Film Hlavička rozpráva príbeh chlapca s autizmom očami jeho sestry Alice – dievčaťa, ktoré sa aj samo ešte len učí prijať bratovu inakosť.
Režisérka Vanda Raýmanová v rozhovore prezrádza, prečo sa rozhodla dať hlas práve „neviditeľným” súrodencom detí so zdravotným znevýhodnením, ako vznikal vizuálny jazyk Milanovho vnútorného sveta, ktorý filmu priniesol hneď tri Zlaté arény, a prečo ju spolupráca s chorvátskou režisérkou Marinou Andree Škop naučila viac, než čakala.
Alica je hlasom súrodencov, na ktorých sa zabúda
Odkiaľ sa vzal nápad urobiť film práve o autistickom chlapcovi a jeho sestre? Je za tým nejaký konkrétny človek alebo skúsenosť, ktorá vás k tejto téme priviedla?
Áno, boli to deti mojej sestry. Práve kvôli nim som chcela natočiť film o sestre autistického brata. Chcela som, aby deti prostredníctvom príbehu, ktorý ich zaujme, lepšie chopili nielen neurodivergentné deti, ale boli všímavé a ohľaduplné aj k ich súrodencom. Chcela som urobiť film, ktorý im ukáže, čo také deti prežívajú a aké zázraky dokáže robiť prijatie rovesníkmi.
Prečo ste sa rozhodli rozprávať príbeh cez Alicu, sestru hlavného hrdinu, a nie priamo cez chlapca s autizmom?
Rozprávať o sestre autistického brata bolo mojou prvotnou motiváciou. Chcela som dať do pozornosti práve tieto často neviditeľné deti, ktoré sa vyrovnávajú s úplne inými životnými skúsenosťami ako ich rovesníci. Alica sama ešte nevie, ako prijať odlišnosť svojho brata a práve v tom jej pomôžu noví kamaráti. Táto perspektíva nám pomohla priblížiť divákom jej rozporuplné pocity, umožnila nenásilne vysvetľovať správanie jej neobyčajného brata a poskytla priestor ukázať vzájomnú komunikáciu skupiny detí.
Aj vo svojej producentskej explikácii spomínate, že Alica reprezentuje „neviditeľných” súrodencov detí s postihnutím. Prečo podľa vás zostávajú súrodenci detí so zdravotným znevýhodnením tak často v úzadí?
Je to zväčša dôsledok života v tieni súrodenca so zdravotnými alebo špeciálnymi potrebami, ktoré na seba sťahuje vačšinu pozornosti okolia. Tieto „neviditeľné” deti sú často mimoriadne zodpovedné, emocionálne citlivé, s tendenciou potláčať svoje potreby a pocity v prospech súrodenca. Prosto nerobiť problémy. Väčšinou zostávajú nepochopené pre fyzickú a emocionálnu vyčerpanosť rodičov, alebo pre nedostatočné porozumenie ich potrebám zo strany okolia. Taká dynamika môže mať vplyv na ich psychologický vývin, a práve preto sme im chceli dať vo filme najsilnejší hlas.
Myslíte si, že sa dnes spoločnosť pozerá na autizmus inak ako pred desiatimi rokmi? V čom sme sa posunuli a kde ešte stále narážame na predsudky či nepochopenie?
Spoločnosť sa pozerá určite inak, lebo už žijeme v úplne inom svete a počet autistov medzi nami neustále pribúda. Určite sme sa posunuli v diagnostike, informovaní, vzdelávaní, ale stále je vačšina záťaže prenesená na samotnú rodinu, ktorej sa to týka. Neexistuje tu odľahčovacia služba, dostatok denných stacionárov a možností pre vzdelávanie starších detí. Preto na predsudky a nepochopenie rodiny s autistickými deťmi narážajú aj dnes.
Vyrojilo sa pomerne veľa „helikoptérových rodičov”, ktorí berú ohľad len na svoje vlastné detí, držia ich v zlatých klietkach a neuvedomujú si, že sa ich deti môžu veľa naučiť aj od slabších a zraniteľnejších.
Prezradíte nám niečo zo zákulisia, na čo najčastejšie spomínate?
Najsilnejší moment, ktorý nás viacerých prekvapil a dojal, bol počas natáčania nočnej scény s deťmi. Deti pribehnú k múzeu a zistia, že prišli neskoro a rodičov už nezachránia. Alica sa rozplače a chlapci sa ju snažia podporiť. Napriek tomu, že deti scénu dobre poznali, viackrát ju hrali na skúškach, keď sa postavili v noci na scénu s policajnymi autami a Alica sa rozplakala, postupne ich to emočne tak vzalo, že sa tam rozplakali všetci. Bola to veľmi tichá režijná pauza, kým sa emočne upokojili, a pre mňa najsilnejší moment natáčania.
Ako sa hľadala rovnováha medzi dobrodružným detským filmom a citlivou témou autizmu? Mali ste počas tvorby chvíle, keď ste si neboli istá, či ste túto hranicu neprekročili?
Na to, aby sme túto krehkú a pre deti náročnú tému spracovali citlivo, sme mysleli už pri vývoji filmu. Kedže film je určený deťom od 7 rokov, rozhodli sme sa ich osloviť príbehom, ktorý kombinuje animáciu s hranou akciou. Bude pre ne zábavný, dobrodružný a vizuálne príťažlivý. Do centra pozornosti sme postavili skupinu detí, ktorá sa musí v náročnej situácii rozhodovať bez podpory dospelých a poradiť si sama, čo je pre dnešné deti vzácna situácia. Milan ako autista dokáže, že je dôležitou súčasťou tímu a deti aj vďaka jeho schopnostiam spoločne vyriešia záhadný prípad. Náročné bolo premyslieť vizuálne zobrazenie jeho meltdownov, ale verím, že sa nám to vďaka animácii podarilo.
Film vznikol v spolupráci s chorvátskou režisérkou Marinou Andree Škop. Aké to je zdieľať si režisérske kreslo s niekým iným?
Marinu som oslovila na spoluprácu už počas vývoja filmu. Kedže ja som sa doposiaľ venovala výlučne animovanej réžii, a tento príbeh som chcela realizovať ako kombinovaný film, hľadala som partnera, ktorý má skvelé výsledky s vedením detských hercov, ktorých tu máme v hlavných úlohách až päť. Máme za sebou spoluprácu na hranom filme Čiapka a animovanom filme Modrý Maco a spojili sme sa aj v tomto prípade. Myslím, že sme sa názorovo zhodli a zároveň výborne dopĺňali a bolo skvelé mať spolurežisérku, s ktorou si rozumiete. S ktorou sa vzájomne počúvate. A ktorá je otvorená spoločnému hľadaniu vhodnej formy.
A čím vás Marina prekvapila?
Svojím temperamentom a podobnosťou našich baraních pováh. Narodili sme sa s rozdielom pár dní.
Film získal na festivale v Pule Zlatú arénu aj za vizuálne efekty. Tie pomáhajú divákovi nahliadnuť do sveta, ako ho prežíva Alicin brat Milan. Ako vznikal vizuálny jazyk filmu a ako ste hľadali spôsob, ako zobraziť jeho vnútorné prežívanie?
Film získal tri Zlaté arény – za scénografiu, kostými a vizuálne efekty, čo sú všetko vizuálne zložky filmu, na ktorých mi mimoriadne záležalo, a preto ma to veľmi teší. Práve kombinácia reálnej akcie a animácie nám umožnila prepojiť realitu s detskou predstavivosťou a vybudovať špecifický svet tohto filmu. Vizuálny štýl sa formoval od samého počiatku, intenzívne sme spolupracovali so scénografom a prešli sme mnohými testami.
Napokon sme sa rozhodli pre presné využitie animácie niekoľkými spôsobmi. 2D koláž fotografií sme využívali na presuny z miesta na miesto a náročné scény lúpeže diamantu. 3D animáciou sme vytvorili myši, ktoré zohrávajú v príbehu dôležitú úlohu. A kreslená digitálna animácia sa stala základom Milanovho vnútorného sveta.
Kedže Milana upokojujú čiary, tak práve tie ho pri preťažení prestanú poslúchať. Začnú sa rozliezať do priestou a pomaly sa v nich topí. Tma, v ktorej sa tieto scény odohrávajú, umocňuje prechod z reality do jeho vnútra. Snažili sme sa nájsť spôsob, aby detský divák pochopil jeho emocionálne prežívanie a aby videl aj tie náročnejšie situácie, v ktorých sa autistické dieťa ocitá.
Kedysi boli inšpiráciou pre večerníček Drobci vaše deti. Objavili sa aj pri Hlavičke momenty, keď ste sa pri tvorbe opierali o vlastné rodičovské skúsenosti?
Neviem, či to boli práve rodičovské skúsenosti, ale určite skúsenosti s deťmi a ich správaním, ktoré ja veľmi rada pozorujem vo svojom okolí.
Každý film svojho autora trochu zmení. Zmenila Hlavička aj vás?
Táto skúsenosť ma výrazne zmenila. Bola to pre mňa mimoradna producentská, režijná aj osobná výzva, ktorá ma veľmi veľa naučila nielen o tvorbe, ale aj o sebe.
Čo by ste chceli, aby si diváci, deti aj dospelí, po skončení filmu z kina odniesli?
Chcela by som, aby boli viac všímaví, ohľaduplní, empatickí a otvorení prijať inakosť. A aby si uvedomili, aké dôležité sú pre nás všetkých vzájomné vzťahy.