Román z pera autorku Jany Bilej pokračuje naštrbením vzťahu medzi Petrom a Luciou. Peter sa jej totiž prizná, že ho na firemnej oslave pobozkala asistentka Katarína. Lucia s achce rozptýliť, a tak odíde na golf, a potom do nákupného centra.
Prechádzala popri obchodoch a sledovala, ako sa celé rodiny vybrali na nákupy. Dokonca aj páry s úplnými bábätkami. A zacnelo sa jej za jej rodinou. Našla obchod, ktorý hľadala, vošla dnu a prezerala si tovar. Našla pekný tmavomodrý kabát s dvojradovým zapínaním. Trochu v námorníckom štýle. Hneď si ho vyskúšala. Padol jej ako uliaty. Ten si musím zobrať, povedala si.
A ešte nejaké hnedé čižmy k tomu kabátu. To bude ale asi väčší problém. Ale veď uvidíme. Dopadlo to presne tak, ako čakala. Buď nemali jej veľkosť, alebo sa jej proste nepáčili. Až došla skoro na koniec. Super, vždy keď už vedela presne čo hľadá, tak to bolo doslova umenie nájsť. No nič. Možno ešte dostanú niečo v najbližších týždňoch. Alebo sa možno dostane nakupovať aj v Orlande. Jeden deň si môže dať prestávku od parku a ísť radšej do obchodov.
Blížil sa čas obeda a začínala byť už poriadne hladná. Ale predstava, že ide sama do reštaurácie bola pre ňu nemysliteľná. Zavolala teda Petrovi.
„Ahoj, tak už si sa odrazila?“ povedal jej žartom, keď dvihol telefón.
„Neboj sa, stále som ti neodpustila. Keď sa pýtaš na to.“ Schladila ho hneď. „Chcela som vedieť, ako sa vám darí s deťmi. Čo robíte?“
„Po výdatných raňajkách – omelete a la Peter sme leňošili pri telke a pred chvíľou sme skončili s futbalom. Obaja sa ešte hrajú s loptou na pláži.“
Znelo to tak skvelo, až začala ľutovať, že neostala doma a neužívala si víkend s nimi. Ale musela na chvíľu vypadnúť. Po tom, čo jej povedal, potrebovala získať trochu odstup. A pozrieť sa na to z inej perspektívy. A možno len chcela trochu trucovať, aby videl, že si nemôže robiť, čo sa mu zachce.
„Blíži sa obed a chystám sa domov. Tak som chcela vedieť, na čo by ste mali chuť. Objednám to, dám zabaliť a prídem domov aj s obedom.“
„Deti, čo by ste chceli na obed?“ počula ho, ako na nich kričí do diaľky. „Hovoria, že im to je jedno. Sami nevedia, čo by si dali. Len už nie pizzu, prosím ťa.“
Rozosmiala sa. Ešte aj teraz vie vtipkovať. „Dobre, zoberiem nejaké mäso.“ A zložila. Zavolala do AppleBees a objednala rebierka v omáčke, pečené zemiaky a šalát so zeleninou. Dala si to zabaliť s tým, že si to vyzdvihne o pätnásť minút.
Keď prišla domov s jedlom, bola milo prekvapená. Stôl už bol prichystaný. Dokonca aj šalát zo zeleniny, ktorú mali doma, stál aj s dressingom na stole. Ale sa činili. Peter ich zjavne tiež vedel dobre oddirigovať. A robili, čo im povedal.
Po výdatnom obede sa všetci vyvalili na gauč a pustili si film. Chvíľu sa síce naťahovali, čo to bude, ale nakoniec to vyhral film Nedotknuteľní. Skvelo spracované triedne rozdelenie na bohatého Francúza pripútaného na invalidný vozík a mladého silného a dobre stavaného černocha z predmestia Paríža. Objavujú sa tam rýchle autá, aj krásne starodávne interiéry, takže niečo pre každého. Ale najlepšie sú tie dialógy. Sú úžasné a salvy smiechu pri sledovaní sú jednoducho zaručené. Presne takýto oddychový film teraz potrebovali. Všetci. Aj deti. Boli síce radi, že ocko prišiel, ale podľa Lucie už aj rozmýšľali, aké to bude, keď odíde. Príde na chvíľu, rozmazná ich, že je tu, a potom zase pôjde preč?
Nezdalo sa jej to fér, ani voči nej, ani voči nim. Nemôžu to takto robiť. Aby tu raz bol a potom nebol. Keby si to tak vedel zariadiť. A už ani nehovoriac o tých predstavách, ktoré ju prenasledovali. Čo keď s Katarínou naozaj niečo mal? Môže si byť istá, keď nie je doma? Nie je tam s ním. Ako môže vedieť, čo robí? Verila mu úplne, až doteraz.
* * *
Výlet do Orlanda sa naozaj vydaril. Ubytovali sa v peknom moteli neďaleko zábavného parku Universal Studios. Prvý deň si prešli niektoré atrakcie v parku. Začali Pomstou Múmie, kde ich posadili na vláčik a premietali okolo nich obrazy, akoby boli v pyramíde, a zrazu tam z dychu múmie začalo horieť, a pustili ich z kopca dole, ale nie dopredu, ale dozadu, aby sa z tej hrobky dostali. Bol to naozaj zážitok. Až sa jej miestami zdalo, že sa bála viac ako deti. Tie síce kričali a výskali, ale nezdalo sa jej, že by sa až tak báli. To skôr ona si musela stále opakovať, že jej nič nehrozí a že všetko, čo vidí, je len ilúzia.
Po obede sa vybrali na atrakciu s názvom Twister, kde išlo o to, že im predvádzali, aké vie byť tornádo. Ako havarujú autá, fučí vietor a počuť hluk zo všetkého, čo lieta okolo. Dobrá atrakcia, ale naživo by to zažiť nechcel asi nikto.
To najlepšie prišlo nakoniec. Chceli tam ísť už ráno, ale boli tam strašné rady. Na každú atrakciu bolo potrebné čakať, no na niektoré viac ako na iné. Tak sa sem vrátili až poobede, Harry Potter and the escape from Gringotts. Prechádzali alejou, kde pracovali malé ušaté stvorenia, a potom povzbudzovali Harryho, Rona a Hermionu, aby ich dostali do bezpečia. Deťom sa to veľmi páčilo.
Ešte boli na jazde 3D Transformers, ktorá bola tiež plná napätia a vzrušenia. Celý deň bol náročný, stále chodili z jednej atrakcie na druhú. Bola celkom rada, že je už večer a môžu si trochu oddýchnuť. Navečerali sa v reštaurácii a videla aj na deťoch, že sa im to páčilo, lebo sa prekrikovali a rozprávali jeden cez druhého, keď sa ich Peter pýtal, čo sa im zaujalo najviac. Tento deň bol skvelý, ale aj náročný, preto ani nevedela, ako zaspala.
* * *
Ráno ich čakala ďalšia dávka atrakcií. Deti boli vychystané až príliš rýchlo. Zjavne sa už nevedeli dočkať, kedy zase do niečoho nasadnú. Dnes išli do druhej časti parku, Island of Adventures. Obe sú oddelené, ale keďže včera prešli časť Studios, dnes išli do druhého parku. Začali na jazde so Spidermanom, kde ich posadili do auta, ktoré potom vyzeralo, že vyletelo až na mrakodrap. Z mrakodrapu padalo dole, až kým neprišiel Spiderman a nezachránil ich. Bola to dosť realistická jazda.
Deti sa už nevedeli dočkať, tak išli na jazdu Harry Potter a zakázaná cesta. Prešli sa po škole pre čarodejníkov a čarodejnice, navštívili aj kabinety učiteľov. Všetko bolo tak realisticky spracované, až mali pocit, že sú súčasťou filmu. Potom sa vzniesli nad hrad s Harrym a jeho priateľmi, aby sa stretli tvárou v tvár magickým stvoreniam. Dokonca tu mali aj reštauráciu s typickým anglickým jedlom, U troch násad metly. Všetko vyzeralo veľmi dobovo, akoby sa preniesli v čase. Až na aktuálne oblečených návštevníkov. Boli tu aj obchodíky so všelijakými pomôckami pre čarodejníkov a čarodejnice.
Dokonca tu premáva aj vláčik, ktorý spája obe atrakcie Harryho Pottera medzi dvoma parkami, Studios a Island of Adventure. Ale na ten už nešli. Nakúpili suveníry, lebo bez tých by to nešlo, a pobrali sa ďalej.
Ďalšia boa jazda na Hulkovi, kde išli vlaky po koľajniciach neuveriteľnou rýchlosťou a na dráhe bola kopa slučiek. Už keď sa blížili k atrakcii, tak zďaleka počuli krik ľudí, ktorí sa na ňom práve viezli. Preto sa Lucia rozhodla, že ich radšej počká dole, na zemi. Pre istotu. Na dnes už mala kolotočov a všelijakých divých jázd dosť. Možno aj na celý život. Sledovala ako zmizli v rade. A pozorovala, ako sa to spustilo. Sedeli pripútaní, cez plecia dopredu mali akoby popruhy, lebo súčasťou tejto jazdy bola aj jazda dole hlavou. Tak, aby niekto nevypadol, pre istotu. Jazda zrýchľovala a naberala maximálnu rýchlosť až do deväťdesiat kilometrov za hodinu. Keď to videla, bola rada, že ostala radšej dole.
„Mami, bolo to úžasné. Škoda že si nechcela ísť. Môžeme ísť ešte raz, oci?“
„Jasné, Peťo, poďte.“ A zobral ich zase na jazdu. Takže ich čakala ďalej.
Chvíľu to trvalo, ale prišli zase k nej, celí vytešení, aká to bola super jazda. Asi najlepšia z celého parku.
„Mami, poď aj ty. Pôjdeme ešte raz?“ pýtala sa Emka nevinne Petra.
„Pôjdeme na niečo iné, a keď ešte budete chcieť, tak sa sem môžeme vrátiť, dobre?“
Dosť neochotne, ale predsa súhlasili. Ďalšou zastávkou bol Doctor Doom`s fear fall – pád strachu doktora Dooma. Boli to dve štvorcové veže, kde na každej z nich boli miesta na sedenie na každej zo štyroch strán. Posadali si spolu. Pripútali sa. Vytiahli ich hore odkiaľ mali nádherný výhľad na celý park. To bolo ešte pekné, a potom ich zrazu pustili voľným pádom dole, akoby niekto povolil brzdu. Lenže oni to nemohli nijako ovládať, mohli len čakať, či sa to zastaví, alebo sa rozpučia na asfalte pod nimi ako mravce. Našťastie sa zastavili, a trochu ich to akoby odhodilo hore, a zase hore a dole, až kým neostali úplne dole.
Lucia na nič nečakala a rýchlo sa odopínala. Bála sa, že ich vystrelia zase hore, ale tak, že pôjdu až mimo konštrukciu. Našťastie sa nič také nestalo a kolotoč už zastavil nadobro a odpútavali sa aj ďalší. To bol teda zážitok, hovorila si v duchu.
„Kam si nám chcela utiecť?“ Pýtal sa jej Peter keď prišiel až k nej.
„Nikam, len som sa bála, že to zase vystrelí hore.“ Vysvetľovala mu. „Neviem, ale už som asi na takého hlúposti stará. Stále mi prechádzalo hlavou, čo bude s deťmi, keď sa nám tu niečo stane.“
„Ale čo si, všetko je super zabezpečené.“
„Ja viem, ale nehody sa stávajú. Čo keď niekde povolila nejaká skrutka a nikto si to nevšimol?“
„Vidíš, že sme tu všetci, živí a zdraví. Takže je to v poriadku, dobre?“
„Dobre, dúfam že už môžeme ísť na večeru. Alebo ešte chcete ísť na Hulka?“
„Deti, ideme ešte raz na Hulka, ale teraz berieme aj maminku.“ Ani sa nestihla spamätať, zobral ju na ruky a niesol smerom k Hulk atrakcii.
Posadili sa na sedadlá, pripútali ich automaticky a začala sa jazda. Boli to dve minúty a 15 sekúnd plných strachu, ale aj radosti a vytrženia z toho že je živá. Taká živá sa už dlho necítila. Zoči voči vlastnému strachu zo smrti zistila, ako je rada že žije. A čo všetko by ešte chcela zažiť. Zároveň cítila veľkú radosť a vďačnosť za všetko, čo má a kým je. Ľudia boli ochotní prekonať svoj strach a odmenou za to im bola neskutočná radosť zo života, akoby znovu objavená.
Nakoniec sa zdalo, že už po troch jazdách mali aj deti aj Peter Hulka dosť. Tak sa išli navečerať a domov. Nebolo to až tak ďaleko, necelých šesť hodín. Možno v noci aj menej. Majú za sebou deň plný zábavy a vzrušenia. Ale už sa tešila domov, na svoju posteľ, sprchu a všetko.
Cesta im ubiehala bez problémov a Peter bol dobrý vodič. Nemal problém zvyknúť si na široké americké cesty, prehľadné značenie ani nič iné. Asi v polovici sa zastavili na benzín pumpe natankovať aj dať si kávu. Eufória dnešného dňa pomaly vyprchala a na každého prichádzala únava. Práve preto Lucia navrhla prestávku. Trochu sa natiahnu a oddýchnu si. Deti už zaspali vzadu v aute.
„Tak ako sa ti tu páči? A čo hovoríš na park? Vedel by si tu žiť natrvalo?“ zasypala ho otázkami, kým si miešala kávu. Aj v nej sa miešali pocity biele s čiernymi, ako káva s mliekom.
„Páči sa mi tu úžasne. Je tu more, teplo, pekné prostredie. Ale hlavne ste tu vy. Moja rodina. A neviem, či by som tu vedel žiť, myslím, že aj to leňošenie na pláži by ma po čase prešlo a čo by som tu robil potom? Vieš aká je naša firma, nedá sa riadiť na diaľku. Niekto tam musí byť. A keby som tam nebol, tak by ste nemohli byť vy tu. Lebo by sme to nemali z čoho financovať.“
„To všetko viem, ale nejako to musíme vyriešiť. Deti až ožili, čo si s nami. Aj predtým sa mi zdali v pohode, a šťastné. Ale teraz sú také veselšie a mám pocit, že aj cítia väčšiu istotu a stabilitu. Takže nám ostáva už len jedna možnosť. Aby sme sa vrátili späť. Učivo si doberú a budeme zasa všetci spolu.“
„Ja viem, a veľmi to chcem. Ale chcem aby si aj ty mohla prežiť svoj sen žiť – aspoň na istý čas – pri mori.“
„Som rada, že mi to chceš dožičiť. Aj že si zobral celú starostlivosť o peniaze na seba. Ale neviem, či to stojí za to, keby sa nám kvôli tom mala rozpadnúť rodina.“
„O čom to hovoríš?“
„Sme preč len pár mesiacov a už je tu problém, s Katarínou. Neviem, čo ďalšie ešte môže prísť, keď nebudeme spolu.“
„O ňu je už postarané.“
„Verím, že to zvládneš. Ale môže prísť niekto iný, a môže sa stať hocičo. Čo keď už potom nebude cesty späť? Stojí to za to?“
„Asi nie“, priznal nakoniec. „Uvidím, ako to bude vyzerať vo firme po mojom návrate, a budeme sa vedieť lepšie rozhodnúť, dobre?“
„Dobre, súhlasím.“
Nasadli späť do auta a vydali sa na cestu domov. Už sa o tom nebavili. Jednak nechcela pred deťmi, čo keď sa zobudia a budú niečo počuť? Ale už boli aj dosť unavení, aby stále dookola rozoberali to isté. Vedela, že riešenie sa nájde, len ho zatiaľ nevidela. Veľmi chcela žiť pri mori. Aj deťom sa tu páčilo a na angličtinu si veľmi rýchlo zvykli. Chcela, aby boli samostatné, ohľaduplné a nezávislé. Len sa začínala báť, že jeden jej sen narúša druhý, väčší a dôležitejší. Mať vlastnú šťastnú a fungujúcu rodinu.
Sedela na terase a pozorovala Petra s deťmi, ako hrajú na pláži futbal. Tvárila sa, že číta knihu, preto s nimi nešla hrať. Ale oči jej stále odbiehali na Petra a na deti. Vedel to s nimi veľmi dobre. Aj ich pokarhať, keď bolo treba, ale aj pochváliť, a tiež zabaviť. Kým neprišiel, ani si neuvedomila, ako veľmi im vlastne všetkým chýbal.
S ním bolo všetko inak, aj z raňajok vedel urobiť zážitok. Deti podpichoval, rozprával im hlúposti, na ktorých sa nevedeli prestať smiať. Zo všadiaľ sálala šťastná atmosféra. Aj doma sa zvykli baviť, ale tu bol každý nejako viac uvoľnený a vyrovnaný. Tak ako keby boli na dovolenke. Lenže ani dovolenková atmosféra netrvá večne.
Zajtra Peter odchádza, naspäť domov. Nevedela si predstaviť, ako tu budú bez neho. Ostane po ňom prázdno, ktoré nemá ako vyplniť. Musí niečo vymyslieť, niečo, čo by im pomohlo odpútať sa od firmy, hlavne finančne. Ale čo by tu mohla robiť? Učiť golf? Keď sama berie lekcie, tak asi ťažko. Ale musí sa aj tu nájsť niečo, čo by mohla robiť aj odtiaľto.
* * *
Posledný večer pred Petrovým odchodom bol ťažký, ale všetci sa tvárili, že je všetko v poriadku. Pri večeri vtipkovali a všemožne sa snažili na to nemyslieť. Deti išli skoro po večeri spať. Chceli im nechať priestor pre seba. Vzali si poháre a víno a vyšli na terasu. Vonku bolo stále príjemne, tak sa posadili na lehátka. Peter nalial víno do pohárov a jeden podal Lucii.
„Na zdravie a na nás“ povedal, keď si išli štrngnúť s pohármi.
„Na nás, nech sme stále šťastní a spolu.“ Na vyslovení slov spolu si dala zvlášť záležať.
Obaja si odpili. Peter sa nezaprel, bol to jej princ na bielom koni.
„Neboj sa, miláčik, vymyslím niečo, aby sme mohli byť spolu. Celá rodina. Aj keby to malo znamenať, že predám firmu.“
Pozrela na neho a nemohla uveriť jeho slovám. „Ale veď tá firma je tvoj život. Si v nej od začiatku. Čo budeme robiť, keď sa vrátime, ale vlastne sa nebudeme mať kam vrátiť?“
„Viem, je to zložité. Možno by som mohol zveriť riadenie na čas Paľovi. Zatiaľ, kým sme preč. Len neviem, či by s tým súhlasil aj potom, keby som to opäť prevzal ja. Keby sa tak dalo byť na dvoch miestach odrazu.“
„To by síce bolo pekné, ale myslím, že by to vyriešilo len niektoré problémy. Ďalšie, ešte horšie, by sme si tým asi privodili. Je to dobré tak, ako to je. Len musíme vymyslieť ako ďalej.“
Lucia bola praktická a rozumná žena, okrem toho, že super vyzerala. Niekedy sa pristihol, že si kládol otázku, čím si ju vlastne zaslúžil. Vedel, že keby si mohol znovu vybrať, chcel by len ju. Bola jeho všetko.
„Vieš, že ťa milujem ešte viac, keď si taká rozumná?“ opýtal sa jej a prisadol si k nej na lehátko, aby ju pobozkal.
„Ďakujem pekne.“ Povedala so širokým úsmevom a bozk mu vrátila.
„Nepresunieme sa do spálne?“ pýtal sa jej s nevinným výrazom, ale v očiach mu videla narastajúcu túžbu po nej.
„Môžeme, ale jedine, keď ma tam odnesieš.“
„To nie je žiadny problém.“ Povedal a zdvihol ju z lehátka. Prešiel rýchlo cez obývačku a hore schodmi do spálne. Položil ju jemne na posteľ a začal ju bozkávať tak vášnivo, že skoro nemohla dýchať. Chvíľu sa chcela vzpierať, veď ešte na nič neprišli, ale pri ňom sa to nedalo. Túžba po ňom ju celkom ovládla. Vedel presne, ako na ňu, aby sa mu začala úplne poddávať pod rukami.
* * *
„Mám to!“, povedala Lucia, keď ráno vtrhla do spálne.
„Hm, čo sa deje?“ pýtal sa jej rozospatý Peter. Vlasy mu padali do očí a vyzeral neskutočne príťažlivo.
„Prišla som na to, čo tu môžem robiť. Bola som na nákupe hneď ráno a vedľa potravín je voľný obchodný priestor, na prenájom. Mohla by som si tam otvoriť cukráreň. Tu na blízku nič také nie je.“ Vysypala so seba celá vzrušená jedným dychom. „Čo si o tom myslíš?“
„Hlavné je koľko by to stálo, zriadiť prevádzku, vybaviť papiere, celý priestor zariadiť, aby pôsobil dobre. A otázkou je aj, za ako rýchlo by si sa vedela dostať do čiernych čísel? Myslíš, že tu je taký trh, aby ťa dokázal uživiť?“,
„No, to ešte neviem. Ale určite to stojí za úvahu. Mali by sme nejakú poistku aj tu. Jasné, že do toho treba najskôr investovať, ale tie ich koláče tu nestoja za veľa. Keby som dala letáky do školy, mamičky by si ich mohli zobrať, a vedeli by si objednať tortu na narodeniny, alebo koláče na iné príležitosti. Čo myslíš?“
„Najprv by som si preveril ten priestor, koľko stojí a aké úpravy a za koľko je tam potrebné spraviť. Potom koľko stoja všetky možné povolenia, aby si to vôbec mohla otvoriť. A v škole by som sa povypytoval mamičiek, kde si objednávajú narodeninové torty pre svoje deti, prípadne iné zákusky. Keď tu niečo také vôbec poznajú. A koľko z nich pečie samo. Aby si vedela podľa takéhoto rozboru zistiť, koľko percent zákazníkov z okolia by si vôbec vedela pritiahnuť. Bola by dobrá aj nejaká promo akcia, napríklad v nákupnom centre. Rozdávať koláčiky zadarmo, s letákom, kde ťa nájdu. Ale to by sa oplatilo, až keď už to bude otvorené.“ Zakončil vyčerpávajúci rozbor Peter.
To, čo hovoril jej dávalo zmysel. Musí zistiť všetky detaily, ale v srdci cítila, že to je niečo, čo by ju bavilo, a zároveň by im mohlo pomôcť.
„Aha, takže sa to nakoniec oplatí otvoriť?“ podpichovala ho Lucia.
„To ešte neviem. Ale určite sa tým môžeme zaoberať. Určite by bolo dobré mať niečo aj tu. Keby sme si sem chceli častejšie odskočiť, alebo tu žiť natrvalo.“
„Čože? To zvažujeme aj takú možnosť?“
„Neviem, možno by mi to nakoniec ani tak nevadilo. Už som tam pridlho. Keby to chcel prevziať Paľo, s tým, že by sme si tam nechali podiel na zisku. To by som bral.“
„Len či sa o firmu bude vedieť starať tak, ako ty. Lebo kamarát je super, ale či aj podnikateľ, to neviem.“
„Práve, to neviem ani ja. Budem múdrejší, keď prídem domov.“
„Tak si to preveríme, aj ty aj ja, a dohodneme sa ako ďalej. Ale myslím, že toto je niečo, čo by ma naozaj bavilo. Lebo robiť ekonomickú prácu pre našu firmu je fajn, ale toto by bolo viac kreatívne.“
„Možno to bude to pravé pre teba.“
„Presne, veď to hľadám už od školy. Oblasť, kde by som sa mohla realizovať, a cítila by som, že tam patrím.“
„Ty patríš hlavne ku mne. Ale aj cukrárka je super.“ Podpichoval ju.
„Uvidíme,“ zakončila debadu Lucia. Oba nápady sa jej pozdávali. Ale skôr chcela niečo tu len kvôli tomu, aby mala čo robiť. A trochu aj nejakej finančnej istoty. Nevedela si veľmi predstaviť, že tu budú žiť natrvalo. Deťom sa tu páčilo, ale tiež si nebola istá, či by tu chceli ostať navždy.
Rozlúčka s Petrom bola ťažká, ale nič iné ani nečakala. Veď potom, čo si na neho zvykli, ide zase preč. Ale len dočasne, dúfala ďalej. Rozlúčili sa s ním už doma a pozerali, ako kráča smerom k taxíku.
Nechcela robiť divadlo pre milión ďalších ľudí na letisku, hádzať sa mu okolo krku a prosiť ho aby ostal. Na to už bola pristará, aby sa takto ponižovala. A aj tak by to nič nepomohlo, lebo vedela že odísť musí. Minimálne dať veci do poriadku. Ale srdce jej pukalo, keď ho videla podávať kufre taxikárovi. Deti boli tiež smutné, ale neplakali. Zamávali mu, snažili sa byť čo najviac v pohode. Aby mu ten odchod ešte nesťažovali. Keď taxík zmizol, vrátili sa dnu.
