Rigoberta Menchú – laureátka Nobelovej ceny bojovala za ľudské práva indiánskej menšiny a mier v Guatemale

Indiánske menšiny boli terčom útokov a snahy o úplné potlačenie ich kultúry v mnohých stredoamerických štátoch. Výnimkou nebola ani Guatemala, domov Rigoberty Menchú. Práve táto žena je dodnes jednou z tvárí boja za práva miestnej domorodej populácie.

Najľudnatejšia krajina v regióne Strednej Ameriky má za sebou búrlivú minulosť. Tá zasiahla aj miestnu indiánsku menšinu zdržiavajúcu sa v regióne Quiché. Kým starí Mayovia žijúci na tomto území čelili v priebehu 16. a 17. storočia inváziám európskych kolonizátorov a násilnej katolizácii, ich potomkovia sa v 2. polovici 20. storočia stali terčom domácej vojenskej vlády. Jej krutosť pocítila aj Rigoberta Menchú, ktorú zaobchádzanie s domorodým obyvateľstvom nenechalo chladnou a spolu s ďalšími aktivistami zahájila boj, ktorý viedla úplne bez zbraní.

Foto: Wikimedia

Búrlivá minulosť v Guatemale

Guatemala začala písať novodobú samostatnú históriu v 20.-30. rokoch 19. storočia. Stalo sa tak po tom, čo sa jej podarilo vymaniť spod španielskeho vplyvu. Nezávislosť ale domácemu obyvateľstvu nepriniesla mier a slobodu. V ďalších rokoch bola krajina pod vplyvom Mexika, USA či guatemalských diktátorov. V 40. rokoch 20. storočia síce vyhlásila demokraciu, no tá vydržala len do roku 1951, kedy sa moci ujal prezident Jacobo Árbenz Guzmán. Vo vedení krajiny ho už o 3 roky vystriedala vojenská junta podporovaná CIA. Tá mala za úlohu dostať späť pod kontrolu Guzmánom vyvlastnenú pôdu, ktorej vlastníkmi boli predtým aj investori z USA. Toto získavanie pôdy sa nezaobišlo bez konfliktov, ku ktorým prispeli aj ďalšie kroky meniacich sa vojenských vlád. Sociálna situácia, politické represie a rasizmus voči Mayom, to všetko vyústilo do vypuknutia vyše 30-ročnej občianskej vojny.

Vojna zasiahla najmä mayskú menšinu

Viac ako 30 rokov neutíchajúcich bojov, ktoré trvali od roku 1960 do roku 1996, pripravili o život približne 200 000 ľudí. Toľko mŕtvych nemala žiadna z novodobých vojen v Strednej Amerike. Väčšinu obetí tvorili členovia mayskej menšiny, ktorých vojenské vlády likvidovali kvôli podozreniu zo spojenectva s povstaleckými skupinami. V drvivej väčšine prípadov išlo o mýtus, za ktorého šírenie ale Indiáni platili životom. Máloktorí z nich chytili do rúk zbrane a pridali sa k povstalcom. Ich aktivity sa opierali skôr o protesty a o diplomatické vyzývanie k tolerovaniu ľudských práv.

Rigoberta Menchú prišla o celú rodinu

Medzi množstvom vojnových obetí, z ktorých viac ako 80 % tvorili domorodí obyvatelia, boli aj Rigobertini najbližší. V rámci čistiek domorodého obyvateľstva, ktoré gradovali po proteste indiánskych farmárov pred španielskym veľvyslanectvom v roku 1980, zavraždili jej rodičov aj brata. Znásilňovanie žien, vraždenie civilistov a vypaľovanie celých mayských dedín bolo v 80. rokoch, kedy sa občianska vojna prehupla do najdramatickejšej fázy, na dennom poriadku. Nebyť Rigoberty, svet by sa o napáchaných zverstvách možno vôbec nedozvedel.

Boj za mier a ľudské práva viedla z exilu

Po zavraždení rodiny sa Rigoberta vydala na útek z rodnej krajiny, ktorá bola pre ňu stále viac nebezpečnou. Cez Mexiko sa jej podarilo dostať do Francúzska, kde postupne zahájila boj za práva krajanov. Zlomovým momentom bolo vydanie knihy Já, Rigoberta Menchú, v ktorej popisovala rôzne hrôzy páchané v Guatemale. Kniha sa okamžite stala bestsellerom a spustila sériu protestov, vystúpení a konferencií, kde Rigoberta vyzývala k medzinárodnému nátlaku na guatemalskú vládu s cieľom dostať všetky strany vojnového konfliktu k mierovému stolu.

Aktívna práca ocenená Nobelovou cenou

Nátlak nadnárodných inštitúcií, ktorý sa stupňoval aj vďaka vytrvalej Rigobertinej práci, začal prinášať svoje ovocie. V 90. rokoch postupne konflikt strácal na sile a napriek pretrvávajúcim bojom sa podarilo dokončiť naštartovaný demokratický proces. V roku 1996 bola podpísaná mierová dohoda a Guatemala sa po 36 rokoch prebudila do dňa, kedy nebolo počuť streľbu. Navyše, súčasťou dohody bolo uznanie mnohých ľudských práv pre indiánsku menšinu, pod čo sa podľa poroty, ktorá vyberá laureátov Nobelovej ceny, výrazne pričinila aj guatemalská aktivistka. Aj preto jej bola v roku 1992 udelená Nobelova cena za mier.

Foto: Wikimedia

Ziskom Nobelovej ceny sa Rigobertin boj za ľudské práva neskončil. Neskôr skúšala šťastie aj ako prezidentská kandidátka, no vo voľbách v roku 2007 získala iba 3 % hlasov. Možným dôvodom bolo pošliapanie jej povesti antropológom Davidom Stollom, ktorý vo svojej knihe z roku 1999 vyvracal viaceré Rigobertine svedectvá a označoval ich za zveličené.

Prečítajte si aj: Malala Yousafzai – v boji za práva žien ju nezastavila ani guľka v hlave

Zdroj: donquijote.org, nobelprize.org

Zdroj foto na titulke: Wikimedia