Rodičovstvo je občas naozaj vyčerpávajúce. Byť rodičom je ako jazda na horskej dráhe… bez návodu a s občasným tlmeným výkrikom do vankúša. Ráno začína objatím, pokračuje výberom najvhodnejšieho oblečenia a končí filozofickou debatou o tom, prečo nie sú sladkosti vhodné na večeru.
Medzitým sa však dejú tie najdôležitejšie veci. Malé aj veľké momenty spojenia, lásky a prijatia. Nie je to ľahké. Nie je to vždy pokojné. A určite to nie je dokonale dokonalé. Ale je to ozajstné, a práve to je na tom najkrajšie.
Rodičovstvo nie o dokonalých rodičoch, ale o obrovskej kope lásky
Máme pre vás pár nežných, ale aj praktických tipov, ktoré môžu byť sprievodcom každodenných dobrodružstiev. Lebo aj keď to občas vyzerá ako poriadny chaos, láska v tom má vždy poriadok.
1. Prijímajte deti také, aké sú. Aj so všetkými chybami, silnými stránkami, aj v ich veľkých aj malých emóciách.
Každé dieťa potrebuje cítiť, že je milované nie preto, čo robí, ale kým je. Bez podmienok. Bez „ak budeš dobrý, budem ťa mať rád“ alebo „ak sa budeš slušne správať, dostaneš objatie“. Láska nemá byť odmenou. Má byť istotou.
Bezpodmienečné prijatie znamená, že aj keď dieťa spraví chybu, neprijímame tú chybu, ale stále prijímame dieťa. Znamená to, že pri ňom stojíme, aj keď je smutné, nahnevané, vzdorovité či zmätené. A že mu v každej situácii dávame najavo, aké je pre nás dôležité a ako ho ľúbime.
Deti, ktoré vyrastajú v atmosfére prijatia:
- lepšie zvládajú stres,
- rozvíjajú zdravú sebaúctu,
- učia sa, že aj chyby sú súčasťou učenia, nie dôvod na odmietnutie.
Prijať dieťa neznamená schvaľovať všetko, čo urobí. Znamená to však stáť pri ňom aj vtedy, keď sa niečo nepodarí. Prijať jeho osobnosť, temperament, rozdielnosti, aj momenty, keď je to s ním „ťažké“. Tak ako si aj my rodičia želáme byť milovaní aj v tých horších dňoch, tak aj deti potrebujú vedieť, že láska od nás nie je podmienená tým, ako sa správajú.
Prečítajte si: Superhrdinky každodenného života: Multitasking ako supersila
Blízkosť aj pocity
2. Budujte spojenie a blízkosť. Niekedy sa stačí spoločne hrať, byť plne prítomní, vypnúť telefón a zapnúť pozornosť.
3. Berte vážne ich pocity. Aj tie „malé”. Deti vnímajú svet inak ako dospelí. Čo sa nám môže zdať ako „maličkosť”, môže byť pre dieťa veľká vec. A práve v takýchto chvíľach najviac záleží na tom, ako na ich emócie reagujeme.
Ak povieme:
- „To nie je nič.“
- „Nebuď smutný, veď to je len hračka.“
- „No tak, to ťa nemusí trápiť.“
…dieťa sa možno prestane prejavovať. Ale nie preto, že by ho to zrazu nebolelo, ale preto, že sa naučí, že jeho pocity nie sú dôležité. Že sa neoplatí ich ukazovať. A tak ich začne potláčať, hoci ich stále cíti.
Naopak, ak deťom v emóciách vytvoríme priestor, učíme ich, že:
- je v poriadku niečo prežívať,
- smútok, hnev či sklamanie patria k životu,
- ich pocity sú hodné rešpektu.
Tým, že počúvame, dodávame deťom bezpečie pre ich vnútorný svet. Pomáhame im rozvíjať emocionálnu inteligenciu, schopnosť rozpoznať, pomenovať a zvládať svoje pocity.
Ospravedlňte sa, riešte problémy, nekritizujte
4. Nebojte sa ospravedlniť. Aj dospelí robia chyby. Ukážme, že aj chyba je súčasťou učenia.
5. Riešte problémy spoločne. Nech je to „my proti problému“, nie „ja proti tebe“.
6. Zvedavosť namiesto kritiky. „Čo si tým chcel povedať?“ namiesto „To bolo nesprávne.“ Deti sa viac otvoria, keď necítia hrozbu hodnotenia.
Emócie a objatia robia zázraky
7. Otvorená komunikácia o emóciách. Hovorme o tom, ako sa cítime a pomáhajme deťom pomenovať ich vlastné pocity. Emócie sú súčasťou každého dňa, aj tých pekných, aj tých náročnejších. No často s nimi v detstve nevieme vedome pracovať, pretože nás to jednoducho nikto nenaučil. O to dôležitejšie je, aby sme deťom otvorili schopnosti rozpoznať, vyjadriť a zvládať svoje pocity.
Pomenujme emócie a hovorme aj o svojich vlastných pocitoch. Ukážme, že všetky pocity sú v poriadku. Hnev, aj smútok, aj frustrácia nie sú zlé, len niekedy nevieme, čo s nimi. A práve tu deti potrebujú našu podporu.
Keď sme otvorení a autentickí, učíme deti:
- že aj dospelí majú emócie, a je to v poriadku,
- že o pocitoch sa dá hovoriť nahlas, nie ich skrývať,
- že existuje spôsob, ako emócie zvládnuť a nie ich potlačiť.
Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sa o pocitoch hovorí bez hanby a s rešpektom, naučí sa postupne chápať, prečo sa cíti tak, ako sa cíti, že pocity nie sú problém, ale signál, a že o nich môže hovoriť bez strachu z výsmechu alebo odmietnutia.
Prečítajte si: Ako sa nestať narcistickým rodičom
8. Objatia robia zázraky. Nikdy ich nie je priveľa. Fyzická blízkosť prináša pocit bezpečia a lásky.
Rodičovstvo je o každodenných pokusoch milovať, chápať, pýtať sa a vždy sa znovu vracať k tomu najdôležitejšiemu. K blízkosti.
Deti nepotrebujú superhrdinov s neobmedzenou trpezlivosťou. Potrebujú nás. Nedokonalých, ale láskavých. Takých, ktorí vedia povedať: „Prepáč.“ Takých, ktorí vedia objímať aj vtedy, keď sa nedarí. A takých, ktorí si namiesto dokonalého plánu zvolia radšej spoločnú hru, spoločný smiech alebo len spoločné ticho.
Zdroj titulná foto: Pexels_Vlada Karpovich
