ten, ktorý dokáže z talentovaného dieťaťa vychovať výborného športovca. Skutočne kvalitný tréner dokáže rozvíjať každé dieťa bez ohľadu na jeho aktuálnu výkonnosť, talent či pohybové predpoklady.

Každé dieťa sa vyvíja iným tempom. Každé má inú motiváciu, inú osobnosť a iné schopnosti. A práve preto nemôžeme ku všetkým pristupovať rovnako. Veľmi dôležité je podľa mňa naučiť sa oceňovať aj malé, na prvý pohľad neviditeľné kroky.

Nie každé dieťa vyhrá súťaž. Nie každé bude najrýchlejšie, najsilnejšie alebo najtechnickejšie. Ale možno dieťa, ktoré sa ešte pred mesiacom bálo vody, dnes prvýkrát ponorí hlavu. Možno dieťa, ktoré vždy dobiehalo posledné, dnes dokáže odbehnúť celý tréning bez zastavenia. A možno dieťa, ktoré si neverilo, dnes prvýkrát naberie odvahu a vyskúša niečo nové.

Pre trénera to môže byť malý, takmer neviditeľný pokrok. Pre samotné dieťa to však môže byť jedno z najväčších víťazstiev jeho športového života. A práve takéto momenty by sme mali vedieť zachytiť, pomenovať a oceniť. Pretože pochvala za malý individuálny pokrok môže mať pre dieťa oveľa väčší motivačný význam než všeobecná pochvala za víťazstvo celého družstva.

Ak dieťa cíti, že tréner vidí jeho snahu, vníma jeho pokrok a úprimne sa teší z jeho zlepšenia, prirodzene si buduje sebavedomie, dôveru a pozitívny vzťah k športu.

Tréner by preto nemal porovnávať dieťa iba s ostatnými. Mal by ho predovšetkým porovnávať s tým, kde bolo včera a kam sa dokázalo posunúť dnes. A práve tento prístup potvrdzuje aj význam prostredia, ktorý sa ukázal v našom prieskume. Pre 85,1 % rodičov je pri výbere športového klubu dôležitý prístup trénera k deťom a pre 84,7 % atmosféra v klube. Tieto čísla nám ukazujú, že rodičia vnímajú kvalitu ľudského prístupu ako jeden z najdôležitejších faktorov detského športovania.

V Športových anjeloch sa preto snažíme budovať filozofiu športu, v ktorej má každé dieťa priestor na svoj individuálny rozvoj. Nechceme hodnotiť deti iba podľa toho, kto je najrýchlejší, kto skočí najďalej alebo kto dokáže najviac. Chceme, aby každé dieťa zažívalo vlastný pokrok, získavalo pozitívnu spätnú väzbu a odchádzalo zo športovej aktivity s pocitom, že dnes dokázalo niečo, čo včera ešte nedokázalo. Pretože niekedy práve jedna úprimná pochvala trénera alebo jedna správna otázka rodiča dokáže rozhodnúť o tom, či si dieťa šport zamiluje na celý život. A ak by som to mal zhrnúť do jednej myšlienky: Rodičia, pýtajme sa svojich detí, či sú pri športe šťastné. Tréneri, všímajme si a oceňujme aj tie najmenšie pokroky, ktoré ostatní možno nevidia.

Viac rodičovským tém nájdete TU

A napokon – čo môžeme urobiť už dnes, aby naše deti v desiatich, pätnástich či osemnástich rokoch stále mali k pohybu pozitívny vzťah a šport pre ne nebol len ďalšou povinnosťou?

Možno sa budem opakovať, ale som presvedčený, že ak chceme, aby deti milovali šport aj v pätnástich, osemnástich či tridsiatich rokoch, musíme im túto lásku začať budovať čo najskôr. A predovšetkým im musíme venovať to najcennejšie, čo ako dospelí máme – náš čas.

Nemôžeme očakávať, že dieťa si vytvorí celoživotný vzťah k športu iba tým, že ho prihlásime do športového klubu, zaplatíme členský príspevok a zabezpečíme mu trénera. Láska k športu sa nevytvára jedným tréningom ani jedným víťazstvom. Buduje sa postupne, pravidelnosťou, pozitívnymi zážitkami, podporou a predovšetkým prostredím, v ktorom dieťa vyrastá.

Práve v predškolskom veku a počas prvých rokov základnej školy máme mimoriadne dôležitú príležitosť vytvárať u detí prirodzené pohybové návyky. Ak sa šport stane súčasťou ich každodenného života, ak pri ňom zažívajú radosť, priateľstvá a pocit vlastného pokroku, vytvárame pevné základy, na ktorých môžu stavať aj počas dospievania. Náš prieskum nám pritom ukázal veľmi pozitívnu skutočnosť. Až 77,3 % detí má šport rado alebo ho priamo miluje.

To je obrovský potenciál, ktorý ako spoločnosť máme.

Zároveň však vidíme, že s pribúdajúcim vekom podiel športujúcich detí klesá. Zatiaľ čo vo vekovej kategórii 6 až 9 rokov športuje 66,6 % detí, vo veku 16 až 18 rokov je to už iba 57,2 %. To znamená, že naša najväčšia výzva nie je iba priviesť deti k športu, ale udržať ich pri pohybe aj v období, keď pribúdajú školské povinnosti, menia sa ich záujmy, prichádza puberta a voľný čas sa stáva čoraz vzácnejším. A práve preto sa musíme sústrediť na tri základné oblasti – dostupnosť športu, kvalitu športového prostredia a podporu rodiny.

Potrebujeme vytvárať dostupné športoviská, zabezpečovať kvalitných trénerov, ponúkať deťom rôznorodé športové aktivity a umožniť im športovať aj bez neustáleho súťažného tlaku.

Nie každé dieťa musí byť vrcholovým športovcom. Ale každé dieťa by malo dostať príležitosť objaviť šport, ktorý ho baví a napĺňa. Zároveň však nesmieme zabúdať na úlohu nás dospelých. Rodičia musia byť ochotní investovať do svojich detí čas. Tréneri musia investovať individuálny prístup a pozitívnu motiváciu. A športové organizácie musia vytvárať prostredie, do ktorého sa deti budú chcieť vracať.

Komunita Akčné ženy

Už nemusíš byť na všetko sama

Pridaj sa k newslettru Akčných žien. Ako darček na privítanie získaš prvý mesiac v Komunite zdarma.

Pridaj sa zdarma

žiadne príspevky na zobrazenie