Autorka Jana Bilá sa s vami podelí o romantický príbeh, ktorý bude prvý raz uverejnený práve na našom internetovom portáli. Tešíme sa, že môžeme našim čitateľom ponúknuť aj literárnu tvorbu, ktorá rozsahom presahuje bežné články a ponúka niečo nové. Dej románu sa odvíja v Prahe a na Floride a ukazuje, ako sa vzťahy v priebehu času menia. Aj keď je zmena súčasťou života, nie každú prijímame s otvorenou náručou.
Prológ
Slnko príjemne hrialo, ešte bolo skoro ráno takže nebolo tak horúco. Našťastie pre ňu, mohla si sadnúť na biely piesok na pobreží, ktorý cez deň už riadne pálil. Keď ho videla prvý krát, musela si zakryť oči. Bol taký biely, že keď sa od neho ešte odrážalo slnko nedalo sa na neho pozrieť. Štípali ju oči z toho jasu. Taký bol krásne biely. Ako keby niekto prišiel, a namiesto hnedého alebo žltého piesku na pláži rozsypal cukor.
Nikde inde taký svetlý, takmer biely piesok ešte nevidela. More vyplavovalo na svoje brehy aj krásne mušle. Tie sa dali nájsť hlavne ráno, po kľudnej noci bez ľudí na pláži. Boli tiež krásne biele s jemnými vrúbkami v tvare akoby trojuholníka. Dokonca tu boli mušle, ktoré nikdy predtým nevidela. Boli úplne ploché a okrúhle, vyzerali ako minca a na krajoch mali niekoľko dierok. Volali sa sand dollar.
More bolo krásne priezračné, na kraji svetlo modré a postupne prechádzalo do tmavšej farby. Niekde dokonca naberalo zelenkasté odtiene. Podľa toho dostalo aj svoje pomenovanie, Emerald Coast. More bolo pri pobreží úplne priesvitné, keď sa stretlo s pieskom ostala len biela pena, ktorá zase rýchlo zmizla. Tak to išlo stále dookola.
Skoro ako môj život, prebehlo jej hlavou. Je ako tie bublinky, chvíľu tu je a potom už nie. Prečo sa život mení tak rýchlo, že sa mu nestíhame prispôsobiť? Táto myšlienka ju čoraz častejšie prenasledovala. Pozorovala ako sa vlny jedna po druhej striedali a svojím spôsobom ju to veľmi upokojovalo. Sledovala to pokojné predstavenie, ktoré s neutíchajúcou silou a nadšením more predvádzalo stále dookola. Nezáležalo na tom, koľký krát to videla stále ju to fascinovalo.
Našťastie navôkol nebol nikto. Všetci boli asi v práci, alebo ešte spali. Tu bolo horúco aj ráno, keď človek otvoril dvere von, takmer ho ovalila tá horúčava. Ale nemohla byť doma, jednoducho to nešlo. Musela na vzduch, aj keď ten sa dal sotva dýchať. Len pokoj a ticho… Verila, že jej to pomôže…
1. kapitola – Pred mnohými rokmi
Lucia na poslednú chvíľu pribehla k dverám. Rýchlo ich otvorila. Ešte šťastie, že som to stihla. Hneď ako za sebou zavrela dvere, rozpršalo sa. Chvíľu stála za dverami a pozerala ako sa ľudia začali skrývať pred dažďom. Veľké kvapky sa začali spúšťať na zem a nechávali za sebou mokré fľaky. O chvíľku už nebolo na chodníku jediné suché miesto, všetko zmočil dážď, ktorý sa tak náhle spustil.
„Lucia, dúfam že tam nebudeš stáť celú zmenu. Choď sa rýchlo prezliecť, o chvíľu otvárame.“ Zaznel za ňou hlas. „Ako vidím stihla si to v poslednej chvíli.“ Dodala vedúca predajne a milo na ňu usmiala.
Lucia sa išla prezliecť do uniformy. Čierne tričko s logom obchodu a čierne nohavice, nič zvláštne. Preto sa stále radšej prezliekala v práci, ako chodiť takto pomedzi ľudí. Už len pár týždňov kým opäť začne škola. Letná brigáda má niečo do seba. Aspoň sa nenudila doma a privyrobila si nejaké peniaze do posledného ročníka. Na oblečenie alebo ako vreckové, to bolo jedno. Veď peniažky sa vždy zídu.
Pozrela sa na seba rýchlo do zrkadla. Ešte šťastie že som nezmokla. Kontrolovala ako vyzerá. V zrkadle videla krásnu mladú ženu ktorá sa na ňu usmievala. Vlasy sa jej vlnili pozdĺž tváre. Mala ich dlhé po plecia v gaštanovej farbe. Hnedé oči mala orámované linkou, vytieňované po krajoch do hneda a dokončené špirálou. Pekná postava, pevné prsia a boky, úzky pás. Dievča ako má byť. Rýchlo sa pozrela na hodinky.
Keď prechádzala okolo vedúcej tá jej povedala:
„Vyzerá to na veľmi dlhý deň, však?“ Toľko podpory hneď na ráno. Hneď mám krajší deň. Lucia sa už naučila, že si z tých poznámok nemá nič robiť. Pani tu bola asi dvadsať rokov, a koho by taká rutina “nezabila“?
„Veď to, vyzerá to tak, ale možno sa to rozbehne keď prestane pršať. Dáte si kávu?“ Opýtala sa milo Lucia. To fungovalo vždy.
„Ďakujem Lucka, rada. Dúfam len že máš pravdu. Lebo do konca mesiaca potrebujeme dosiahnuť našu výšku predaja. Aby boli prémie. Ale keď bude takéto počasie asi sa nám to nepodarí.“
„Idem radšej spraviť tú kávu.“ Povedala rýchlo a odišla do miestnosti pre personál. Dala zovrieť vodu a zatiaľ rozdelila kávu do šálok. Z chladničky vybrala mlieko. Vedúca síce pila čiernu kávu ale Lucia si tam vždy trochu mlieka pridala. Kávy doniesla na predajňu. Veď prší, v takom lejaku každý pozerá kde sa skryť. Isto sa im dvere so zákazníkmi nepretrhnú.
Obchod ponúkal zo všetkého niečo, mali polo košele, klasické košele, nohavice, dokonca aj rifle. Kravaty, manžetové gombíky a opasky. A v zadnom oddelení pár oblekov a kabátov. Všetko pre pánov. Lucia si najprv myslela že to bude práca ako zo sna. Obliekať mladých a krásnych mužov. Lenže opak bol pravdou. Ich zákazníkmi boli skôr muži po päťdesiatke, ktorí potrebovali zakryť nedostatky postavy a bolo umenie vybrať im niečo čo by na nich sedelo. Ale niekedy sa podarilo aj to. Ale mladí veľmi nechodili. Načo aj. Veď im stačia rifle a tričko. A tie si mohli kúpiť hocikde, nemuseli chodiť k nim do obchodu.
Práve keď pili so šéfkou kávu prišiel prvý zákazník. Bol zmoknutý od hlavy po päty. Chudák, asi ho chytil dážď. Pomyslela si Lucia. Kávu rýchlo skryla do poličky pod kasou a išla k nemu, či niečo nepotrebuje.
„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa milo zákazníka. Nebol to typický zákazník ich obchodu, lebo bol o dosť mladší.
„Chcete mi pomôcť? Tak ste mi mali dať dáždnik tak pred pol hodinou.“ Odpovedal nevrlo keď si pozeral veci na pulte.
„Tak to by som teda nemohla. Ani ja nemám dáždnik. Len som sa stihla včas ukryť.“ Povedala rýchlo, trochu odmerane ale stále milo. Čo si o sebe myslí ten nafúkanec. Veď predsa nemôže za to, že začalo pršať.
„Tak to ste mali naozaj šťastie.“ Povedal keď sa na ňu konečne pozrel. Črty mu zmäkli a dokonca sa jej zdalo že sa začal usmievať. Len nepatrne ale predsa. „Mrzí ma že som bol taký nepríjemný. Ale mám ísť na pohovor do práce a takto sa tam naozaj nemôžem ukázať.“ Rukou si prešiel po vlasoch, úplne zmoknutých.
„To vám verím, ale ja za ten dážď naozaj nemôžem. Myslím, že tu pre vás niečo máme. Poďte so mnou.“ Povedala mu a ukazovala mu cestu k skúšobnej kabínke.
„Vyzlečte si tie mokré veci, donesiem vám niečo čo vám určite sadne ako uliate.“
„Dobre, tak to teda skúsim. Nič iné mi asi neostáva.“ Dodal rezignovane.
Konečne je to tu. Môže obliekať mladého muža podľa toho ako by chcela aby chodili všetci. Môže si na ňom vyskúšať svoj vkus, ako budú jednotlivé časti spolu tvoriť jeden celok. Naznášala mu všetko do kabínky.
„Keď budete hotový poďte prosím von, nech sa môžem pozrieť ako vám to sedí.“
„Samozrejme, hneď to bude.“
Keď vyšiel von, tak zalapala po dychu. Keby takto chodili oblečení všetci chlapi, bolo by to úžasné. Vyzeral ako z filmu o Jamesovi Bondovi. Oblek s kravatou perfektne ladili, vyzdvihovali jeho dokonalú postavu a mužné ramená. Modrý oblek s kravatou jemne dopĺňala biela košeľa.
„No vidíte, hneď je to lepšie.“ Pochválila ho. Prišla sa pozrieť aj vedúca a nešetrila komplimentmi.
„Skutočne vám padne ako uliaty.“ Povedala mu vedúca. „Teraz vyzeráte ako riaditeľ.“
„Kiež by ste mali pravdu. Práve idem na pohovor na miesto riaditeľa jednej malej firmy.“ Pozrel sa na cenovku obleku. „Ale takýto oblek si ešte nemôžem dovoliť.“ Dodal rýchlo.
„Mám pre vás ponuku.“ Povedala zrazu vedúca. Toto u nej Lucia ešte nevidela. Zjavne sa jej mladík zapáčil. „Keď si kúpite košeľu s kravatou, čo nie je až taká strašná suma a necháte nám tu svoj občiansky preukaz ako zálohu, tak vám ten oblek požičiam. Na pohovor. Po pohovore ho môžete prísť vrátiť, čo vy na to?“
„Prekvapili ste ma. To som teda nečakal.“ Povedal trochu zarazene. Bolo vidieť že nad tým rozmýšľa, nič také sa mu isto ešte nestalo. Ponuka to bola naozaj dobrá. „Dobre, beriem to. Po pohovore ho prídem vrátiť, ten môj dovtedy snáď uschne.“ Povedal nakoniec s úľavou. „Ani neviete ako ste mi pomohli!“
„To sme veľmi radi, a požičiame vám aj dáždnik, pre istotu.“ Dodala Lucia.
Urobili všetko ako sa dohodli a milého mladíka vyprevadili so želaním úspešného pohovoru na ulicu. Deň sa naozaj vliekol, len sem-tam sa niekto zastavil. Lucia si netrúfala odhadnúť či je to tým počasím, alebo niečím iným.
Pokračovanie nabudúce…
Autor: Jana Bilá
